Monika Tódová
Miro Kern a Lukáš Prchal zverejnili text o tom, že Slovensko dováža do Ruska súčiastky na výrobu zbraní ruskej armády. Dôvodom je, že naši colníci to nepovažujú za vojenský materiál a nikto to u nás nekontroluje. Aký veľký škandál to je?
Je to smutný a obrovský škandál a niekto by za to mal niesť politickú zodpovednosť. Možno aj nie jeden človek. Tvrdím, že podporujeme Ukrajinu v boji proti agresorovi, ktorý z najhorších možných pohnútok zaútočil na slobodnú demokratickú krajinu. Všetci naši ústavní činitelia hovoria, že morálne, finančne, vojensky podporujeme Ukrajinu, a teraz sa ukáže, že fakticky podporujeme agresora. Toto by si mal niekto odskákať.
Kto? Finančná správa tvrdí, že všetko je v poriadku a jej colníci nič nezanedbávajú. Nie je to na odvolanie prezidenta finančnej správy?
Je potrebné, aby sa na to pozrel niekto, kto nie je objektívne závislý na vyšetrovaní. Ak nikto druhý, tak šéf finančnej správy by za to mal niesť zodpovednosť.
Mala by zasadať Bezpečnostná rada? Čo by mal urobiť premiér?
Bezpečnostná rada je zriadená presne na takýto účel. Niekedy riešila úplné hlúposti, toto je záležitosť obrovská svojím dosahom – faktickým aj medzinárodným. Mali by sa zísť a urobiť maximum, aby sa v takejto činnosti nemohlo ďalej pokračovať. Už teraz je to medzinárodná hanba a ešte väčšia by bola, keby sme to nechali tak, ako máme vo zvyku – odplávať dolu prúdom.
Posledný podcast sme začínali tragickou nehodou na Zochovej ulici, krátko nato však došlo k streľbe na Zámockej, kde boli zabití dvaja LGBTI+ ľudia. Parlament ani po tomto neschválil žiadny zákon, ktorý by tejto skupine obyvateľstva dal aspoň približné práva, ako majú všetci ostatní. Čo to o tomto parlamente hovorí?
Hovorí to o ňom nielen to, že nie je ochotný dať práva, ktoré LGBTI+ ľuďom právom patria, ale nie je ochotný ani len na tú cestu vykročiť. Ten návrh zákona, ktorý neprijali, bol naozaj najmiernejšou verziou toho, čo by sa mohlo pre LGBTI+ ľudí urobiť. Ak ani toto neboli ochotní schváliť, nasvedčuje to tomu, že akúkoľvek právoplatnú zmenu, ktorá by vylepšila postavenie LGBTI+ ľudí, nie je väčšina parlamentu ochotná prijať. Hovorí to o ňom, že to je orgán, ktorý šialene zaostáva za svojou dobou.
Veľmi opatrne v tejto téme našľapuje aj premiér Eduard Heger. Zúčastnil sa pochodu na Zámockej, ale nepovedal, že treba prijať zákony. Prijal na úrade vlády Romana Samotného z Teplárne, ale dal k tomu len jednu vetu o vzájomnom rešpekte a na fotke si ani len nepodávajú ruku. Išiel na omšu za obete vraždy, ale nepovie, že aj cirkev musí LGBTI+ ľudí prijať. Ako vnímate tieto jeho kroky?
Je to typický Heger tak, ako ho poznáme aj z ostatných oblastí verejného politického života. Na jednej strane chce ukázať, že chce byť premiérom – zjednotiteľom, ktorý zmierňuje rozpory v spoločnosti, ale vyhýba sa zaujatiu akéhokoľvek zásadného stanoviska. „Kudy vítr, tudy plášť“, keď je so svojimi, je ich, keď je s predstaviteľmi LGBTI+ ľudí, snaží sa tváriť, že plne chápe, o čo im ide. Sedí medzi stoličkami, a to je morálne aj politicky veľmi vratká pozícia.
