Denník N

Milujem ťa, ale nechoď ku mne, mám vši. Ako sa obranca Azovstaľa vrátil manželke z vojny domov

Foto - Gabriel Kuchta/Deník N
Foto – Gabriel Kuchta/Deník N

Nie je veľa príbehov z Ukrajiny, ktoré by sa skončili šťastne. Tento je výnimočný. Nielen šťastným koncom, ale aj urputnosťou jeho hlavnej hrdinky. Bohdan a Natália sú zase spolu. Nemajú náladu na oslavy ani na novinárov. Odišli do rodného mesta Bohdana, Súm, kde sa nakoniec dali presvedčiť na telemost „Kyjiv – Sumy“.

„Január, február, marec…“ Výslovnosť písmena „ř“ (po česky marec – březen – pozn. red.) je nečakane dokonalá. Potom príslušník ukrajinského pluku Azov, jednej z najslávnejších vojenských jednotiek na svete, pokračuje vo výpočte mesiacov. Vie ich všetky bezchybne. Než sa stihnem spamätať, prejde na dni v týždni: „Pondelok, utorok, streda…“ a zase povie „ř“ (v slove středa – pozn. red.) bezchybne ako od českého rodáka.

„Gramatiku sme veľmi nestihli,“ povie muž, ktorý tri mesiace bránil oceliarne Azovstaľ v ukrajinskom meste Mariupol. 17. mája dostal rovnako ako 2 438 ukrajinských vojakov, policajtov, pohraničníkov, bojovníkov teritoriálnej obrany vrátane mnohých žien príkaz priamo od svojho najvyššieho veliteľa, prezidenta Zelenského, zastaviť paľbu a dať sa vziať nepriateľskými jednotkami do zajatia. Bohdan Semenec tesne pred tým napísal žene: „Nech už nám dajú príkaz zastreliť sa – čo otáľajú?“ Nechcel už totiž pozorovať pomalé umieranie svojich ťažko zranených priateľov a čakať, kým ho postihne to isté. Neboli antibiotiká, takže ľudia umierali na banálne zranenia. Končatiny im museli amputovať, pretože hrozila infekcia. Mnohí sa 17. mája ani nedožili. Bohdan mal zase šťastie. A v ruskom zajatí sa učil po česky. Chýbalo málo, a my by sme sa to nikdy nedozvedeli.

Týždeň pred tým, než sa obrancovia Azovstaľa vzdali ruským okupantom, boli zverejnené fotografie ranených príslušníkov pluku Azov skrývajúcich sa v bunkroch pod oceliarňami. Aj ony prispeli k rozhodnutiu ukrajinského velenia i samotného prezidenta Zelenského vydať príkaz na zloženie zbraní.

Naposledy sa Bohdanovi podarilo zatelefonovať svojej žene Natálii Zarickej 17. mája. V deň, keď opúšťal Azovstaľ, aby ďalšie mesiace strávil už nie v podzemných katakombách oceliarní, ale v sychravej cele strážený proruskými separatistami a ruskými vojakmi. Najskôr ho s jeho spolubojovníkmi previezli do neslávne známeho lágra Olenivka. Jeden z barakov, kde žili ukrajinskí zajatci, bol však 29. júla zničený bližšie neurčenou zbraňou. Zahynulo skoro 50 z nich. Natália si povedala, že Bohdan medzi mŕtvymi nie je. Prosto nie.

Nebol. To sa však žena obrancu Azovstaľa dozvedela až omnoho neskôr. Rovnako ako to, že bude mať doma tak trochu bohemistu.

Stratil tretinu svojej váhy

Preživších ukrajinských zajatcov premiestnili z Olenivky do väzenia pre vyšetrovaciu väzbu v Donecku. „Bolo nás v cele pre desať ľudí natlačených dvadsaťpäť. Pýtal som sa spolubývajúcich, či niekto vie po anglicky alebo po nemecky. Nikto nevedel. Ale ozval sa človek, ktorý žil 15 rokov u vás, v Českej republike. A ako sme tam tak vedľa seba celé dni stáli – sedieť bolo zakázané – tak som sa učil po česky. Celý deň v stoji – čo máš robiť? Rozprávali sme sa, a tiež som opakoval mesiace a dni v týždni v češtine.“

Rodák zo západnej Ukrajiny, „český“ priateľ Bohdana, mal menej šťastia než on. Na zoznam ľudí určených na výmenu za ruských zajatcov sa stále ešte nedostal. V zajatí je aj jeho manželka.

Natália Zarická vyzerá dnes omnoho veselšie než v auguste, keď sme spolu hovorili naposledy. Pyšne si posadí svojho na prvý pohľad unaveného a psychicky vysileného muža vedľa seba a rozpráva o stretnutí, ktoré pre ňu i Bohdana bolo zase osudové – ako ich prvé.

„Keď ho vybrali na výmenu, dali mu konečne obuv. Číslo 37. Bohdan mal štyridsaťtrojky. Na sebe mal stále to červené tričko, v ktorom bránil oceliarne Azovstaľ,“ spomína Natália na detaily. Pamätá si aj to, čo boli jeho prvé slová, keď ju uvidel:

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vojna na Ukrajine

Svet

Teraz najčítanejšie