Denník N

Herečka Marta Maťová: Stretávala som sa s nadávkami a s ponižovaním. Hoci som už bola dospelá, nevedela som sa brániť

Marta Maťová. Foto - archív M. M.
Marta Maťová. Foto – archív M. M.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Herečka Marta Maťová pôsobí v Bratislave a v Prahe, kde sa venuje divadlu, filmu aj televízii. V týchto dňoch vydáva v rámci svojho doktorandského štúdia na VŠMU knihu Sen o vášni, ktorá je určená najmä hercom, režisérom a pedagógom. Prináša príbeh o tom, ako vznikala herecká metóda slávneho amerického hereckého pedagóga, režiséra a herca poľského pôvodu Leeho Strasberga.

Marta Maťová v rozhovore priznáva, že sama dlho nepovažovala povolanie herečky za dosť prospešné. „Veľmi dlho som si hovorila aj to, že byť herečkou je málo. Že to nie je dosť. Že by som mala robiť niečo, čo bude pre spoločnosť oveľa prospešnejšie.“

Hereckú Metódu Leeho Strasberga ste študovali v New Yorku. Ako ste sa k tomu dostali?

Priviedla ma k tomu osobná tragédia. Používam toto expresívne označenie, pretože ako mi počas neskoršej psychoterapie vysvetlila moja terapeutka, to, čo som prežila, by som mala označiť práve týmto slovom. Navyše, mnohí dnes prežívame podobné situácie, nazdávam sa teda, že je načase, aby sme sa prestali hanbiť označiť ich pravými menami.

Aká tragédia to bola?

Po vysokej škole ma neprijali do divadla. V tom období som to znášala veľmi, naozaj veľmi ťažko. Nevedela som to spracovať, nikto ma nenaučil, ako to mám urobiť alebo ako sa pripraviť na iný typ fungovania. Prvý polrok na voľnej nohe bol pre mňa hrozný aj napriek tomu, že som mala prácu. Nevedela som to sklamanie a neistotu toho, čo bude, zvládnuť. Vedela som, že potenciál vo mne je, vedela som, že chcem ísť za svojím snom, no nevedela som ako.

Keď som už bola so silami v koncoch, spýtala som sa samej seba, čo vlastne chcem. Odpoveď bola jasná. Chcem tréning na najlepšej hereckej škole na svete – v Divadelnom a filmovom inštitúte Leeho Strasberga v New Yorku (bývalé Actors Studio). Mala som bytostnú potrebu pracovať na tom, čo nosím vo svojom vnútri a čomu sa nedostalo ocenenia. Bola som presvedčená, že to vo mne je, že sa ako herečka budem vedieť vyjadriť.

Dnes už viem aj to, že za mojimi pocitmi a túžbami v tomto smere bola aj obrovská neistota v tom zmysle, čo si ako herečka v rámci svojej práce môžem dovoliť vyjadriť. Nemala som dostatočne pevný systém a postup pri stavbe postavy a charakteru. Túžila som to zmeniť. S podporou okolia a rodiny sa mi podarilo nielen prihlásiť sa na školu, no zvládla som aj náročný prijímací proces a na školu ma prijali.

Prečo práve Lee Strasberg?

Spôsobov hereckej práce je veľa. O Strasbergovi a jeho hereckej metóde som vedela už od detstva vďaka Marilyn Monroe, ktorú som ako herečku mala veľmi rada a ktorá si so Strasbergom prešla vlastnú veľkú transformačnú etapu svojho herectva. To vďaka nemu sa dostávala zo škatuľky naivnej blondínky.

Aké ťažké bolo pre vás ako Slovenku uspieť v prijímacom procese?

Vďaka tomu, že som študovala na bilingválnom gymnáziu v Bratislave, mala som dobré základy angličtiny, no musela som na nej intenzívne pracovať, pretože počas piatich rokov štúdia na VŠMU som veľa stratila.

Prijímací pohovor som absolvovala online. Predchádzali mu neskutočné byrokratické procesy. Musela som predložiť certifikát z angličtiny, motivačný list, rôzne odporúčania, a, samozrejme, musela som absolvovať interview, na ktorom som mala hrať v angličtine, s čím som dovtedy nemala žiadne skúsenosti. Vôbec som si preto nevedela predstaviť, že ma vezmú. Rozhodla som sa „na nič nehrať“ a len byť sama sebou. Prijali ma. Následne som ešte musela zaplatiť nielen štúdium, ale aj samotné výberové konanie.

Aké to pre vás bolo ocitnúť sa v New Yorku a práve na tejto škole? Čím bolo štúdium iné ako to, ktoré ste absolvovali v Bratislave?

Bolo to úplne iné, úžasné. New York je mesto, o ktorom sa tradične hovorí, že je tam „možné všetko“. V kombinácii s prestížou školy to pre mňa bola naozaj silná emócia a výborná skúsenosť, z ktorej čerpám dodnes. Nehovorím však o vonkajšom imidži školy. Jej duch a najmä jej filozofia, ktorú zosobňovali výnimoční pedagógovia, boli neuveriteľné.

Príkladom je určite môj pedagóg Mauricio Bustamante, ktorý bol jedným z posledných študentov priamo Leeho Strasberga. Komunikoval s nami za každých okolností s veľkou úctou a dôverou. Učil nás ctiť si svoju emocionalitu. S obrovskou dávkou inteligencie, grácie a vtipu nás viedol k tomu, ako vedomejšie pracovať so sebou či už na dialógoch, monológoch, alebo cvičeniach. Bola za tým skutočná pokora a vždy stopercentné nasadenie, ktoré sa šírilo medzi študentov a opačne.

Treba povedať, že americký systém školstva je úplne iný. Za štúdium si platíte nemalé peniaze, a kto môže študovať, dáva do toho maximum, lebo konkurencia je pre nás nepredstaviteľne veľká. Mojimi spolužiakmi boli napríklad dcéra Stevena Spielberga alebo syn slávneho hudobného skladateľa Davida Langa. Ich priezviská tam však nikto neriešil – prišla som na to úplnou náhodou.

Študovať v medzinárodnom prostredí jedného z najslobodnejších miest sveta bol pre mňa v tom čase veľmi  príjemný pocit a úľava. Počas štúdia a praxe na Slovensku som sa totiž stretla aj s opačným správaním.

Môžete byť konkrétnejšia?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Divadlo a tanec

Iné podcasty Denníka N

Rozhovory

Životy žien

Kultúra

Teraz najčítanejšie