Iste zvažuje každý krok, lebo napríklad už len to, že mal na pochode v ruke dúhovú vlajku, mu niektorí vyčítali, napríklad poslanec OĽaNO Richard Vašečka z Kresťanskej únie povedal, že to je chyba. Ako môže niekto niekomu vyčítať len takéto symbolické gesto?
Ak mám správne informácie, pán premiér neprišiel na to zhromaždenie s vlajkou sám, ale dostal ju od Hany Fábry, ktorá mu ju vložila do rúk, a zrejme bolo pre pána premiéra dosť ťažko predstaviteľné, že by ju odovzdal niekomu inému alebo ju strčil do vrecka, tak ju držal. Nebolo to jeho gesto, bol doňho vtlačený. Samozrejme, ľudia ako pán Vašečka mu to nemôžu odpustiť, pretože pre nich je každé uznanie práv LGBTI+ ľudí niečo, s čím sa jednoznačne nestotožňujú.
Prečo s tým slovenskí konzervatívci majú problém?
To je veľmi ťažká otázka. Všimol som si, že iné krajiny, ktoré sú kresťanské a katolícke, s týmto problém nemajú. Zoberme si Španielsko, Portugalsko, Maltu, Grécko. To nie sú o nič menej katolícke krajiny ako Slovensko. Zároveň som si všimol, že ak s tým nejaké krajiny problém majú, sú to krajiny bývalého Sovietskeho zväzu. Zdá sa, že to je výsledok dvoch základných faktorov, toho vieroučného, že LGBTI+ ľudia sú priamym popretím prirodzeného poriadku sveta, a 40-ročnej diktatúry, ktorá do spoločnosti dostala, že sú veci, ktoré sa nedajú tolerovať, sú nemysliteľné a v žiadnej spoločnosti nemajú miesto.
A ak sa tieto faktory spoja, ako sa to stalo na Slovensku, v Maďarsku a v Poľsku, tak máme problém. Česi sú out, lebo sú najateistickejší národ v Európe. Tam ten vieroučný tlak vôbec nie je. Ale ak sa spojí 40 rokov totality a názory, ktoré presadzujú cirkvi, výsledok je, že máme 22 štátov, ktoré považujú za neprijateľné, aby LGBTI+ ľudia dostali práva, ktoré im patria.
Je to tak, že za komunizmu to bolo absolútne neprípustné?
V podstate tam ani nešlo o to, že táto záležitosť bola neprípustná, ale že sme sa naučili akceptovať atmosféru, že cez niektoré zákazy vlak nejde. Zvykli sme si na to, že ak autorita povie, že toto nie, spoločnosť bude poslúchať. Toto je niečo, čo sa nedá preklenúť za deň – dva, je to 40 rokov spoločenského vývoja.
Viacerí konzervatívci liberálom hovoria, aby na to išli pomaly, aby nechceli hneď všetko, že potrebný je dialóg. LGBTI+ ľudia hovoria, že toto počúvajú roky. Treba ísť na to pomaly?
Ja by som nepovedal pomaly, ale s božskou trpezlivosťou. Je ťažké zachovať si vyrovnanosť a trpezlivosť vo chvíli, keď na vás niekto tak starozákonne a homonegatívne útočí, ako napríklad Kuffovci, uhríkovci, kotlebovci a niektorí ďalší. Toto anti-LGBTI+ prostredie si voľká a pestuje pocit ohrozenia. Vo chvíli, keď majú dojem, že ich niekto uráža alebo dostatočne neuznáva ich identitu, niekedy sa stávajú až agresívnymi. Bolo by na prospech veci, keby sa niektoré stanoviská formulovali s väčším citom pre pocity druhej strany.
Tu nejde o Kuffu, Uhríka ani Kotlebu, ale o ľudí, ktorí majú naozaj problém s akceptáciou LGBTI+ ľudí a ich práv. Tu sa boj nevedie politicky, je to zápas o zmýšľanie ľudí a ten treba viesť rozumne, racionálne a nie kontraproduktívne. Spoločenstvo je naozaj nastavené tak, že si spomínam na Nogu a Skrúcaného, kde bola základná otázka „Čo hovoria? Urážajú nás?“. Oni sú nastavení na to, aby neustále v námietkach počuli, že tu nejde len o LGBTI+, ale robia si vyslovene žarty z nás, nerešpektujú naše pocity a názory.
