Generácia 89: Prezidentka Čaputová hovorí, že stále ideme chvíľu vpred a potom zasa cúvame
Generácia 89 je séria rozhovorov s ľuďmi, ktorým November zmenil život a oni dnes ovplyvňujú tie naše.
V novembri 1989 ešte neboli dospelí. Boli už dosť starí na to, aby vnímali, čo sa okolo nich deje, ale veľké rozhodnutia mali ešte pred sebou. Dnes sú to ľudia, ktorí zásadným spôsobom ovplyvňujú verejnú diskusiu alebo priamo riadia krajinu. Je to Generácia 89 – nie v zmysle, že by November organizovali alebo boli jeho tvárami, ale sú to ľudia, ktorým Nežná revolúcia zmenila životy. Prišla pre nich a pre ne v pravý čas.
Toto nie je spravodajský rozhovor s prezidentkou Zuzanou Čaputovou. Hovorí v ňom o tom, ako sa v nej prebudil záujem o veci verejné a ako vnímala svet, keď sme sa stali slobodnou krajinou. Pred Novembrom hľadala v neslobodnom svete slobodu vo svojom vnútri. To jej dáva silu aj dnes. „To mi umožňuje napriek víchriciam pevne stáť.“
Čo ste robili v lete 1989, teda tesne pred revolúciou?
Mala som 16 rokov, bola som na pezinskom gymnáziu a žila som si bežný bezstarostný študentský život v partii kamarátov a v rámci rodiny v malom meste pri Bratislave. Bol to pre mňa bežný rok, nepamätám si, že by sa pre mňa leto 1989 odlišovalo od leta 1988.
Čo vás vtedy najviac zaujímalo?
Pamätám si to veľmi dobre aj vďaka knihám, ktoré som v tom čase dostávala aj s venovaním k narodeninám. Možno to súvisí s tým, že doba a svet vonku vtedy neponúkali veľa možností, tak sme sa spolu s kamarátmi venovali filozofii a spiritualite. Čítali sme knihy, rozprávali sme sa o nich. Bola to taká intenzívna cesta do vnútorného sveta. Možno práve pre šeď vonkajšieho sveta. Myslím, že z toho obdobia čerpám dodnes.
Už vtedy ste našli cestu k budhizmu?
Predovšetkým to bolo kresťanstvo. Išla som v tom veku, blízkom dospelosti, na prvé sväté prijímanie. Čítala som však aj o budhizme, hinduizme, judaizme, taoizme a jedným zo silných poznaní bolo, že esencia v každom z týchto učení alebo náboženstiev je rovnaká. Hľadať svoju vlastnú cestu do centra spirituality bolo to, čo ma fascinovalo. Bavilo ma to, tešilo a vnútorne vyživovalo. Ja sa nepovažujem za budhistku, ale dodnes sa venujem meditačnej technike, ktorá má korene v budhizme, no pre jej univerzálnosť ju využívajú aj mnohí kresťania.
Povedali ste, že to bola možno reakcia na neslobodný svet, v ktorom sme žili. Tak ste to cítili už vtedy alebo si to uvedomujete až spätne?
Skôr spätne. Vtedy asi nie. Vnútorný svet bol slobodný, bezhraničný a vnútorná cesta sebapoznania je nekonečná. Limitované boli informačné zdroje, ale možno to naozaj bola kompenzácia toho, že sa nedalo cestovať smerom von. Dovnútra však áno.
Mali ste vtedy nejakých hrdinov?
Mala som vo svojom živote
