„Niekto na mňa kričí, odpľuje si.“ Aké spomienky oživil útok v Teplárni u queer ľudí v Česku

Dvadsaťšesťročný študent pražskej právnickej fakulty Jakub Elliot Míl sa o útoku v bare Tepláreň dozvedel ráno cestou do práce. Okamžite sa vydesil, pretože pred týždňom a pol tento bratislavský podnik sám navštívil. Začal preto písať svojim známym, či sú všetci v poriadku.

„S Jurajom som sa zoznámil tento rok po Prague Pride. A keď som bol pred časom na služobnej ceste v Bratislave, strávil som s ním, jeho priateľmi i s Matúšom dva večery v bare Tepláreň,“ spomína. „Je to malý bar a chodili tam neuveriteľne milí a priateľskí ľudia, prijali ma medzi seba. Bol to pre mňa skrátka pekný začiatok. Vytvárali tam príjemnú a inkluzívnu atmosféru, bezpečný priestor, kde mohli tráviť voľný čas a byť sami sebou,“ hovorí.

„Najskôr som nemohol pochopiť, že sa niečo také stalo tak blízko nás. Prevládal vo mne pocit smútku, ktorý sa však potom prelial v nahnevanie a rozhorčenosť. Som frustrovaný a cítim určitú beznádej z toho, akým spôsobom sa spoločnosť ku queer ľuďom stavia,“ dodáva Elliot.

Dnes by som to nahlásil

S agresiou motivovanou nenávisťou k menšine sa sám stretol. Útok v Bratislave mu pripomenul udalosť spred niekoľkých rokov, keď bol pri návrate z maturitného večierku cudzej triedy fyzicky napadnutý.

„S tým človekom som sa po ceste domov normálne bavil, potom prišli narážky typu: ‚Takže si teda buzerant?‘ Nakoniec mi dal na tmavom mieste za námestím niekoľko rán päsťou do hlavy a do tela. Chvíľu som tam ležal, bol som úplne paralyzovaný,“ spomína Elliot na incident, ktorý sa odohral pred šiestimi rokmi.

Útok vtedy nenahlásil. Podľa svojich slov bol v šoku a povedal si, že sa s tým vyrovná sám. Pre rodinu si vymyslel historku o tom, že sa opil, pokĺzol a narazil si hlavu. „Dnes už by som podobnú udalosť určite nahlásil,“ uviedol Elliot.

„Toho človeka som potom v meste opakovane stretával. Najmä večer pri ceste domov som sa často bál, že ho zase stretnem,“ opisuje Elliot, ktorý už piaty rok študuje právo.

Napadnutie dnes dvadsaťročného Matěja (pre citlivosť témy si neprial zverejniť svoje priezvisko) sa však pred súd dostalo. Ten, hoci zatiaľ neprávoplatne, dvoch páchateľov odsúdil za výtržníctvo – konkrétne jedného na trest verejnoprospešných prác a druhého na podmienečný trest odňatia slobody v dĺžke štyroch mesiacov.

A čo presne sa stalo? Pred dvoma rokmi šiel Matěj s kamarátmi zo strednej školy do podniku na okraji Prahy. V podstate hneď si všimol dvoch mužov, ktorí ich v reštaurácii sledovali a už pri predchádzajúcich návštevách im dávali najavo, že tam nie sú vítaní.

Keď sa jeho kamarát vydal k baru po pitie, jeden z mužov ho nasledoval. „To ti nevadí, že sa buzeranti p*cajú do p*dele?“ konfrontoval neznámy muž Matějovho kamaráta a dal mu facku. Medzitým stihol k baru prísť i Matěj a vyzval ich, aby zachovali pokoj. Muž sa naňho obrátil a začal ho biť.

„Po dvoch úderoch mi napadlo, že umriem. Neboli to len dva údery, bolo to nekonečné mlátenie do všetkých častí môjho tela. Boli to najdlhšie minúty v mojom živote,“ opisuje Matěj. Obaja muži naňho podľa jeho slov kričali homofóbne narážky aj po príchode polície. Bezpečne sa Matěj podľa svojich slov cítil až v sanitke, ktorá ho odviezla do nemocnice.

