Bieloruský denník: Čo sa deje s bieloruským Silicon Valley po vypuknutí vojny

Napriek masívnym represiám a zatýkaniam začali po zmanipulovaných voľbách Bielorusky a Bielorusi protestovať každú nedeľu proti režimu Alexandra Lukašenka. V ten istý deň nám píše svoj Bieloruský denník Maks z Minska. Vzhľadom na vyhrotenú situáciu, v ktorej sa ocitli miestni novinári, sme sa rozhodli, že nezverejníme jeho celé meno.

V Bielorusku sa práca v IT považuje za veľmi prestížnu. Vzhľadom na vysoké príjmy často nazývajú ítečkárov novou bieloruskou elitou. Pre IT firmy má Bielorusko vytvorené priaznivé daňové podmienky, čo robí tento sektor mimoriadne atraktívnym.

Sú však bieloruskí ítečkári, ktorí aktívne bojovali (a stále bojujú) proti diktatúre, ochotní vymeniť bezpečnosť za nízke dane? Koľkí z nich sú už preč?

Čo si myslia tí, ktorí sa nepresťahovali? Porozprával som sa s rôznymi ľuďmi z IT sektora z oboch strán hraníc.

Všetci ítečkári sú preč?

Takýto dojem môže vzniknúť, ak sa pozrieme na nárast emigrantských bieloruských IT četov v susedných krajinách. Priamo pred mojimi očami sa jeden z četov ítečkárov z Bieloruska v Gruzínsku rozrástol osemnásobne. Podobné veci sa dejú v online komunitách v Litve a Poľsku, v menšej miere v Lotyšsku, Arménsku, Estónsku a Turecku. Vo všetkých týchto krajinách počet bieloruských ítečkárov rastie.

Niektoré veľké IT firmy zatvárajú alebo predávajú svoje pobočky v Bielorusku: napríklad Wargaming, vývojár populárnej online hry World of Tanks. Spoločnosti sa zvyčajne snažia svojim zamestnancom pomôcť s presťahovaním.

Poznáme prípady, keď IT firmy organizovali charterové lety pre svojich najlepších zamestnancov, aby tak mohli odletieť do bezpečnej krajiny čo najďalej od vojnového diania.

Je však spravodlivé tvrdiť, že všetci ítečkári odišli z Bieloruska? Určite nie. Tak ako sa nedá povedať, že krajinu opustili všetci aktívni podporovatelia zmien.

Podľa rôznych odhadov pôsobí v 9-miliónovom Bielorusku vyše 100-tisíc ítečkárov. Podľa IT portálu devby.io odišlo z krajiny od jesene 2020 možno až 20-tisíc ítečkárov: každý piaty. Presné údaje, žiaľ, nemáme, ale na všeobecnú predstavu to stačí.

Začiatok ruskej vojny proti Ukrajine vyvolal druhú vlnu emigrácie; prvá vlna prišla po voľbách v roku 2020. Ťažko povedať, či je tá aktuálna drastickejšia. Rozhodne však čoraz viac mladých mužov odchádza zo strachu, že ich môžu mobilizovať a poslať do vojny.

Niektorých desí samotná perspektíva života v krajine, ktorej vedenie (navyše nelegitímne) podporuje ruskú agresiu.

Klienti nechcú spolupracovať s bieloruskými firmami?

Existujú však aj pragmatickejšie dôvody odchodu ítečkárov: v Bielorusku je totiž pre nich momentálne menej práce. Klienti a partneri mnohých bieloruských firiem jednoznačne uvádzajú, že spolupracovať s Bielorusmi je v súčasnosti zlé pre ich imidž a prináša to riziká. A ak sa aj firmám tento rok ešte darilo, pretože zmluvy už boli podpísané a bieloruská armáda sa do vojny nezapojila, mnohé pracoviská s obavami očakávajú rok 2023.

Čím viac Lukašenko zatiahne Bielorusko do vojny, tým viac bude bieloruským firmám odopieraná spolupráca. Etická otázka: prečo nosiť peniaze do krajiny, z ktorej územia lietajú rakety na inú krajinu. Hoci sú to ruské rakety a väčšina Bielorusov to vôbec nepodporuje.

Existuje aj druhý aspekt: bezpečnosť a stabilita práce. Po auguste 2020, keď na tri dni vypli internet v celej krajine, vyvstali otázky, do akej miery je vôbec možné zaručiť stabilné fungovanie v Bielorusku. Odvtedy sa situácia v tejto súvislosti utíšila (výpadky internetu pokračovali počas nedeľných protestných pochodov), ale riziko pretrváva.

Ešte stále nezmizlo riziko zadržania zamestnancov alebo ich náhlej mobilizácie. Obavy o zamestnancov v Bielorusku teda nie sú neopodstatnené.

Najmä preto, lebo podľa Lukašenka sa situácia nielenže neupokojuje, ale začína byť ešte nebezpečnejšia: neustále sa hovorí o sabotážach, teroristických činoch a túžbe všetkých naokolo (samozrejme, okrem Ruska) napadnúť Bielorusko.

Nie je to také jednoznačné (с)

Popritom, samozrejme, mnoho ítečkárov zostáva v Bielorusku. Čo ich k tomu motivuje?

Nech to v kontexte diktatúry a vojny znie akokoľvek, v Bielorusku sa cítia ítečkári finančne veľmi dobre. Platy v oblasti IT sú niekoľkonásobne vyššie, ako je celoštátny priemer, dane v Parku vysokých technológii (špeciálnej ekonomickej „zóne“ pre IT spoločnosti) sú nižšie než v susedných krajinách.

A aj bývanie: najmä po vypuknutí vojny sa v Bielorusku znížili ceny a nájomné za bývanie. Avšak aj bez toho bolo lacnejšie než v susedných krajinách. Pri porovnaní s Poľskom alebo Litvou, kde ceny v dôsledku vojny stúpli, dosahuje rozdiel v nájomnom za porovnateľné bývanie 3- až 4-násobok.

Tento argument je naozaj populárny medzi tými ítečkármi, ktorí neodišli a nechcú odísť: v zahraničí sa mi bude žiť horšie. Pod týmto „horším životom“ sa spravidla rozumejú vyššie dane, drahé bývanie a následne menej voľných peňazí po povinných výdavkoch. Stojí však tento rozdiel za neustálu hrozbu represií? Stojí tento rozdiel za to, aby vás alebo vášho blízkeho poslali do vojny?

Z ruštiny preložila Diana Shvedová. Bieloruský denník vychádza s podporou SlovakAid.