Generácia 89: Prezidentka Čaputová hovorí, že stále ideme chvíľu vpred a potom zasa cúvame

Generácia 89 je séria rozhovorov s ľuďmi, ktorým November zmenil život a oni dnes ovplyvňujú tie naše.

V novembri 1989 ešte neboli dospelí. Boli už dosť starí na to, aby vnímali, čo sa okolo nich deje, ale veľké rozhodnutia mali ešte pred sebou. Dnes sú to ľudia, ktorí zásadným spôsobom ovplyvňujú verejnú diskusiu alebo priamo riadia krajinu. Je to Generácia 89 – nie v zmysle, že by November organizovali alebo boli jeho tvárami, ale sú to ľudia, ktorým Nežná revolúcia zmenila životy. Prišla pre nich a pre ne v pravý čas.

Toto nie je spravodajský rozhovor s prezidentkou Zuzanou Čaputovou. Hovorí v ňom o tom, ako sa v nej prebudil záujem o veci verejné a ako vnímala svet, keď sme sa stali slobodnou krajinou. Pred Novembrom hľadala v neslobodnom svete slobodu vo svojom vnútri. To jej dáva silu aj dnes. „To mi umožňuje napriek víchriciam pevne stáť.“

Čo ste robili v lete 1989, teda tesne pred revolúciou?

Mala som 16 rokov, bola som na pezinskom gymnáziu a žila som si bežný bezstarostný študentský život v partii kamarátov a v rámci rodiny v malom meste pri Bratislave. Bol to pre mňa bežný rok, nepamätám si, že by sa pre mňa leto 1989 odlišovalo od leta 1988.

Čo vás vtedy najviac zaujímalo?

Pamätám si to veľmi dobre aj vďaka knihám, ktoré som v tom čase dostávala aj s venovaním k narodeninám. Možno to súvisí s tým, že doba a svet vonku vtedy neponúkali veľa možností, tak sme sa spolu s kamarátmi venovali filozofii a spiritualite. Čítali sme knihy, rozprávali sme sa o nich. Bola to taká intenzívna cesta do vnútorného sveta. Možno práve pre šeď vonkajšieho sveta. Myslím, že z toho obdobia čerpám dodnes.

Už vtedy ste našli cestu k budhizmu?

Predovšetkým to bolo kresťanstvo. Išla som v tom veku, blízkom dospelosti, na prvé sväté prijímanie. Čítala som však aj o budhizme, hinduizme, judaizme, taoizme a jedným zo silných poznaní bolo, že esencia v každom z týchto učení alebo náboženstiev je rovnaká. Hľadať svoju vlastnú cestu do centra spirituality bolo to, čo ma fascinovalo. Bavilo ma to, tešilo a vnútorne vyživovalo. Ja sa nepovažujem za budhistku, ale dodnes sa venujem meditačnej technike, ktorá má korene v budhizme, no pre jej univerzálnosť ju využívajú aj mnohí kresťania.

Povedali ste, že to bola možno reakcia na neslobodný svet, v ktorom sme žili. Tak ste to cítili už vtedy alebo si to uvedomujete až spätne?

Skôr spätne. Vtedy asi nie. Vnútorný svet bol slobodný, bezhraničný a vnútorná cesta sebapoznania je nekonečná. Limitované boli informačné zdroje, ale možno to naozaj bola kompenzácia toho, že sa nedalo cestovať smerom von. Dovnútra však áno.

Mali ste vtedy nejakých hrdinov? 

Mala som vo svojom živote šťastie na inšpiratívnych ľudí. Vďaka svojej mame, ktorá intenzívne sledovala politiku, som vedela o Václavovi Havlovi, o disente. To boli ľudia, ktorých som obdivovala, ale nepoznala som ich osobne. Pokiaľ ide o hrdinov, ktorí sa bezprostredne dotkli môjho života a ovplyvnili ma, tak to boli hlavne ľudia, ktorých som mala možnosť stretnúť a spoznať.