Myslím si, že by sa viac malo zohľadňovať to, že tu je spor medzi ľuďmi, ktorí sú nepresvedčiteľní, to sú tí anti-LGBTI+, ale nie všetci sú takí a treba rešpektovať tých ostatných a brať do úvahy ich pocity.
Ten vrah chcel zabiť aj premiéra Eduarda Hegera, mal zoznam ďalších ľudí, boli na ňom Martin Bútora alebo Grigorij Mesežnikov, Robert Fico, Branislav Gröhling. Medzitým polícia obvinila žiaka, ktorý išiel do školy so sekerou, ďalší so sekerou útočil vo štvrtok. Radikalizuje sa spoločnosť a veci, ktoré sa nás doteraz netýkali, sa nás začnú týkať?
Obávam sa, že áno, že sme prekročili ďalší Rubikon. Tak ako sme ho prekročili v 2018, tak aj v 2022. Začína to byť také, že ak má niekto silné presvedčenie – bez ohľadu na to, akého charakteru a ako scestné je – , tak samotnú silu tohto presvedčenia považuje za dostatočný dôvod, aby si vynucoval presadenie svojich názorov aj tým najdrastickejším spôsobom. Ak sa hneď po Zámockej vyrojili sekerové útoky, tak v prípade, že by sme boli štátom s ľahkým prístupom k zbraniam, strieľalo by sa. Keďže sme ešte rurálna krajina, najčastejšou a najhoršou zbraňou, ktorú môžem použiť, je sekera.
V sobotu boli komunálne voľby. Čo si myslíte o koncepte volebnej noci, kde politici bujaro oslavujú, tečie tam alkohol? Niektorí novinári sa sťažovali, ako sa k nim zachoval tím Matúša Valla, kde boli vymknutí, nemali stále prístup k hosťom.
Fakt je, že na to, aby vyhral pán Vallo, Hattas alebo Viskupič, muselo nemálo ľudí odviesť nemálo práce. Keď v tú volebnú noc prichádzajú správy, že vyhrali, chcú si užiť, že nepracovali nadarmo, zapáliť si cigaru, popiť, tancovať na stole a spievať. Je to pocit víťazstva. Ja tam nevidím len tento dôvod. Politici si všimli, že keď sa odviažu počas volebnej víťaznej noci, uvoľnia sa s alkoholom, dopúšťajú sa vecí, ktoré ich potom mrzia, a keď tam sú novinári, odfotografujú to, nasnímajú a majú to na tapete desať rokov. Niečo ako „Riško, drž balónik a čakaj“. Majú skúsenosť, že je lepšie nepúšťať novinárov medzi seba. Vidím to ako výsledok týchto vecí.
Krátko predtým začala diskusia práve pre nehodu na Zochovej, či sa budú politici ukazovať s alkoholom na verejnosti.
V žiadnom prípade by nemali. Už teraz je čudné, keď človek sleduje nejaký starší film, v ktorom všetci fajčia a pôsobí to divne. Príde čas, keď politik s pohárikom bude taký čudák ako človek, ktorý vo filme fajčí.
Ale teda pre volebné noci máte porozumenie.
Berme to tak.
Sociológ Martin Slosiarik označil za víťaza volieb Slovensko, pretože boli zvolení mnohí demokratickí kandidáti, súhlasíte? Kto podľa vás vyhral voľby?
Voľby z môjho hľadiska dopadli oveľa lepšie, ako sa čakalo a ako sme sa niektorí pesimisti obávali. Na druhej strane sa málo hovorí, prečo voľby dopadli tak, ako dopadli. Dôvod je veľmi jednoduchý – väčšinový volebný systém, ktorý vyslovene pomáha stranám z politického hlavného prúdu a stranám, ktoré majú osobnosti, ktoré si aspoň časť verejnosti veľmi váži. Fašisti a extrémisti nemajú ani jedno, ani druhé. To, že voľby dopadli komunálne a regionálne nad očakávania dobre, nie je výsledkom toho, že by sa situácia v krajine dramaticky zmenila, ale volebný systém pomohol, aby okraj zostal na okraji a hlavný prúd sa dostal do centra.