Miesto v spoločnosti

Od policajtov si Matěj podľa svojich slov vtedy vypočul, že do toho podniku nemali chodiť. Naopak, záchranár mu zase poradil, že v podobných situáciách je najlepšie utiecť. Hneď v úvode vyšetrovania celého incidentu sa tak stretol so sekundárnou viktimizáciou. Počas tej sa človek stáva obeťou znovu, napríklad pri policajnom vyšetrovaní, súdnom procese, kontakte s okolím, ale aj pri čítaní negatívnych komentárov na internete pri medializácii prípadu. Tieto procesy môžu byť traumatizujúce samy osebe, väčší dopad majú necitlivé alebo neohľaduplné reakcie, s ktorými sa obeť stretáva.

„Moja chyba je, že dvaja muži útočia na mňa, ale ja som slušný človek, čo tam predsa nemal chodiť. Moja chyba je, že je niekto homofóbny, pretože ja ako ten ‚buzerant‘ vyzerám. Moja chyba je, že odmietam tolerovať niečiu nenávisť, pretože tým predsa plodím cudziu agresiu, takže je lepšie nikomu neodpovedať a utiecť,“ opísal Matěj na súde, aké následky naňho daný útok mal. Na súde ho zastupovala organizácia In Iustitia, ktorá sa zaoberá problematikou násilia motivovaného predsudkami.

Páchatelia boli súdom prvej inštancie odsúdení, pre ich odvolanie prípad ešte nie je na konci. „Obaja obžalovaní svojím konaním, motivovaným nenávisťou k inej sexuálnej orientácii, zaútočili na česť a vážnosť poškodených a zároveň porušili verejný poriadok a poriadok v reštauračnom zariadení,“ konštatoval súd v rozsudku, ktorý má Deník N k dispozícii.

„Trestným postihom treba vyjadriť, že pre obdobné nenávistné prejavy nie je v spoločnosti miesto a konanie obžalovaných treba kategoricky odmietnuť,“ doplnil.

Práve organizácia In Iustitia vo svojej správe o násilí motivovanom predsudkami uvádza, že za prvý kvartál tohto roku došlo k desiatim incidentom motivovaným nenávisťou k inej sexuálnej orientácii a rodovej identite.

„Z výskumov uskutočnených v posledných rokoch v Česku vyplýva, že tomuto násiliu je vystavená časť LGBTQ ľudí a že iba úplné minimum napadnutých následne kontaktuje políciu,“ konštatuje organizácia. Na políciu sa podľa nich obracia iba asi jeden z desiatich napadnutých – dôvodom je to, že ľudia také útoky nepovažujú za dostatočne závažné, a rolu tiež hrá nedôvera v políciu.

Takmer každodenné skúsenosti s poznámkami a narážkami na rodovú identitu opisuje aj dvadsaťdvaročná transštudentka Tompi (ani ona si pre citlivosť témy nepriala zverejniť svoje meno).

Spomína napríklad na to, ako na ňu ktosi na ulici tento rok zavolal: „Pardon, slečna, nemáte nejaké drobné?“ Keď neznámemu mužovi s ospravedlnením vysvetľovala, že má pri sebe iba päť korún, začal na ňu kričať. „Zrazu na mňa zazerá a začne hlasno revať: ‚No fuj, ty pedofil, ty odporný úchylák, chce sa mi z teba vracať. Len ťa vidím a robí sa mi zle. Ťahaj, ty pos*raté monštrum,“ popisuje.

Keď sa otočila a išla preč, zistila, že je všade navôkol veľa ľudí. „Nikto sa nespýtal, či som v pohode, v tej chvíli som už bola celá rozplakaná. Nikto sa ma nezastal, iba sa desiatky ľudí otočili, aby sa pozreli, ktože je ten človek, na ktorého sa nadáva,“ opisuje Tompi.

S podobnými vecami sa Tompi pre svoj vzhľad stretáva takmer denne. „Niekto na mňa kričí, odpľuje si, ukazuje na mňa alebo ma nahlas ohovára tak, aby som to počula,“ opisuje.

Aj ona sa po útoku v Bratislave cítila paralyzovaná, udalosť ju však napriek tomu vyburcovala k väčšej aktivite a snahe upozorňovať na problémy, s ktorými sa queer ľudia stretávajú.

„Mám tendenciu brániť sa narážkam a strkaniu na ulici, s väčšou hrdosťou sa prezentovať ako queer človek. Keď na mňa niekto zakričí, skôr k nemu idem a spýtam sa, čo som mu urobila, či mu také správanie pripadá v poriadku,“ opisuje Tompi a dodáva: „Cítim zodpovednosť za to, aby sa podobná vec už nikomu ďalšiemu nestala. Preto chcem konfrontovať ľudí s tým, že ich správanie napríklad nie je úplne v poriadku.“

Slová sa môžu stať zbraňou

Matěj, Tompi i Elliot sa zhodne snažia – každý po svojom – vyrovnať s tým, čo sa v Bratislave stalo. Rovnako tak aj dvadsaťjedenročný Petr Švanda, študent prírodovedeckej fakulty v Prahe, ktorý formuluje obavu, aby sa niečo také neopakovalo aj tu v Česku. Hoci útok v bratislavskom bare veľká časť ľudí odsúdila, niektorí ho podľa jeho slov dokonca ospravedlňujú.

„Pred rokom sa na politickej scéne diskutovalo o schválení manželstiev pre všetkých. Zaznievalo tam veľa urážok smerom k LGBTQ+ ľuďom, veľa zákonodarcov ignorovalo vedecké poznatky a fakty,“ rozčuľuje sa. Rokovanie o zákone opísal aj Deník N.

Senátor Pavel Fischer zase už skôr povedal, že by „homosexuála nevymenoval za ústavného sudcu“. Hoci sa za tento výrok neskôr ospravedlnil, pre Deník N pred niekoľkými týždňami vyhlásil, že pociťuje „obavy, že sa deti budú zháňať na trhu a že sa s nimi bude obchodovať“.

„Tieto výroky nemajú v našej spoločnosti miesto, je to hanebné. Politická reprezentácia nesie zodpovednosť za to, že sa queer ľudia necítia bezpečne,“ dopĺňa Elliot s tým, že podľa neho sa časť politickej reprezentácie k ľuďom ako on správa „ako k občanom druhej kategórie“.

Na to, že aj slová sa môžu stať zbraňou a politici za ne nesú svoj diel zodpovednosti, upozornila po útoku v bratislavskom bare aj slovenská prezidentka Zuzana Čaputová.

Sám Petr podľa svojich slov po útoku v bare Tepláreň začal viac premýšľať nad tým, či sa napríklad môže so svojím priateľom držať na verejnosti za ruku. Jeho strach zosilnilo aj napadnutie z vlaňajška. „Minulý rok zbili šéfredaktora módneho časopisu Jakuba Starého s jeho priateľom na mieste, kde sme sa prechádzali v podstate denne a držali sa za ruky,“ opisuje.

Podobne hovorí napríklad sedemnásťročná študentka gymnázia Anna (ani ona si pre citlivosť témy nepriala zverejniť celé svoje meno), ktorú síce dobre prijali jej kamaráti, ale hovoriť o svojej sexuálnej orientácii s rodinou sa zatiaľ neodvážila. Aj ona sa bojí toho, aby sa situácia neopakovala.

„Bojím sa, že vražda v Teplárni mohla posunúť hranice toho, kam až sú ľudia schopní zájsť v nenávisti voči queer ľuďom,“ hovorí. „Bojujem s pocitmi úzkosti, smútku, strachu a bezmocnosti. Prvé dni ma úplne paralyzovali. Už predtým som si však všimla, že na pocity strachu a bezmocnosti mi pomáha, keď situáciu riešim. Snažím sa preto byť viac aktívna než predtým,“ dodáva.