Spisovateľ Stanislav Rakús: Ľudská dráma sa dá stvárniť aj ticho a nevyhrotene
Usilujem sa písať nehotové, no zrozumiteľné texty, pri ktorých rátam s čitateľským dotváraním, tvrdí čerstvý laureát ocenenia Anasoft litera.
Vo finále ceny za najlepšiu slovenskú prózu sa ocitol v spoločnosti diel, ktoré si neberú servítky. Knihy Nicol Hochholczerovej, Ballu, Ivana Medešiho a Mareka Vadasa hovoria o svete drsnou a priamou poetikou.
Stanislav Rakús sa vo svojej zbierke próz Ľútostivosť (KK Bagala, 2021) takisto venuje ťažkým témam smrti, choroby či osamelosti. No činí tak nevzrušeným a pokojným jazykom.
Práve to sa – okrem štylistickej precíznosti a čistoty – podpisuje na špecifickej atmosfére jeho textov. Tieto kvality prispeli aj k verdiktu poroty, ktorá sa rozhodla Rakúsovi udeliť tohtoročné ocenenie Anasoft litera.
V poviedkach vašej knihy Ľútostivosť sa postavy často dostávajú do zložitých až existenciálnych situácií. Váš jazyk je pritom jemný a subtílny. Potrebuje podľa vás ľudská dráma expresívnosť?
Je to podľa môjho názoru otázka jazyka, ale i celého radu iných činiteľov. Ľudská dráma sa dá v literatúre stvárniť aj tichou, nevyhrotenou lexikou.
V súčasnosti žijeme uprostred zlomových udalostí. Ako vnímate rolu literatúry v kritickej situácii? Mala by na to reagovať? Ak áno, ako?
Literatúra má možnosť reagovať na všetko. Dobu neraz pociťujeme ako čosi nechutné, zložité, odporné, ako komerčný svet, ktorý prináša obrovské množstvo prázdnych slov, fráz, klišé, hnevu, odpudzujúcich prístupov k svetu, ale i to, čo je oslobodzujúce, originálne a ľudské. Jednou z úloh literatúry je predvádzať predmetný svet s odstupom a aj pri vypätých situáciách z takého pohľadu, ktorý balansuje medzi vzrušením, pokojom a zaujatím.
V záhlaví vašej knihy sa uvádza, že ste pri nej uplatnili nový typ poetiky. V čom spočíva? Išlo o váš premyslený krok?