Napríklad kto? Učitelia?

Áno, napríklad aj učitelia alebo priatelia. Vzdelanosť nie je to, čo robí človeka hodnotným alebo výnimočným, je to skôr kategória múdrosti. Môžeme byť iba zberateľmi informácií alebo máme schopnosť informácie a skúsenosti, ktoré naberáme, nejakým spôsobom zreflektovať a urobiť z toho jedinečnú kvalitu, ktorú môžeme tomuto svetu priniesť. Mala som šťastie, že som stretávala múdrych ľudí.

Rozmýšľali ste vtedy nad emigráciou?

Nie. Súvisí to asi aj s tým, že som mala 16 rokov a žila som s rodinou, s ktorou máme doteraz pekné a silné väzby. V tom období mi to ani nenapadlo.

Rozprávali ste sa doma o politike?

Áno. Pamätám si, že ako som rástla, bola som svedkom rozhovorov dospelých ľudí v rodine a návštev mojich rodičov. Pamätám si ten stav schizofrénie, keďže úplne iné debaty sa viedli doma a úplne inak sa hovorilo v škole, v novinách, v televízii. Pre mňa to v tom čase bolo nepochopiteľné a trochu sa to vo mne búrilo. Nerozumela som, prečo to ľudia nezmenia. Evidentne som vtedy ešte nechápala všetky súvislosti. Mamina bola politicky zameraný človek a dodnes veľmi sleduje politiku. Vysvetľovala mi, kto je kto.

Čoho ste sa vtedy báli?

Nepamätám si. V mojom živote boli obdobia, keď niektoré strachy trčali nad tie ostatné, ale v tomto období to boli asi bežné obavy, z ktorých žiadna nepredbehla iné.

Policajtov ste sa nebáli?

Nie, nepamätám si nič také. V tých šestnástich som nejako nevyčnievala.

Čo vás najviac baví teraz? 

Radosť mi robia bežné veci, ktoré mi kompenzujú prácu, napríklad byť v lese. Ale intenzívnu radosť mi prináša objavovanie. Objavovanie jednak v mojom vnútornom svete, lebo to stále považujem za veľmi dôležitú súčasť svojej životnej cesty. O to viac, ak človek disponuje verejnou mocou. Kvalita výkonu moci je priamo úmerná ľudskej kvalite. Hodnotám, charakteru, sebapoznaniu, sebakontrole a podobne. Zároveň je pre mňa zaujímavé aj objavovanie vo vonkajšom svete. Keď dám preč tú penu dní, to, čo sa deje včera, dnes a zajtra, tak je fascinujúce sledovať, ako sa vyvíjame, aké sú trendy, kam ako spoločnosť smerujeme, ako reagujeme a či a do akej miery sme podmieňovaní minulosťou. Je to celkom užitočné aj pre správne manažovanie očakávaní či triezvy pohľad na udalosti okolo nás.

Čo bolo pre vás najväčšou udalosťou vášho života?

Ak by šlo o môj život, tak by to boli deti a všetko, čo s nimi súvisí. To sa v mojom živote dotýka niečoho úplne základného a veľmi hlbokého.

A vo verejnom živote?

November 1989 bol bezpochyby míľnik. Z akéhokoľvek uhla pohľadu sa na to pozrieme. Prvá asociácia, ktorá mi napadne, je, že otvoril brány – v každom zmysle slova. Brány informácií, možnosti sebarealizácie, ale aj všeličoho sporného, ťažkého a konfliktného, čo sme tu mali možnosť zažiť vďaka slobode, ktorá prišla potom. Zásadným spôsobom ovplyvnil naše životy. Skoro s istotou by som dnes nesedela v Prezidentskom paláci. Možno by som sedela niekde úplne inde, ako sa poznám. Takže november 89 bol kľúčovou udalosťou, i keď som sa vzhľadom na svoj vek o ňu nepričinila.