Tie voľby sa ťažko prenášajú na celoslovenské nálady, všetci hovoria, že sa z toho nedá nič dedukovať, ale predsa len, čo by ste z výsledkov vedeli dedukovať vy?
Je tu široké pole pre špekulácie, ale ja zostanem len pri tom, čo je očividné. Politické strany sú hlboko nepopulárne. Každý, kto mohol ujsť od politickej podpory, ušiel, pretože nezávislí kandidáti sú uprednostňovaní. Ďalšia vec, ktorá vyplýva z týchto volieb, je obrovská nepopularita kohokoľvek, kto sa motá na celorepublikovej politickej úrovni. Nielenže sa ľudia z demokratického tábora nedostali do mestského či miestneho zastupiteľstva, ale poslanci z koalície ani opozície sa tam nedostali.
Pritom to sú najznámejšie osobnosti politického života.
Presne tak. Keby tu bola normálna situácia, vo Veľkom Krtíši, v Starej Ľubovni a neviem kde všade, by boli šťastní, že si môžu voliť do zastupiteľstva niekoho, kto je veľká hlava v štátnej politike. Výsledok bol, že títo ľudia boli odsunutí nie iba na vedľajšiu koľaj, ale úplne mimo stanicu. To, že sa vôbec nedostali do zastupiteľstva, ukazuje, ako obrovský nepopulárna je nielen jedna strana, ale predstavitelia všetkých momentálnych parlamentných strán.
Často sa tu rozprávame o tom, že Slovensku hrozí vláda extrémistov, Smeru. Dá sa povedať, či je po týchto krajských voľbách táto hrozba väčšia alebo menšia?
Povedal by som, že tá hrozba je nezmenená. Spoločnosť sa nezmenila, rozdelenie politických preferencií sa nezmenilo, jediný rozdiel bol, že väčšinový volebný systém umožnil vyhrať hlavnému prúdu a rešpektovaným ľuďom. Ale keď si zoberieme výsledky volieb napríklad v Banskej Bystrici, extrém tam dostal 30 percent hlasov. Hovoriť, že sme oslabili extrémistov alebo že sú na začiatku úpadku, by bolo veľmi predčasné. Situácia je taká istá, aká bola pred voľbami.
Igor Matovič tvrdí, že má štvrtinu županov a je to úspech. Komentátori zase tvrdia, že Erika Jurinová a Jozef Viskupič vyhrali napriek Matovičovi. Čo vieme povedať o výsledku OĽaNO?
Budem veľmi stručný. Slovenská tradícia, pokiaľ ide o komunálne a regionálne voľby, je nájsť si dôvod, prečo sa dá povedať, že sme boli úspešní. Aj OĽaNO si našlo dôvod, že máme štvrtinu. V podstate uspeli presne tak, ako hovoria aj ostatní politickí komentátori, nie vďaka, ale napriek Igorovi Matovičovi. Pán Viskupič sa s najvyššími predstaviteľmi ani nestretol a pani Jurinová sa s nimi síce veľmi srdečne zvítala, ale sama musela priznať, že ak ju niečo v úspešných voľbách ohrozovalo, tak to, že ju ľudia stále spájajú s OĽaNO. Keď v politike chce niečo vydávať za úspech, môže, ale my to musíme brať s rezervou.
Čo Sme rodina? Investovali veľké peniaze do pána Kusého, do pána Hagyariho a ani jeden neuspel. Zaznamenali nejaký úspech?
Ak zaznamenali, tak je veľmi dobre utajený. Pokiaľ ide o úspech, že ich člen poslaneckej skupiny pán Šimko opäť obhájil pozíciu v Rimavskej Sobote, áno, obhájil, ale kandidoval ako nezávislý. Ani sa k Sme rodina neprihlásil a možno to je dôvod, prečo bol úspešný.
U Za ľudí prekvapilo, že podporili pána Kusého. Pani Remišovej v jej politickej kariére veľmi záleží na transparentnosti, ale kampaň pána Kusého aj jeho správanie boli netransparentné. Bola to Remišovej chyba?
