Generácia 89: Spisovateľka Beňová písala v 7.A Gorbačovovi, odpoveď našťastie nikdy neprišla
Generácia 89 je séria rozhovorov s ľuďmi, ktorým November zmenil život a ktorí dnes ovplyvňujú tie naše.
V novembri 1989 ešte neboli dospelí. Boli už dosť starí na to, aby vnímali, čo sa okolo nich deje, ale veľké rozhodnutia mali ešte pred sebou. Dnes sú to ľudia, ktorí zásadným spôsobom ovplyvňujú verejnú diskusiu alebo priamo riadia krajinu. Je to Generácia 89, nie v zmysle, že by November organizovali alebo boli jeho tvárami, ale sú to ľudia, ktorým Nežná revolúcia zmenila životy. Prišla pre nich a pre ne v pravý čas.
Jana Beňová je spisovateľka a pozorovateľka. Všíma si aj drobné príbehy, ktoré by inak zostali nepomenované. Pravidelne píše aj do Denníka N. Nežije na Slovensku, ale pravidelne sem chodí a sleduje, ako sa meníme.
„Ja si myslím, že väčšina je zlá, ako povedal Hérakleitos. A je to menšina, ktorá ovplyvňuje svet k lepšiemu. Napriek tomu, že je menej početná, vie vyvinúť intenzívnu energiu, takže často dokáže svet odvrátiť od smerovania a dráhy, ktorú by jej určila väčšina.“
Čím ste chceli byť v lete 1989?
Mala som štrnásť a chcela som byť divadelnou režisérkou. Divadlo ma veľmi zaujímalo. Prvýkrát som zažila divadelné predstavenie v roku 1987 a tak ma to opantalo, že si pamätám leto 1989, ako sedím na Zlatých pieskoch a hovorím spolužiačke, že leto je hrozné, lebo sú divadelné prázdniny.
Kam ste vtedy chodili do divadla?
Prvýkrát ma vzala mama do Štúdia S, vtedy sa tak ešte volalo dnešné Štúdio L+S. Tam som zažila Deň radosti, čo bola vtedy nová hra Lasicu a Satinského. V Štúdiu S boli herci veľmi blízko k divákom, bola to kruhová aréna a ja som sedela hneď vedľa klavíra, za ktorým hral a spieval Jaro Filip. Toto predstavenie mi úplne zmenilo život, začala som chodiť do všetkých divadiel v meste a boli to pre mňa veľké zážitky. Dovtedy som veľa čítala, ale tým, že v divadle sú herci, má to pre tínedžera aj erotickú príťažlivosť. S knihami si sám, ale tu sú prítomní živí ľudia, ktorí hovoria zaujímavé myšlienky a čosi práve intenzívne prežívajú. Skrátka – dráma!
Čo ešte vás bavilo?
Môj život ovplyvnil napríklad volkmen. Doniesol mi ho otec, myslím z Maďarska, kde bol na služobnej ceste. Vôbec som nemohla uveriť, že som dostala takýto zázrak. Chodila som po meste, aby som mohla počúvať hudbu, byť s ňou sama a snívať pri tom.
Chodíte teraz po ulici so slúchadlami?
Teraz by som si už netrúfala. Mám pocit, že musím oveľa viac dávať pozor, čo robím, keď som vonku. Doprava, ľudia. A takisto rada „odpočúvam“ rozhovory okolo. Keď som počas pandémie chvíľu behala, začala som pri tom znovu počúvať hudbu, ale unavovalo ma to. Tínedžeri si to možno ani neuvedomujú, aké je to vyčerpávajúce, ale dnes, keď počúvam hudbu, nič iné pri tom nerobím. Nanajvýš píšem. To je bezpečné.
Kto boli vaši hrdinovia?
Lasica a Satinský v Dni radosti, Marián Labuda v Samovrahovi v DPOH, Milan Kňažko v Skúške a Martin Huba v Nepriateľovi ľudu na Malej scéne. To tiež bolo veľmi burcujúce, revolučné predstavenie. Cez deň som chodila okolo tých divadiel – Malej scény, DPOH, neskôr Astorky – ako okolo nejakých stíchnutých chrámov.
Dúfali ste, že vyjde von Kňažko?
Nedúfala, ale mala som pocit, že viem, čo sa v nich asi odohráva, a že iní ľudia to asi nevedia, a preto si myslia, že to sú len obyčajné budovy.
Prečo nepíšete hry?
Pretože to neviem. Napokon, pre mňa sa divadlo v istej chvíli vyčerpalo. Asi to bolo tým, že som to tak intenzívne prežívala. V tom období, pred revolúciou, znamenalo divadlo tak veľa preto, lebo to bola zároveň tribúna slobody, javisko a hľadisko sceľovala „sprisahanecká” atmosféra. Boli to prajné časy pre divadlo. Dnes ma už tak nezaujíma, ale je to asi aj moja chyba, lebo už dávno nesledujem to najlepšie, čo sa v divadlách deje.
Rozmýšľali ste vtedy, že by ste emigrovali?
Určite nie. Bola som ešte dieťa. Mala som veľmi silný vzťah k nášmu domu a k okoliu. Vyrastala som v dome nad hlavnou stanicou. Na základnú školu som chodila do Starého Mesta. Mala som už vtedy veľmi silný vzťah k Bratislave, nevedela som si predstaviť, že by som odišla niekam inam.
Rozprávali ste sa doma o politike?
Moji rodičia počúvali Slobodnú Európu a Hlas Ameriky. Mali sme zárez na rádiu, kde bol Hlas Ameriky – otec to nikdy nevedel naladiť, pretože stanicu rušili. V siedmej triede na základnej škole, rok pred revolúciou, som ochorela, mala som chrípku a mama mi v jednej chvíli povedala, že sa mám pozrieť do skrinky pod gramofónom na staré noviny. Naši si tam odložili noviny z roku 1968. Ležala som celý deň v horúčke v posteli a čítala staré noviny. Mladý človek sa vie veľmi nadchnúť a vzplanúť. Keď prišla mama z práce domov, pýtala som sa jej, kde je Dubček a prečo tu teraz takto žijeme. Bola to pre mňa veľká vec a urobila zo mňa v tej chvíli politického človeka. V tých novinách bolo veľa emócií. Keď potom ľudia rozprávali o roku 1968, mala som pocit, že som tam bola, že som to prežila.
Začali ste sledovať politiku?
Veľmi ma ovplyvnil Gorbačov, ktorý prišiel s perestrojkou. Kúpila som si jeho knihu a stále som s ňou chodila. Trochu to bola „snobáreň“, ukazovala som, že čítam Gorbačova. Ale napísala som mu aj list. Mala som intenzívne hodiny ruštiny a vedela som dobre po rusky. Napísala som mu niečo takéto: Milý pán Gorbačov, veľmi sa mi páči, čo robíte, ale v Sovietskom zväze sa vám to nepodarí, lebo to je príliš veľká a zaostalá krajina. V Československu
