Denník N

Študentka, ktorá strávila leto v himalájskych pralesoch: Možností na vedecké expedície je veľa, len ich treba využiť

Zuzana Kováčová. Foto N - Vladimír Šimíček
Zuzana Kováčová. Foto N – Vladimír Šimíček

🎧 Novinka: Všetky podcasty Denníka N nájdete teraz iba v aplikácii Dennik N. Jej nová verzia má vylepšené funkcie prehrávania. Stiahnite si ju, vyskúšajte a napíšte nám, čo by ste ešte vylepšili.

Zuzana Kováčová sa ešte ako stredoškoláčka zapojila do vedeckej súťaže, ktorej cenou bola expedícia na Sibír. „Bol začiatok pandémie, takže sme to so spolužiakmi považovali za dobré využitie voľného času. Vôbec sme nerátali s tým, že môžeme vyhrať,“ hovorí Kováčová. Sibírsku expedíciu nakoniec vyhrali, no vzhľadom na vojnu ju vymenili za výskum v indických Himalájach.

V rozhovore sa dočítate aj o tom:

  • prečo India patrila v minulosti na južnú pologuľu;
  • ako to vyzerá v jednom z najstarších lesov na svete;
  • ako sa hľadajú kosti dinosaura či fosílna ryba na indických náleziskách;
  • či sa dá absolvovať himalájska expedícia iba s príručnou batožinou;
  • ako chyba v systéme spôsobila, že študentka napriek výsledkom nezískala štipendium.

 

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

Ako sa stredoškoláci dostanú na vedeckú expedíciu do indickej džungle?

Počas tretieho ročníka strednej školy sme sa zapojili do súťaže BARS (v preklade snežný leopard – pozn. red.) a expedícia bola jej hlavnou cenou. Účasť nám navrhla učiteľka biológie, a keďže bola jar 2020, čiže začiatok pandémie, považovali sme to za dobré využitie voľného času.

Súťaž bola pre trojčlenné tímy a našou úlohou bolo vypracovať odpovede na 60 otázok z oblastí ako biológia, geografia, zhodnotenie politickej situácie, umenie či filozofia. Na veľa otázok pritom neexistovala jednoznačná správna odpoveď a bolo to skôr o vyslovení názoru či vysvetlení danej problematiky. Odmenou pre víťazov mala byť šesťtýždňová expedícia na Sibír. Vtedy nám však ani nenapadlo, že by sme to mohli vyhrať, nieto ešte, že na Sibír nakoniec aj tak nepôjdeme.

Nad akými otázkami ste sa so spolužiakmi zamýšľali najdlhšie?

Nad tými, ktoré boli trochu filozofické až zavádzajúce. Napríklad čo je to časopriestor, vznik kauzality či otázka s názvom „Všetko a nič“. Nie vždy sme totiž úplne chápali pointu daného zadania. Super bolo, že sme sa v tíme dobre dopĺňali – spolužiačka Klára si zobrala otázky z oblasti umenia a biochémie, spolužiak Maxim filozofiu, matematiku a fyziku a ja som riešila najmä biológiu, geografiu a niektoré humanitné otázky. Odpoveď na jednu otázku pritom mohla mať jednu až štyri strany, čiže naša konečná práca bola na viac ako 200 strán. Zabralo nám to veľmi intenzívne dva mesiace.

Súťaž mala aj praktickú časť. V rámci nej sa vysadilo a zdokumentovalo 1 361 pôvodných neovocných stromov. Kde ste ich nasadili?

Vyše tisíc stromov vysadili všetky družstvá dokopy, ktorých bolo vyše stovky. Túto úlohu riešila Klára a neviem úplne presne, kde ich vysadila, ale konzultovala to s odborníkmi. Praktická časť mala aj ďalšie zadania, napríklad uskutočniť nejakú turistiku, čo bolo dosť praktické, keďže výhrou bola expedícia.

Ako vyzeralo finále súťaže?

Veľmi nás prekvapilo už len to, že sme sa do celoslovenského finále so štyrmi ďalšími tímami vôbec dostali. O víťazovi sa rozhodovalo na sústredení v Smoleniciach, kde sme si vyskúšali praktické zručnosti, využiteľné aj v rámci expedície. Napríklad zapaľovanie ohňa a rôzne iné aktivity, ktoré ukazovali, či vieme tímovo spolupracovať a komunikovať.

Vedecká súťaž BARS

Súťaž je určená stredoškolákom, pričom víťazný tím sa dostane na letnú vedeckú výpravu. Vedúcim organizačného tímu súťaže je paleontológ Peter Vršanský z Ústavu zoológie SAV.