Pani Remišová sa skúša uplatniť vo zvyšku koalície tým, že robí veci, o ktorých si myslí, že sa budú páčiť Sme Rodina. To sú naozaj také ťahy a kroky, ktoré by som označil ako rubriku „zúfalí ľudia robia zúfalé kroky“. Toto pani Remišovej ani Za ľudí nepomôže, pretože ak niekto je ešte stále stúpenec Za ľudí, tak to, že podporovali pána Kusého a išli do toho spolu s pánom Kollárom, nie je vec, ktorú by voliči Za ľudí ocenili.
Čo strana SaS? Potvrdili mandát Juraja Drobu.
SaS je niečo podobné ako OĽaNO, oni komunálnu a regionálnu politiku berú ako nutné zlo. Nemajú nijakú ambíciu mať svojich ľudí po celom Slovensku. Hovoria, že majú záujem iba o horizontálne štruktúry. Tým, že stranícky zásobník je uzavretý, nových ľudí neprijímajú, uzatvárajú sa pred vonkajším okolím a občas sa im podarí niečo, čo môžu vydávať za úspech, ale takto sa normálna demokratická strana nespráva. Normálna demokratická strana nemôže ignorovať, že tu sú mestá, obce, kraje, a ak niekto má ambíciu byť v politike, mal by mať zastúpenie aj na tejto úrovni.
Voľby ukázali, že uspeli strany, ktoré majú štruktúry, sú silné v regiónoch, KDH, Aliancia, ale nezdá sa, že by si z toho iné celoslovenské strany, napríklad SaS, brali ponaučenie a začali by budovať štruktúry. Akoby tie komunálne voľby vypúšťali. Prečo? Nie sú to zaujímavé politické body?
Je to tým, že strany sa zmenili na subjekty a spolky pre svojich vlastných predsedov, a tak je väčšina strán na Slovensku bratislavskocentrických a predsedníckych. Pre pána predsedu je zaťažujúce starať sa v Stropkove alebo vo Svidníku o ľudí. Najradšej sedia v Bratislave vo svojej kancelárii a stretávajú sa s piatimi ľuďmi, ktorí im robia najužší servis. Toto nie je politika, akou by sa mal vyznačovať demokratický štát. Od začiatku to je zle nastavené. Od roku 1998, keď sa Slovensko stalo jedným volebným obvodom, politické strany pochopili, že bez regionálnych a miestnych štruktúr prežijú a budú mať menej roboty, menej sa budú musieť otravovať s funkcionármi z Hornej-Dolnej.
Toto je niečo, čo sa nedá napraviť tým, že budeme politikom dohovárať. Im to takto vyhovuje a slová na nich nebudú účinkovať. Osobne si myslím, že je najvyšší čas, aby vznikla spoločenská iniciatíva, ktorej zmyslom by bolo zaviesť zmiešaný systém. 75 poslancov sa volí v rámci Slovenska ako jedného volebného obvodu a 75 poslancov by malo prísť do parlamentu na základe jednomandátových obvodov.
To v podstate navrhuje Hlas, Pellegrini to hovoril na poslednom sneme.
Toto je niečo, čo môže Slovensko zachrániť. Ak budú v slovenskej politike udávať tón nímandi okolo predsedov, dovtedy sa nikam nepohneme.
Z poslaneckého klubu SaS vystúpil Martin Klus, má rozdielny názor na prípadné predčasné voľby, on chce, aby koalícia pokračovala ďalej. Je to spolu s klesajúcimi preferenciami zlá správa pre Richarda Sulíka?
Richard Sulík nemá práve najlepšie obdobie, pretože sa mu stalo, že dvakrát vstúpil do tej istej rieky. V 2012 urobil veľké gesto a výsledok nebol žiadny. Teraz opäť urobil veľké gesto a výsledok opäť nie je žiadny. Vyzerá to, akoby sa nevedel rozhodnúť, čo vlastne chce SaS byť. Či chce byť opozičnou stranou kooperujúcou s koaličnými stranami, alebo chce byť tvrdou opozíciou. Vysiela zmiešané signály a ľudia čoraz menej rozumejú jeho politike. To, že odchádza pán Klus, je len výsledkom väčšieho a zásadnejšieho zmätku, do ktorého sa SaS v poslednom čase dostala.