Myslíte si, že by ste išli študovať právo, keby neprišiel november 1989?

Priam by som to vylúčila. Až po revolúcii som sa rozhodla, že pôjdem študovať právo. Predtým ma veľmi bavila matematika a fyzika a moje úvahy smerovali k tomu, že pôjdem študovať technický smer. Po páde režimu sa to zmenilo. Chcela som študovať psychológiu alebo právo – najmä preto, lebo ma zaujímala história. Na psychológiu ma nezobrali. Ťažšie si viem predstaviť, akému právu by som sa venovala v totalitnom systéme.

Ste spokojná s tým, ako žijeme?

Žijeme veľmi špecifickú dobu, aj preto musím odpoveď rozdeliť na súčasnosť a celé obdobie od revolúcie.

Dnes prežívame obrovské externé krízy, ktoré sa nebývalo stretli. Ale my si ich dokážeme ešte okoreniť aj vnútornou politickou krízou. Tá to celé robí oveľa ťažšie únosným. Preto zrejme aj podľa prieskumov toto obdobie vníma väčšina ľudí ako úpadok. Akoby sa často vytratil zdravý rozum v politike, nehovoriac o politickej kultúre, ktorá je akoby hulvátstvom prekričaná. V spoločnosti cítiť beznádej, nespokojnosť, ktorá, žiaľ, často vyúsťuje aj do nenávistných prejavov. A to je veľmi nebezpečné, lebo to rozkladá spoločnosť zvnútra, nehovoriac o ohrození demokracie, teda výsledku udalostí novembra 89.

Ja však nechcem tých 33 rokov hodnotiť iba z hľadiska dneška. Nedávno bolo výročie prijatia našej ústavy v budove starej Národnej rady. Stretli sa tam bývalí predstavitelia, ktorí za ten čas zastávali vysoké politické funkcie, a bolo to celkom pestré panoptikum. Na chvíľu mi potom ešte aj ten dnešok pripadal relatívne v poriadku.

Ale nie je to, samozrejme, iba o konkrétnych politikoch. Sú oblasti, v ktorých sme išli dopredu, a v iných, napríklad v ekonomike či spravodlivosti, sme okrem vzletov zažívali aj obdobia pádov.

Takže súčasnosť si pýta zmenu, minimálne zmenu prístupu, ak je to vôbec možné. Z dlhodobého hľadiska je toto obdobie jednou z najťažších etáp, pričom treba pre objektivitu dodať, že je to aj z dôvodu viacerých vonkajších kríz.

Máte pocit, že sa to zlepšuje, že sa posúvame správnym smerom?

Naša cesta je akoby pohyb chvíľu vpred a potom zasa cúvame. Prináša to frustráciu a hnev ľudí. Ako som povedala, aktuálna situácia v krajine je podľa prieskumov vnímaná najkritickejšie od novembra 89. Až 84 percent ľudí nesúhlasí so smerovaním krajiny, čo je hrozne veľké číslo. Aj preto som v lete hovorila o potrebe reštartu. Zároveň si myslím, že sa napriek mnohým stagnáciám veľa vecí mení k lepšiemu. Zlepšujú sa však spôsobom a rýchlosťou, ktoré nie sú pre ľudí zjavné. Toto všetko sa dnes deje obalené v takmer nepreniknuteľnom obale už spomínanej politickej nekultúry, permanentných konfliktov, útokov, ale aj klamstiev ako legitimizovaného pracovného nástroja. Práve s tým môže súvisieť rekordná miera nespokojnosti ľudí aj napriek nesporným dobrým posunom.

Rozumiete tomu, že časť ľudí spomína na život pred rokom 1989 so sentimentom a hovorí, že to bolo lepšie?

