Generácia 89: Karikaturista Shooty: Môj život nemôžu riadiť nejakí nímandi
Generácia 89 je séria rozhovorov s ľuďmi, ktorým November zmenil život a oni dnes ovplyvňujú tie naše.
V novembri 1989 ešte neboli dospelí. Boli už dosť starí na to, aby vnímali, čo sa okolo nich deje, ale veľké rozhodnutia mali ešte pred sebou. Dnes sú to ľudia, ktorí zásadným spôsobom ovplyvňujú verejnú diskusiu alebo priamo riadia krajinu. Je to Generácia 89 – nie v zmysle, že by November organizovali alebo boli jeho tvárami, ale sú to ľudia, ktorým Nežná revolúcia zmenila životy. Prišla pre nich a pre ne v pravý čas.
Martin Shooty Šútovec je karikaturista. Denne obrázkami komentuje, čo sa deje okolo nás. Pred Novembrom si myslel, že ho nikam nepustia, a uzavrel sa do svojho sveta. Tam sa cítil slobodný a spokojný. Aj dnes to má rovnako, i keď sloboda, ktorú cíti, všetko zmenila. „Od detstva som bol vycvičený, že som v menšine, ktorá sa musí o seba postarať bez ohľadu na to, čo si myslí okolie.”
V rozhovore si tykáme, so Shootym sme dlhoroční kolegovia.
Čím si chcel byť v lete 1989?
Nevedel som to asi až do roku 1991, keď ma môj spolužiak a kamarát na grafickej priemyslovke Rasťo Michalik presvedčil, že mám byť grafický dizajnér. Keď sa nás ako detí pýtali, čím chceš byť, nechcel som byť ničím, chcel som byť decko, to ma bavilo najviac na svete.
Čo ťa vtedy najviac zaujímalo?
Príroda, ale to ma zaujíma aj teraz. Hudba a literatúra. Celý život som kreslil a pripadalo mi to absolútne prirodzené. Vôbec som o tom nerozmýšľal ako o zamestnaní.
Revolúcia v roku 1989 v tvojom rozhodovaní nezohrala žiadnu rolu?
Do roku 1989 som si myslel, že nebudem ničím, lebo mi nič nebude dovolené, ako som to zažíval už na základnej škole. Chodil som na školu, kde nám hovorili: „Nič z vás nebude.“ To bola základná poučka mojej školy. Keď som povedal, že chcem ísť na umeleckú priemyslovku, povedali mi: „Tam sa nedostaneš.“ Nikto mi nepovedal: „Snaž sa a dostaneš sa tam.“ Ale hovorili: „Nemáš protekciu, tam sa nedostaneš.“ Protekcia, to bolo veľmi silné slovo tej doby, neviem ani, či sa ešte dnes používa. Hovoril som si, že sa nedostanem vôbec nikam, že je úplne jedno, čím chcem byť, aj tak budem musieť byť niečím iným. Pre mňa tá otázka vtedy v podstate nemala zmysel.
Dostal si sa na tzv. šupku? Kam si chodil na strednú školu?
Nedostal, vraj som nemal talent. Bol som na grafickej priemyslovke.
Nevyzeralo to teda optimisticky.
Z dnešného pohľadu sa mi zdá, že to bola oveľa lepšia škola. Ešte bola jedna epizóda, ktorá ma utvrdila v tom, že pre mňa nemá zmysel zaoberať sa budúcnosťou. V roku 1990 mala byť spartakiáda, rok predtým sa začali prípravy. Odvliekli nás na branné cvičenie do nejakého výcvikového strediska SZM a tam sme dostali rozkaz, že musíme trénovať spartakiádnu zostavu. Zamkol som sa vo svojej izbe a odmietol som z nej vyjsť. Povedal som, že žiadnu spartakiádu cvičiť nebudem. Bol z toho škandál, podmienečne ma vylúčili zo školy, predvolala si ma zástupkyňa riaditeľky a hovorila mi:
