Vodné dielo Gabčíkovo vyvolalo najväčší slovensko-maďarský konflikt po druhej svetovej vojne. Spor nie je dodnes uzavretý
Pred tridsiatimi rokmi uviedli do prevádzky vodné dielo v Gabčíkove a zároveň odklonili veľkú časť toku Dunaja do umelého koryta vytvoreného medzi Čunovom a Sapom. Odvážny krok Mečiarovej vlády vyvolal medzinárodné protesty, Maďarsko sa obrátilo na Medzinárodný súdny dvor v Haagu.
Megalomanský plán Vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros z 50. rokov 20. storočia sa mohol uskutočniť len sčasti v dôsledku obrovských spoločensko-politických a hospodárskych zmien, ku ktorým dochádzalo od polovice 80. rokov, ako aj vďaka pádu socializmu.
Využitie slovenského úseku Dunaja na energetické a dopravné účely, ktoré sa následkom vzniknutých prírodných škôd rovnalo ekologickej katastrofe, viedlo k najvážnejšiemu slovensko-maďarskému konfliktu za uplynulých sedem desaťročí.
Prvé kroky k vodnému dielu
Regulácia úseku Dunaja na území dnešného Slovenska sa začala na konci 19. storočia a už vtedy sa objavila myšlienka využiť rieku aj na energetické účely. Táto téma sa objavila aj neskôr, v období vládnutia maďarského regenta Miklósa Horthyho. Medzinárodná (československo-maďarská) príprava systému vodného diela a reálne plánovacie práce sa však začali až v 50. rokoch 20. storočia. Po páde totality sa aj preto na tento obrovitánsky projekt odvolávali ako na „stalinistické megalomanské šialenstvo“.
Ďalší impulz pre prípravu dala ropná kríza v roku 1973, keď v Maďarsku aj v Československu pátrali po iných zdrojoch energie, ako je ropa. V roku 1977 sa zrodila medzištátna dohoda o gigantickej investícii pod názvom Vodné dielo Gabčíkovo – Nagymaros. 62 percent z celkovej výstavby malo prebehnúť v Československu, 38 percent v Maďarsku, s 50- a 50-percentným vlastníckym podielom. Oficiálne stanoviská deklarovali tri hlavné ciele: výroba energie, splavnosť a ochrana pred povodňami (aj dnes sa však rozchádzajú názory, či sa ten posledný splnil).
Pri plánovaní vodného diela nezohrávala otázka ochrany prírody takmer žiadnu úlohu. V nádeji rýchleho hospodárskeho zisku a v duchu budovania socializmu by vedenia oboch štátov na čele s Jánosom Kádárom a Gustávom Husákom bez mihnutia oka zlikvidovali suchozemskú deltu vrátane systému ramien, lužných oblastí a lesov v povodí, ktoré boli unikátne aj v európskych pomeroch.
Veľká časť tejto delty sa zachovala aj po regulácii Dunaja a poskytla domov mnohým zriedkavým a mimoriadne vzácnym druhom rastlín a živočíchov.