Tohtoročnú vedeckú expedíciu organizovala Slovenská akadémia vied v spolupráci s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu SR, veľvyslanectvom Indie na Slovensku a združením AMBA pod záštitou UNESCO. Súťaž prebieha aj tento rok, pričom víťazný tím pôjde opäť do Indie.

Pôvodne ste mali takmer celé leto 2022 mapovať najstaršie lesy na Sibíri a stopovať sibírskeho tigra. Ako vám to skomplikoval začiatok vojny?

Vojna spôsobila, že nebolo bezpečné ani odporúčané cestovať do Ruska, a tak sa expedícia presunula do Indie. Mali sme veľa možností, kam ísť, uvažovali sme aj nad Novým Zélandom a Japonskom, pretože naším cieľom bolo nájsť nejaké zachované staré lesy.

Podľa čoho ste si nakoniec vybrali Indiu?

Zaujala nás najmä vďaka tomu, že pred miliardami rokov nebol indický subkontinent súčasťou Eurázie, ako je to dnes. Bol súčasťou prakontinentu Gondwana, ktorý sa nachádzal na južnej strane glóbusu.

Výhľad na himalájske lesy. Zdroj – archív Z.K.

Z južnej časti pologule je pritom známych len zopár nálezísk fosílneho hmyzu. Ak by sme našli nejaké vzorky z Indie, mohlo by nám to pomôcť lepšie porozumieť životu v ďalekej minulosti. Preto sme sa s doktorom Vršanským (paleontológ Peter Vršanský, ktorý súťaž organizuje – pozn. red.) dohodli na Indii.

Nakoniec ste skúmali údolie Tirthan vo Veľkom himalájskom národnom parku (angl. Great Himalayan National Park), ktorý je prísne stráženým bezzásahovým územím. Čo sa z neho dá vyčítať o našej minulosti?

Takýchto miest, ktoré nie sú poznačené činnosťou človeka, je na zemi málo. Vďaka tomu tam môžeme nájsť druhy, ktoré tu žijú už veľmi dlho, a prostredníctvom nich pochopiť evolúciu a vzťahy medzi jednotlivými organizmami.

Toto územie má byť najväčším národným parkom na svete. Kde sa bude rozprestierať?

Od Kašmíru až po Nepál. Na to, aby sa takéto obrovské územie dalo spravovať, sa do toho majú aktívne zapojiť aj jeho obyvatelia. Jednak preto, aby mali prácu, a aj preto, že sa v tej oblasti vyznajú a vedia, čo tam je pre prírodu najlepšie.

Čo ste v tomto národnom parku skúmali vy?

Naším cieľom bolo nájsť grylloblattu. Je to bezkrídly hmyz podobný termitom, ktorý sa prispôsobil nízkym teplotám a vysokým nadmorským výškam. Vyskytuje sa vo východnej Ázii alebo v Severnej Amerike, no v Himalájach ešte jeho výskyt nebol potvrdený napriek tomu, že tam panujú rovnaké klimatické podmienky. Keby sme ho našli aj v Himalájach, dali by sa severná a južná pologuľa pekne evolučne prepojiť. Šanca však bola relatívne malá, lebo sme v horách nestrávili veľa času. Hľadanie grylloblatty však môže byť predmetom výskumu pre ďalšie expedície.

Ako to v jednom z najstarších lesov na svete vyzerá?

Ako v pralese z rozprávky. Obrovské stromy, kde je všetko zarastené papraďami. Sú tam veľmi vysoké staré stromy, aké na Slovensku ani nenájdeme, no tam boli na každom kroku. Človek si na takom mieste môže povedať, že tam pred ním možno ešte nikto nestál. Tá mohutnosť na mňa veľmi zapôsobila. Cítila som veľký rešpekt k prírode a pocit, že oproti horám sme vlastne nič.

Túra pod najstaršími stromami (Zuzana Kováčová vzadu). Zdroj – archív Z. K.

Prečo sa najstarší les zachoval práve v tejto oblasti?

Asi preto, že je ďaleko od civilizácie a pre ľudí je veľmi ťažko dostupný. Aj nám trvala cesta do Himalájí po rozbitých cestách dva dni.

Pustili vás vedci ako stredoškolákov k reálnemu výskumu?

Áno. Keď sme v hnilom dreve hľadali nejaký hmyz a dokumentovali čo najviac fauny a flóry, tak sme vykonávali tú istú činnosť ako naši sprievodcovia alebo doktor Vršanský. Osobne ma prekvapilo, že tam okrem obrovských pavúkov nebolo veľa hmyzu, lebo Indiu som si vždy predstavovala ako krajinu, kde po človeku stále niečo lezie. Nevideli sme ani veľa vtákov či divej zveri. Mohlo to byť spôsobené aj tým, že sme boli v nadmorskej výške nad 3000 metrov, čo je vyššie ako akýkoľvek bod na Slovensku.