PS malo veľký úspech v Bratislave, ale ďalej ako keby neexistovalo. Má táto strana ešte čo robiť do volieb, aby ju volili aj mimo Bratislavy?
Nielen, že má čo robiť, ale má toho robiť toľko, že to ani nestihne. Ak má Progresívne Slovensko uspieť aj mimo Bratislavy a priľahlých oblastí, musí sa ukázať na celoslovenskej úrovni jednak tým, že bude vstupovať do slovenskej politiky a prichádzať s alternatívami, s názormi a riešeniami, s ktorými sa bude môcť niekto stotožniť, a naozaj by mala byť viditeľná aj v iných častiach Slovenska.
Je skvelé, že momentálny predseda pán Šimečka je v takom mladom veku podpredsedom Európskeho parlamentu, klobúk dolu, to je veľká vec. Ale tým, že má jednu bruselskú funkciu, ktorá chce nielen celého človeka, ale aj 50 percent navyše, a na Slovensku má povinnosti, ktoré chcú nielen celého človeka, ale aj dvesto percent navyše, je to ťažko zvládnuteľné. Pre Progresívne Slovensko bude takmer neriešiteľná úloha, ako si predseda podelí svoje povinnosti, lebo na Slovensku je to tak, že ľudia poznávajú stranu cez jej predsedu.
Hovorí sa, že podanie rúk je viac ako čokoľvek iné.
Je to tak. Iba pri osobnom styku alebo elementárnej osobnej skúsenosti si ľudia vytvárajú nejaký názor.
Do PS vstúpil Štefan Kišš, považujete to za dobrú správu pre slovenskú politiku? Bude toto tá nová generácia?
Pán Kišš je odborník, to je nesporné, a vždy, keď veľký expert vstúpi do politickej strany, pretože pochopil, že ak chce niečo zmeniť, musí na to ísť cez politiku, je potešujúca správa. Niekedy je málo, ak niektorá politická strana má iba odborníkov. Na to, aby odborníci mohli niečo reálne urobiť, musí strana voľby vyhrať a musí participovať na vládnej moci. Ak sa to Progresívnemu Slovensku nepodarí, či tým pán Kišš je alebo nie je, na výsledku veľa nezmení.
Hlas porazil Smer, ale pre Petra Pellegriniho je možno ešte dôležitejšie to, ako o ňom hovorí banskobystrický župan Ondrej Lunter. „Za päť rokov som nemal žiadny problém, žiadny škandál, žiadne požiadavky zo strany Hlasu, ktoré by boli neadekvátne či škandalózne. Vytvorili sme reálne výsledky na základe slušnej spolupráce. Je to príklad aj pre národnú politiku,“ povedal Lunter. Čo si o tom myslíte?
Pán Lunter zovšeobecňuje a generalizuje svoju vlastnú osobnú skúsenosť. Bystrická skúsenosť s Hlasom je jedna vec a celorepubliková druhá. Pred nejakým časom som sa v rozhovore s tebou vyjadril na adresu Pellegriniho a Hlasu a predseda poslaneckého klubu OĽaNO Šipoš si moje stanovisko vyhodnotil tak, že som povedal: Pellegrini je fajn.
Takto si teraz naše texty vykladajú viacerí.
V živote som nepovedal, že Pellegrini je fajn. Povedal som, že z môjho pohľadu budú najbližšie parlamentné voľby o zápase dvoch táborov. Antiliberálneho a liberálneho v tom zmysle, že v tom liberálnom budú strany, ktoré chcú zachovať ústavné demokratické zriadenie. Ak by sa Peter Pellegrini rozhodol pridať na stranu ústavného demokratického zriadenia, tak je to niečo, z čoho musí mať každý normálne demokraticky zmýšľajúci človek radosť. Bude brániť to, čo robí demokraciu demokraciou. Ak to niekto pochopil tak, že som povedal, že Pellegrini je fajn, tak to pochopil veľmi čudne.