Racionálnu opodstatnenosť to nemá. Je množstvo merateľných faktorov, ktoré to jasne dokazujú. Rozumiem však, že pre niektorých ľudí môže byť sloboda bremenom. Pre nich mohlo byť minulé obdobie, hoci spojené s neslobodou, zároveň aj o predvídateľnosti, pocitoch bezpečia, jednoduchších schémach fungovania. To im mohlo dávať pocit istoty. Ten potrebujú všetci ľudia, ale nie všetci ho vedia nájsť aj v otvorených hraniciach a možnostiach. Nie všetci vedia podstupovať riziko zmien. Zároveň dnes množstvo ľudí čelí chudobe a otvorené hranice či občianske práva im ju nevyriešia. Tam musí byť jasnejšia adresná podpora štátu.

Vo vnímaní minulosti môže svoju rolu zohrávať aj vek. Pozitívny sentiment súvisí so spomienkou na obdobie mladosti a sily. Hoci sa im spája s obdobím neslobody, ich individuálne životy boli možno radostnejšie ako dnešná neistota vo vyššom veku.

Sklamali ste za tých 30 rokov samu seba v niečom dôležitom? 

Nie som si vedomá nejakého dôležitého hodnotového rozhodnutia, ktoré by som spätne ľutovala alebo prehodnocovala. Neznamená to, že boli dokonalé, ale boli urobené s vtedy danou mierou poznania a odvahy.

Pomerne dlho mi však trvalo uvedomiť si, že pokora sa nerovná bezdôvodnému spochybňovaniu samého seba. Myslím si, že je veľmi dôležitá pozornosť, osobitne voči tendenciám vlastného ega. Ak som v pozícii, ktorá je spojená s výkonom verejnej moci, pokora je niečo, na čo nikdy nesmiem rezignovať. Na druhej strane to však neznamená, že by si mal človek podrážať vlastné nohy, ktoré tak veľmi potrebuje, aby pevne stál.

Rozmýšľali ste v posledných rokoch o tom, že by ste odišli zo Slovenska?

Nie, nikdy. Vždy som považovala Slovensko za svoj domov. Skôr naopak, keď som z nejakého dôvodu bola dlhší čas v zahraničí, tak mi bolo jasné, ako veľmi sa sem chcem vrátiť. Do istej miery to asi súvisí aj s tým, že máme silné rodinné putá, že to je pre mňa o blízkych ľuďoch, priateľoch, ktorých tu chcem stretávať. Ale nie je to iba o tom. Mám pocit, že Slovensko je mojím domovom a je to krajina, ktorej chcem venovať svoju energiu.

Máte dnes nejakých hrdinov?

Ja mám kategóriu „hrdina“ veľmi vysoko. Dovolila by som si tú kategóriu tak súkromne zviezť k zemi. Stretávam ľudí, ktorí majú naložené veľké bremeno, ktoré musia niesť, a sú schopní vstať a ísť ďalej, byť ďalej ľudskí k ostatným a nebodaj ešte robiť verejnú službu v akejkoľvek podobe. Myslím tým konkrétne ľudské príbehy. Títo ľudia, ktorých mená a tváre nie sú známe, sú úžasní. Napadajú mi napríklad ľudia z paliatívnej starostlivosti, ktorí boli s nami, keď odchádzal môj otec a rozhodli sme sa ho doopatrovať doma do posledného výdychu. Ich dennodennou prácou je odprevádzať ľudí na druhý breh a robia to s takou gráciou, ľudskosťou, dobrotu, trpezlivosťou. Ale hrdinami pre mňa nie sú len ľudia, ktorí majú pomáhajúce profesie. Sú nimi aj takí, ktorí zvládajú každodennosť hrdinsky.

Čoho sa dnes bojíte?

Na Slovensku sú ľudia, ktorí sú hrubí, vulgárni, dehumanizujú a ponižujú druhých. Ale nielenže to robia, im to ešte aj spôsobuje radosť. To je pre mňa šokujúce poznanie. Je ľudsky pochopiteľné, že je niekto nahnevaný alebo agresívny zo zúfalstva. Ale nedokážem prijať, že to niekomu spôsobuje radosť, potešenie. Mám obavu, aby sa nám nestalo, že táto kategória ľudí bude taká početná, že by definovala kvalitu spoločnosti a spoločenských vzťahov.