Okrem tohto parku ste skúmali aj paleontologické lokality južnej Indie. Ako ste ich hľadali?

Chceli sme sa dostať na náleziská, kde sa v minulosti našli vzorky, ktoré sú teraz na Harvarde. Dni sme väčšinou trávili na rozbitých a často zaplavených cestách. Napriek tomu, že sme mali koordináty z Harvardu, neboli tieto údaje vždy úplne presné. Miesto, ktoré sme hľadali, sa mohlo nachádzať aj v okruhu 200 metrov. Takže aj keď sme dorazili na miesto, museli sme ešte nájsť tú potrebnú hŕbu kamenia, ktoré sa oplatí rozbíjať.

Takto sme našli napríklad kosť dinosaura, pterosaura (vtákojašterovitý živočích – pozn. red.), veľmi pekne zachovanú fosílnu rybu alebo konchostraky, čo sú malé kôrovce, vďaka ktorým sa dá datovať vek sedimentov. Na týchto lokalitách sme spolupracovali aj s indickými študentmi, ktorí nás sprevádzali, a aj s indickými profesormi, vďaka ktorým sa podarilo vybaviť všetky povolenia.

Budete spolupracovať s Harvardom aj do budúcna?

Úplne presne to neviem, ale všetky vzorky, ktoré sme našli, sa budú vyhodnocovať a azda z toho bude aj nejaký pekný výsledok.

Komu patria prehistorické nálezy, ktoré ste objavili?

Myslím, že časť zostane v Indii a časť nám poslali poštou na Slovensko, aby sme ich mohli skúmať ďalej. Takéto materiály si nemôžete zabaliť do podpalubnej batožiny, takže jedinou legálnou cestou bolo, že nám indické úrady poslali vzorky na Slovensko poštou.

Hľadanie paleolokalít na juhu Indie. Zdroj – archív Z. K.

Takže vám príde dinosauria kosť v balíku?

Dinosauria kosť asi nie. Ale medzi poslaným materiálom boli napríklad aj spomínané konchostraky, ktoré som už nafotila pod mikroskopom, aby sa mohli poslať na vyhodnotenie.

Výskum prebiehal počas obdobia dažďov. Ako vám ho okrem rozbahnených ciest komplikovalo počasie?

Rozbité zaplavené cesty či zosuvy pôdy boli najväčšou komplikáciou. Stalo sa aj to, že sme prišli na potenciálne nálezisko a sprievodca nám povedal, že všetko je zaplavené a máme prísť niekedy v decembri. Vtedy sme zostali dosť sklamaní, keďže bol august a nemohli sme čakať do decembra, kým hladina vody klesne.

Monzúnové obdobie nám komplikovalo aj situáciu v Himalájach, keď sme treky museli prispôsobovať počasiu, lebo každodenné dažde nie sú na šesťdňovú turistiku ideálne. Človek má so sebou čo najmenej oblečenia, a keď mu zmokne, nie vždy sa dá dostatočne rýchlo vysušiť.

Šesť dní v pralese znie aj počas dažďa ako výborné dobrodružstvo.

Áno, takéto treky sme dokonca absolvovali dva. Bola to celkom výzva, pretože do Himalájí som šla iba s príručnou batožinou, v ktorej som mala jedno tričko, zubnú kefku a spodnú bielizeň. Podpalubná batožina sa totiž stratila na letisku a dostala som sa k nej až o tri týždne, keď sme sa už presúvali na juh. Niečo z výbavy mi našťastie požičala spolužiačka Klára, niečo sme dokúpili a niečo požičali od domácich, ktorí boli veľmi ochotní pomôcť. Výsledkom bolo, že turistické topánky som mala o dve čísla väčšie. Ale požičaný spacák som zase veľmi ocenila. Na rozdiel od ostatných bol páperový, a tak mi bolo počas výpravy ako jedinej teplučko.

Prechod cez rieku počas návratu z treku. Zdroj – archív Z. K.

Plánujete v takýchto terénnych výskumoch a dobrodružstvách pokračovať?

Momentálne som rada, že som doma. No v budúcnosti by som sa chcela zapojiť do podobného výskumu alebo expedície, keďže možností je naozaj veľa, len ich treba využiť. Takéto projekty sa robia po celom svete, napríklad ľudia z BARS-u išli rok pred nami do Ekvádora.

Aké rozdiely medzi Slovenskom a Indiou vás vo výskume aj v bežnom živote prekvapili?

V Indii je paleontológia na dobrej úrovni, keďže sa tam našli kosti dinosaurov a veľa ďalších vecí. Už menej rozvinutá je dokumentácia takýchto nálezov a celkovo tam nie je ani veľa ľudí, ktorí by sa tomu venovali. Cieľom expedície bolo aj zaškoliť nových študentov, prípadne im umožniť, aby išli študovať na Slovensko a potom mohli tieto poznatky využiť v Indii.