Problém je, že stále nevieme, na ktorú stranu sa pridá. Vysiela aj také, aj také signály.
Presne tak. Vysiela signály, že môže kedykoľvek vytvoriť vládu s bývalým predsedom a jeho adlátusmi a môže prejsť na druhú stranu. Kým to nebudeme vedieť, tak dovtedy môžeme len tipovať a hádať z kávovej usadeniny.
Vo Varíne bolo referendum o premenovaní Tisovej ulice. Bolo neplatné, ale premenovať ju chcelo len 360 obyvateľov, asi tisíc bolo proti. Lenka Ticháková, ktorá za to, aby tam Tisova ulica nebola, roky bojuje, k tomu povedala: „Varín je v malom vzorka Slovenska. Uplynulo už 80 rokov odvtedy, čo sa desaťtisíce odvlečených Židov nevrátili z koncentračných táborov, ale stále nie sme s touto kapitolou histórie vyrovnaní.“ Myslíte, že by stále väčšina Slovenska obetovala nejakú časť svojich spoluobčanov, ako to urobil Tiso?
Myslím si, že áno. Keď pozorujem internetové a spoločenské debaty, tak nestačím žasnúť nad hĺbkou a mierou odporného egoizmu, ktorý sa na Slovensku prejavuje. Ten egoizmus je odpudivý a má až genocídnu podobu. Zdôvodnenie, že obetoval časť ľudí, aby zachránil národ, je strašné. Tí ľudia neboli naši občania? Čo to je za prístup, že niekto musí za moje bezpečie, pohodlie a blahobyt zaplatiť životom? Vtedy je to dobre, lebo my sme sa mali dobre. To je niečo také odporné.
Keď ste spomínali, že tisíc ľudí hlasovalo za to, aby tá ulica zostala takou, aká je. Chcem im dať odporúčanie, veď Tiso nie je jediný vojnový zločinec, máme Kubalu, Ďurčanského, Bélu Tuku, Šaňa Macha, nech pomenujú aj ďalšie ulice, môžu mať vo Varíne aj Eichmanovu ulicu, aj ten pôsobil na Slovensku. Predsa akceptovaním jedného vojnového zločinca akceptujeme aj ostatných a aj to, čoho sa tento zločinecký režim dopustil. To je do neba volajúce.
Možno nás môže upokojiť, že väčšina obyvateľov sa predsa len toho referenda nezúčastnila. Aj keď to bolo tesné.
Chýbalo málo, aby to bolo právoplatné.
Parlament zase dlho nerokoval. Boris Kollár najprv oznámil hekerský útok, potom sa zistilo, že to len poslanec OĽaNO Halák zle zapojil kábel, a rokovať sa bude až do 8. novembra. Na to, že SaS chcela pracovať, Kollár povedal, že sú to pindy. Je taká situácia v krajine, že poslanci majú čas?
Poslanci majú čas do 8. novembra a potom to bude vyzerať tak, že budú hlasovať asi o sedemdesiatich návrhoch zákonov. Má to bežať asi tri hodiny a po každej hodine hlasovania má byť psychohygienická pauza. Čo to bude za hlasovanie? Laššákovej spartakiáda, palec hore, palec dole a nikto nebude mať tušenia, čo vlastne prijímajú. Toto je hlasovanie podľa najlepšieho vedomia a svedomia? Keby tam postavili vycvičených psíkov, ktorí budú labkou stláčať gombík, tak je to to isté.
Oni tak hlasujú vždy, ale dodržiavajú dekórum aspoň v tom, že to tak nevyzerá.
Už sa na nič nehrajú. Urobili z toho trápne divadielko.
Boris Kollár odletel do Dubaja, čo sa dá k tomu povedať?
Škoda, že to nie je jednosmerná letenka.
Bude rozpočet zlomový moment v tom, či budú predčasné voľby?
