Denník N

Na umývanie mám menej vody, než som vyplakala sĺz. Ako ukrajinské dôchodkyne žijú bez vody, elektriny a tepla

Olia, Nela, Naďa, Olia a Lena. Kamarátky v tme, ktorú na ne uvrhlo Rusko. Foto - Gabriel Kuchta/Deník N
Olia, Nela, Naďa, Olia a Lena. Kamarátky v tme, ktorú na ne uvrhlo Rusko. Foto – Gabriel Kuchta/Deník N

[Spoznajte ideologické, historické a geopolitické základy vojny na Ukrajine a jej dôsledky pre Slovensko v knihe Ako Putin stratil Ukrajinu.]

Oľa má penziu 2800 hrivien, teda 79 eur. Naďa má cukrovku a stratila dávkovač inzulínu, keď utekala pred paľbou. Lena zachránila zbierku parádnych čapíc a klobúkov a teraz napriek zašpineným teplákom má na hlave každý deň iný vrchol elegancie. Nela získala od vojakov solárnu lampičku a jej štatút v kolektíve značne vzrástol. Oľa číslo 2 je najveselšia z pätice kamarátok a jej „Nešomrite dievčatá, pôjdeme“ už pomohlo dôchodkyniam z Horenky prekonať nejednu krízu. A že ich bolo. Tá najväčšia skúška ich však ešte len čaká – zima prichádza do ich spální aj kuchýň.

„Poďme. Každej nalej 50 gramov, nech je život veselší,“ zvolá Oľa a vyťahuje z tašky plastové kelímky, zvyšok niektorej z humanitárnych zásielok, ktoré držia obyvateľov rozbombardovaných domov na Sadovej ulici v obci Horenka pri živote. Lena rozlieva gruzínsky koňak a prednáša prípitok: „Za mier, dievčatá, za mier.“ Potom si štrngnú, typickým zvukom ich plast síce neodmení, ale obsah téglikov zahreje hrdlá rovnako, ako keby pili z krištáľových pohárov. Naďa sa napije a zatvári sa previnilo: „Ježiši, čo môj cukor.“ Oľa ju chytí za ruku a múdro prednesie: „Vyprdni sa na cukor. Je vojna.“

Nie, nie sú to alkoholičky ani bezdomovkyne, a ani tak nevyzerajú. I keď… každým dňom sa ich zovňajšok stáva aj pre ne samotné menej a menej podstatným.

Viac než tridsať rokov pracovali v neďalekej tehelni. Ruky majú zodraté a vysušené od žiaru pecí, kolená zachvátené artrózou. Muži im zomreli skôr, než sa spoločne mohli tešiť z dôchodku. Len čo za tri dekády driny dostali byty v domoch postavených z tehál, ktoré si samy vypálili, manželia ich opustili. Ktovie, ako by zvládli vojnové útrapy. Ako hovorí Nela: „Ten môj, sláva Bohu, zomrel vlani. Na infarkt. Čo by som si s ním teraz počala?“

Ich pekné byty v tehlových domoch sa teraz po tom, čo sa dostali do hľadáčika ruského delostrelectva, zmenili na chladné torzá. Z centrálnej časti štvorpodlažného činžiaku vybuchlo schodisko, obývačky i kuchyne a následne sa zrútili tehlové múry. Byty Ole, Leny, Nade, druhej Ole a Nely sú neobývateľné. Ony to odmietajú brať na vedomie. Päť žien z obce Horenka prišlo o všetko. Okrem ľudskej dôstojnosti a vôle vojnu prežiť.

Naďa, 72 rokov, obyvateľka Horenky a optimistka. Foto – Gabriel Kuchta/Deník N

Ani jedna z pätice kamarátok nebola nikdy príslušníčkou takzvanej nižšej sociálnej triedy – nepotrebovali žiadnu pomoc od štátu, žiadne dávky, žiadnu ľútosť. Nevedeli, čo sú humanitárne organizácie, zmrznuté nohy, rakety a drony či ako sa pivnica mení na protibombový kryt. Dnes majú v telefónoch okrem fotiek vnúčat aj aplikácie oznamujúce letecký poplach.

„Petrivna! Petrivna!“ Ženy sa vo chvíľach zvýšenej intimity oslovujú otečestvom, teda patronymom – menom po otcovi, používanom hojne v postsovietskom priestore. „Vezmi uhorky!“ vykrikuje Lena na Naďu, ktorá sa vydala po zvyšku schodiska na štvrté poschodie, kde býval jej trojizbový, krásne zariadený a starostlivo uprataný byt. Delostrelecký granát doň vošiel zo západnej strany. Prenikol stenou spálne, prerazil priečku medzi ňou a detskou izbou a skončil na spoločnej chodbe, kde explodoval. „Viete, čo nechápem,“ položí rétorickú otázku cukrárka Naďa, keď nám ukazuje napnuté igelity v oknách. „Ako to, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vojna na Ukrajine

Svet

Teraz najčítanejšie