Otec mi povedal: „To má šmrnc!“ A ja som vedel, že je na mňa hrdý, hovorí o fotení v Amerike Antonín Kratochvíl

Festival Mesiac fotografie vystavuje portréty Antonína Kratochvíla, českého fotografa, ktorý koncom 60. rokov emigroval a v Amerike sa vyšvihol medzi svetovú špičku. Fotil vojny, epidémie, katastrofy, ale aj slávne filmové a hudobné hviezdy. Pracoval pre časopisy Rolling Stone, New York Time Magazine, Vogue a mnohé ďalšie.
V Bratislave uviedol knihu Hľadanie svetla (vyd. Atelijèur Půda). Mapuje jeden deň v roku 1997, ktorý strávil s hudobníkom Davidom Bowiem v uliciach New Yorku.
V rozhovore hovorí Antonín Kratochvíl o tom, čo ho najviac naštvalo, keď prišiel do Kalifornie, a kto by ho mohol hrať, ak by o ňom raz v Hollywoode nakrútili film.

V posledných rokoch rekapitulujete výstavami aj knihami. Rozmýšľate niekedy nad tým, čo by ste dnes robili, keby ste v roku 1967 neodišli z Československa?
Nie, takto nad tým neuvažujem. Som fatalista. Každý má nejaký osud a toto bol ten môj.
Čo vás vtedy ťahalo von viac – komunisti alebo túžba fotiť?
Komunisti. Tu sa skrátka nedalo dýchať. Vyrastal som v Prahe a okopávali nám nohy, ako sa len dalo. Môjho otca komunisti odrovnali. Celá naša rodina čelila obrovskej nespravodlivosti, proti ktorej sa nedalo bojovať. Bol to môj otec, kto mi povedal: „Musíš odísť, tu nemáš šancu.“ Dnes si ako otec uvedomujem, aké to pre neho muselo byť ťažké, keď vlastnému synovi povedal: „Utekaj.“

Váš otec mal fotoateliér, kým mu ho komunisti nezhabali. Čomu sa venoval, čo fotil?
Robil hlavne portréty. V tom čase bola profesia fotografa vyhranená. Len čo ste sa dostali do fotografického cechu, vyhradili vám rajón. Môj otec bol jediný fotograf v Lovosiciach, inak tam nebola žiadna konkurencia. V roku 2000 som tam akýmsi zázrakom dostal čestné občianstvo. Pri tej príležitosti