V normálnom štáte, v ktorom je efektívna správa štátu krajiny absolútna priorita, by bolo neschválenie rozpočtu posledným klincom do rakvy ktorejkoľvek vlády. Ale tu nie je nič normálne. Igor Matovič to už zaklincoval tým, že už vraj urobili vo zvyšku koalície dohodu, že budú pokračovať, aj keď nebude rozpočet schválený. Toto už je agónia a niečo, na čo sa ťažko hľadá slušný výraz. Naozaj sa čaká na to, kedy túto vládu niekto vynesie z parlamentu nohami napred.
Prezidentka vyhlásila referendum na 21. januára. Čo si o tom ako demokrat myslíte? Máme hovoriť, že to je zbytočné referendum alebo to treba akceptovať a nechať občanov nech sa vyjadria?
Samozrejme, že politici zvyknú hovoriť, že referendum je súčasť demokratického zriadenia a mali by sme k nemu pristupovať s plnou úctou a vážnosťou. Ja sa nemôžem zbaviť pocitu, že je to inštitút, ktorý je ťažko zneužívaný, a to preto, lebo to vyhovuje Smeru a ďalším opozičným stranám. Svoj názor na toto referendum vyjadrím tak ako na každé referendum, ktoré doteraz inicioval Smer, a to tak, že ho odignorujem.
Sudca Špecializovaného trestného súdu Peter Pulman prerušil stíhanie v kauze Očistec a obrátil sa na Ústavný súd, či úrad špeciálnej prokuratúry nie je zaujatý a či je v poriadku, že im generálny prokurátor nemôže odňať prípad. O toto sa snažili advokáti Dušana Kováčika. Prokurátori podali sťažnosť na Najvyšší súd, myslia si, že Pulman na také niečo nemal kompetenciu, súd zatiaľ nerozhodol. Bude verejnosť potrebovať ešte veľa trpezlivosti, aby boli tieto prípady dotiahnuté do konca?
Obávam sa, že bude. Množia sa prípady, že sudcovia, ktorí cítili, že situácia je vážna a niektoré veci treba akceptovať a priznať, už opäť nadobudli stratenú odvahu a robia veci, ktoré sú na pomedzí justície a politickej nadpráce. Bol som v zahraničí, keď som zbadal v minúte po minúte výzvu sudcu Patrika Števíka prezidentke a všetci mi závideli, ako sa dobre bavím. To bola čo veta, to perla. A s pocitom hlbokej intelektuálnej, morálnej, ľudskej nadradenosti voči pani prezidentke. Pritom išlo o úbohý text, intelektuálne, hodnotovo aj argumentačne. Opäť si niekto myslel, kto sa dostal na policu, že je bohvieaká klobása.
Tento sudca je takmer 20 rokov v justícii, ani nepípol, keď Harabin a ostatní robili teror medzi sudcami, keď sa odhalili veľké korupčné kauzy. Teraz ide poučovať prezidentku spôsobom, že ju obviní zo šírenia vojnovej propagandy. Kto, ak nie sudca má vedieť, že šírenie vojnovej propagandy je zločin? Mal by podať trestné oznámenie. Tento sudca používa slová ako politici, ktorí si myslia, že môžu čokoľvek nabrýzgať a všetko je v poriadku.
Ale zase prvostupňový súd prvýkrát uznal výpovede Františka Imreczeho a Michala Suchobu v kauze, ktorá sa týkala pracovníčok finančnej správy.
Toto je potešujúca správa, pretože po niekoľkoročnej snahe spochybniť hodnotu svedectiev Imreczeho a Suchobu je to veľký úspech prokuratúry. Dúfajme, že v tomto duchu sa bude pokračovať.
Čo pozitívne sa za ten čas, čo sme sa nevideli, stalo?
Výsledky regionálnych a komunálnych volieb sú potešujúce, ale mali by sme pamätať na to, že ak sa nezmení volebný systém, tak ďalšie výsledky už také potešujúce byť nemusia. Volám po tom, aby sme ako spoločnosť k tomu dokopali politikov. Tak ako sa nechceli vzdať svojej poslaneckej priestupkovej imunity a dokopali sme ich k tomu, tak aj k tomuto ich musíme dokopať. Ak nie, tak to nebude mať dobrý vplyv na krajinu a extrém bude rásť.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