Nie je to tak, že to veľmi zviditeľňuje Facebook a je ich viac vo virtuálnom svete ako v realite?

Je to možné. Ale neviem, do akej miery to sociálne siete iba odkryli. Obávam sa, že do veľkej miery to sociálne siete stimulujú a legitimizujú tento typ prežívania aj pre ľudí, pre ktorých by to inak bolo za hranicou dovoleného a správneho správania. Toto je riziko, ktorému teraz v súvislosti s technológiami čelíme, a myslím, že úplne ignorujeme predbežnú opatrnosť.

Situácia sa dramaticky zmenila po vražde pred Teplárňou. Zrazu sa ten virtuálny svet zhmotnil. Obávate sa, že podobných útokov môže pribúdať?

Chcem veriť, že toto bol exces aj z hľadiska výskytu, nielen z hľadiska charakteru skutku. Faktom však je, že dokonca aj po takejto hroznej vražde boli zaznamenané viaceré fyzické útoky na ľudí z LGBTI+ komunity, hoci nie takéto fatálne. Je to neprípustné, odsúdeniahodné a civilizačne nás to vracia desaťročia, ak nie stáročia dozadu.

Ako by sme mali na tie vraždy ako spoločnosť zareagovať? Zmeniť zákony? Prehodnotiť prístup k bezpečnosti? Hovoriť o nenávisti?

Predovšetkým jasným postojom odmietnutia takýchto skutkov a s plným vedomím a komunikovaním toho, že išlo o teroristický útok voči ľuďom z LGBTI+ komunity práve pre ich príslušnosť k tejto komunite. Premýšľať a preciťovať, aký máme vzťah k týmto ľuďom a čo nám bráni, ak ich nevieme naplno prijať. Inak povedané – posilňovať svoje pochopenie a rešpekt. Možno by sme zároveň viac ako o nenávisti mali hovoriť o láske. A, samozrejme, celkom pragmaticky urobiť všetko pre to, aby náš právny systém poskytoval bezpečie. V neposlednom rade konečne uzákoniť práva pre ľudí z tejto komunity.

Ako to robíte, aby ste neupadli do dezilúzie alebo smútku z toho, čo nás obklopuje?

Hovorila som to už v úvode. Pomáha mi práca na sebe, obraciam sa do svojho vnútra. Je to nevyhnutná kompenzácia záťaže. Dôležité sú vzťahy, kvalita vzťahov, do ktorých buď investujete, alebo ich zanedbávate. To mi umožňuje napriek víchriciam pevne stáť. Mať hlboko zapustené korene a potom ten môj strom zvládne akúkoľvek smršť. K tomuto sa treba vracať a pracovať na tom, lebo v živote neplatí, že to, čo človek raz stretne, už to má. Musíte to vyživovať.

Dá sa to aj na úrovni krajiny?

Verím, že áno. Krajinu tvoria jednotlivci a kritická väčšina definuje atmosféru, kultúru vzťahov a komunikácie. Keď som sa rozhodla vôbec ísť do politiky, opierala som sa aj o jednu z tých kníh, ktoré som čítala, keď som mala 16 rokov. Bola to kniha Tao Te Ťing, ktorej autorom je Lao C‘. Je to takmer 2600 rokov staré filozofické dielo o individuálnej ceste a živote v súlade s princípmi, hodnotami. Zároveň je tá kniha o tom, že podľa najvyšších princípov je možné vykonávať aj verejnú moc. Tak sa snažím vnímať aj svoj mandát. Dôverujem tomu, že na Slovensku väčšina ľudí stále nerezignovala na hodnoty a že práve táto kritická masa bude určovať budúcnosť našej krajiny.