V bežnom živote bolo asi najväčším rozdielom, že Indovia majú na všetko veľa času. Južanská nátura, ktorá vraví „veď prečo sa ponáhľať“, bola všadeprítomná. Aj poriadok, ktorý majú vo veciach, je trochu odlišný od toho nášho a človek, ktorý sa v ňom nevyzná, ho môže považovať za chaos.

V Indii žijú aj tigre, ktoré ste mali pôvodne stopovať na Sibíri. Videli ste nakoniec nejakého?

Nie, ale som tomu celkom rada. V Himalájach, kde sme boli, žije aj snežný leopard, podľa ktorého je projekt BARS pomenovaný, no lepšia šanca vidieť ho je v zime, keď sú listy na stromoch opadané a je tam aj lepšia viditeľnosť. My sme videli langury, čo sú vlastne primáty, alebo goraly, čiže predkov našich kamzíkov.

Odporúčali by ste stredoškolákom, aby sa do takýchto projektov zapájali?

Určite áno, obrovskou motiváciou je expedícia, na ktorej sa človek dostane na odľahlé miesta a stretne ľudí, s ktorými by sa inak asi v živote nestretol. Aj tímy, ktoré nevyhrajú, získajú veľa praktických zručností a vedomostí už len samotným vypracovávaním otázok.

Tento september ste nastúpili na vysokú školu. Čomu sa venujete?

Začala som na „matfyze“ Univerzity Komenského študovať dátovú vedu. Najprv som sa nevedela rozhodnúť medzi kombináciou matematika – informatika a biológiou. Dátová veda mi pripadá ako univerzálny kompromis – študovať budem matematiku a informatiku, no tieto poznatky môžem neskôr využiť napríklad vo vede pri vyhodnocovaní všetkých druhov dát.

Zuzana Kováčová v súčasnosti študuje dátovú vedu. Foto N – Vladimír Šimíček

Vidíte teda svoju budúcnosť vo vede?

Určite áno, ale zatiaľ neviem, kde presne.

Projekt sa uskutočnil pod vedením známeho slovenského paleontológa Petra Vršanského. Pomáha vám účasť v takejto súťaži pri štúdiu a potenciálne vo vedeckej kariére?

Určite mi otvorila možnosti už len tým, že som s pánom Vršanským začala spolupracovať na rôznych projektoch a mala možnosť publikovať aj vedecký článok. Pri štúdiu by mi súťaž pravdepodobne pomohla, keby som sa uchádzala o miesto na vysokej škole v zahraničí. Ale na „matfyz“ som šla bez prijímacích pohovorov, takže som to nepotrebovala.

Dúfala som však, že mi to pomôže pri žiadosti o štipendium ministerstva školstva z plánu obnovy pre tisícku najlepších študentov. Prekvapilo ma, že som ho nedostala, aj keď som mala dobré maturitné vysvedčenie a na konte úspechy z množstva súťaží.

Chyba pritom nebola na mojej strane, ale v tom, že moja žiadosť nebola pre dieru v systéme ani zaradená do posudzovania. Zaskočilo ma to, lebo napriek tomu, že cieľom štipendia je motivovať ľudí, aby zostali na Slovensku, si nikto nechcel priznať chybu a ešte raz to prehodnotiť.

Do akej systémovej diery vaša žiadosť spadla?

Keď som štipendium nedostala, chcela som vedieť prečo. Zodpovední mi povedali, že som žiadosť zle odoslala, no keď som sa pozrela do systému, zistila som, že bola odoslaná správne a v riadnom termíne. Tak som sa proti rozhodnutiu chcela odvolať, ale bolo mi povedané, že aj keď som žiadosť odoslala správne a splnila všetky podmienky, jednoducho som pre chybu nebola zaradená do vyhodnocovacieho procesu a oni tie štipendiá už udelili.

To ma celkom zarazilo, keďže šlo o 300 eur mesačne počas celého bakalárskeho štúdia. Pre mňa to znamená, že by som si nemusela nájsť brigádu a mohla sa venovať štúdiu.

Máte šancu uchádzať sa o štipendium v budúcnosti?

Nie, je to len pre maturantov, ktorí idú na vysokú školu na Slovensku.

Víťazný tím súťaže BARS 2021

Študenti z Gymnázia Grösslingova v Bratislave:

  • Kováčová Zuzana (respondentka),
  • Führich Maxim,
  • Lukáčová Klára,
  • PaedDr. Klaudia Knotková (lektorka),
  • Monika Rybárová (koordinátorka).

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

ESET Science Award

Iné podcasty Denníka N

Mladí

Rozhovory

Vedecký podcast N2

Veda

Teraz najčítanejšie