Denník N

Slúžni a „panslávi“ v období dualizmu. Uhorská národnostná politika z podhľadu

Béla Grünwald. Foto - Wikipedia
Béla Grünwald. Foto – Wikipedia

Zvolenskí slúžni zozbierali desiatky mien zo Zvolenskej stolice, ktoré považovali za šíriteľov „panslavizmu“ a „protimaďarskosti“, a pripravili ich podrobnú charakteristiku.

Autor je historik, výskumník Historického ústavu SAV a NKE Közép-Európa Kutatóintézet
Magyar verzió.

Dokumenty štátnej a verejnej správy sa len málokedy dajú považovať za vzrušujúce, zaujímavé historické pramene. Samozrejme, až na prípady, keď ide o prísne dôverné materiály, tajné hlásenia, ktoré sa navyše objavia na mieste, kde by vôbec nemali byť. Takým je napríklad aj dôverný dokument o zákulisí národných hnutí nemaďarských občanov v Uhorsku, ktorý si od miestnych samosprávnych aparátov pôvodne objednal uhorský minister vnútra, ale našiel sa v pozostalosti presláveného zvolenského podžupana Bélu Grünwalda (1839 – 1891).

Béla Grünwald bol v rokoch 1871 – 1878 podžupanom Zvolenskej stolice a od roku 1878 až do svojej smrti v roku 1891 poslancom uhorského snemu – krátky čas sedel v laviciach vládnej strany, neskôr opozície. V maďarskej a slovenskej historickej pamäti však jeho meno neutkvelo pre funkciu, ktorú zastával, ale pre jeho protislovenské aktivity, keďže na jeho podnet dala uhorská vláda v roku 1874 zatvoriť tri slovenské gymnázia a v roku 1875 zrušila Maticu slovenskú (terčom jeho „záujmu“ sa stali dokonca aj najväčšie slovenské politické noviny – Národné noviny, no na ich zakázanie už nebola dostatočná politická vôľa).

Práve preto je prekvapujúce, ale zároveň vlastne prirodzené, že v pozostalosti Bélu Grünwalda, v materiáli s vodoznakom Uhorského kráľovského ministerstva vnútra, sa nachádzal zväzok dokumentov z roku 1885, ktoré celkom určite zviazal Grünwald. V nich sa nachádzali rôzne dôverné hlásenia zo stolíc s nemaďarským obyvateľstvom. Na jednej strane je to prirodzené, keďže rezolútny postoj voči národnostiam v uhorskej politike reprezentoval práve Béla Grünwald a v tejto otázke disponoval takou obrovskou neformálnou mocou, že mu aktuálni predsedovia vlády (najprv István Bittó, potom Kálmán Tisza) nielenže ponechali voľnú ruku, aby v tejto veci konal, ale často mu referovali takým spôsobom, akoby boli (prinajmenšom v tejto otázke) jeho podriadení.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História

Komentáre

Teraz najčítanejšie