Tento článok je o jednej ceste v MHD

Vraj sa ľuďom už ani nechce čítať o tom, ako je vojna a zle a inflácia. Nechce sa im už ani čítať náročné knihy. Alebo sa im už nechce čítať vôbec – ako napríklad mne. A ak už čítajú, tak pekné príbehy. Také, čo ich nezaťažia, lebo realita ich už zaťažuje viac ako dosť.

Tak tu je teda jednoduchý a pekný príbeh, hoci vopred upozorňujem, že záver nie je nič extra (lebo som si ho nevymyslel. Ak by som si ho bol vymyslel, na konci by prišiel ešte nejaký zásadný zvrat).

Minule som cestoval mestskou dopravou. Z Vrakune, lebo aj také príbehy píše život. Keď som nastúpil, na mieste pre kočík bola mamička s kočíkom. V kočíku bolo dieťa.

Potom, tak o pätnásť minút neskôr, sme prišli na zastávku Nivy. A tam sa to začalo. Asi totiž viete, že ten priestor na kočík je naozaj priestorom len na jeden kočík. Alebo na dva, ak sa potlačia, ale vtedy sa už tlačia, a to je ideálna príležitosť na zazeranie a znervózňovanie.

Na Nivách nastupovala pani na vozíčku s amputovanou nohou. Ukrajinka. Viem to preto, že vodička vystúpila, vyklopila jej plošinu a opýtala sa jej, kam ide. Tuším na Sokolskú. Pýtala sa jej to preto, že okrem nej na tej istej zastávke nastupovala aj česká rodina s kočíkom a ďalšími dvoma malými deťmi. Chcela ich zorganizovať tak, aby vystupovali postupne. Česká rodina išla k Prezidentskému palácu.

Všetci nastúpili, nejako sa poukladali: vozík a kočíky vedľa seba, deti na okolité sedadlá. Vodička zaklopila plošinu naspäť. Išli sme ďalej. Zrekapitulujme si – v tomto bode sa vo veľmi malom priestore určenom na prevoz asi tak jeden a pol kočíka nachádzali dva kočíky, štyri deti, traja rodičia a invalidný vozík s jednou pasažierkou.

A potom prišla ďalšia zastávka alebo tá po nej. Neviem a je to jedno. V každom prípade sa dvere otvorili a vonku stál a na nastúpenie čakal – otec s buginou a dvoma deťmi. Ako ste vedeli?

Otec s buginou a dvoma deťmi nepohol ani brvou, buginu zložil, jedno dieťa zobral na ruky, druhé chytil za ruku a nastúpil.

Nikto vlastne nepohol ani brvou a nemyslím to tak, že všetci hľadeli von oknom a v duchu nadávali na všetkých ostatných. Nie – každý to len jednoducho zobral tak, že taký je život. Dva kočíky, invalidný vozík, bugina, šesť detí a päť dospelých v priestore, v ktorom inokedy na konflikt stačí aj to, že sa stretne jeden agresívny kočiar s jedným agresívnym cestujúcim.

Nehovorím, že to bolo jednoduché. Nikto to nehovorí. Nikto nehovorí ani to, že to bolo pohodlné alebo že by sa takto dalo cestovať až do Južnej Afriky. Ale po Prezidentský palác sa dalo. Otec s dvoma deťmi a buginou aj českí rodičia s dokopy troma deťmi a kočiarom tam vystúpili.

Ja som vystúpil o zastávku neskôr a to bolo vlastne všetko, lebo tam ostala už len ukrajinská pani na invalidnom vozíčku, ktorá cestovala na Sokolskú.

Vravím, záver nie je nič extra: v správnom filmovom scenári by sa dali do reči a zistili by, že sa všetci vlastne už niekde stretli a jedno z detí je v skutočnosti potomkom niekoho iného z nich.

V priemernom scenári z bratislavskej MHD by sa zas všetci tlačili a hádali a nadávali si, strkali a štuchali by sa a boli by nervózni. Ukrajinke by hovorili, nech ide domov, Česi by sa sťažovali, že tá Bratislava fakt nie je ako Praha, a nejaký cestujúci by im na to odvrkol, že je to pravda a tak je to dobre. Vodička by bola neochotná a patrične by dávala najavo, že za tie peniaze toho už aj tak robí viac ako dosť.

Nič z toho sa nestalo. Vodička bola naozaj milá a presne rovnako milí k sebe boli aj všetci cestujúci. Proste to prebehlo úplne hladko a nestalo sa vôbec nič. Bolo to 28. októbra ráno v linke číslo 42. Vždy, keď do nej nastupujem, spomeniem si na Douglasa Adamsa.