Denník N

Generácia 89: Riaditeľka národnej galérie Kusá chce, aby po nás niečo zostalo, nielen obchodné domy, banky a diaľnice

Alexandra Kusá. Foto N - Tomáš Benedikovič
Alexandra Kusá. Foto N – Tomáš Benedikovič

Generácia 89 je séria rozhovorov s ľuďmi, ktorým November zmenil život a oni dnes ovplyvňujú tie naše.

V novembri 1989 ešte neboli dospelí. Boli už dosť starí na to, aby vnímali, čo sa okolo nich deje, ale veľké rozhodnutia mali ešte pred sebou. Dnes sú to ľudia, ktorí zásadným spôsobom ovplyvňujú verejnú diskusiu alebo priamo riadia krajinu. Je to Generácia 89 – nie v zmysle, že by November organizovali alebo boli jeho tvárami, ale sú to ľudia, ktorým nežná revolúcia zmenila životy. Prišla pre nich a pre ne v pravý čas.

Alexandra Kusá je riaditeľkou Slovenskej národnej galérie. Ako kunsthistorička sa venuje umeniu 20. storočia a špeciálne socialistickému realizmu. O stalinskej kultúre v Československu napísala aj dve knihy a pripravila viacero výstav. „Keď som sa začala venovať práci, bola som veľmi rada, že som zažila dva druhy režimu a viem to porovnať. Nikto mi nemôže hovoriť, čo bolo lepšie alebo horšie, pretože ja som to zažila.“

Čím ste chceli byť v lete 1989?

Išla som do tretieho ročníka na gymnáziu a asi som už chcela byť kunsthistorička. Vedela som to pomerne skoro, ale vedela som aj to, že to bude pre mňa ťažké, lebo som mala problém dostať sa aj na gymnázium. A to som sa dobre učila. Nezobrali ma na prvýkrát, pritom som veľmi dobre urobila prijímačky. Nezobrali ma pre nedostatok miesta.

Mali ste zlý kádrový posudok? 

No, to boli také časy. Asi som chcela ísť na školu, na ktorú som nemala ísť. Potom sme museli rozprávať, kto všetko bojoval v SNP, a na odvolanie som sa dostala. Bolo to moje jediné detské stretnutie s režimom.

Čo vás vtedy najviac zaujímalo? 

Čítala som knihy. A v tom období som mala aj také romantizujúce obdobie. Dnes by sa asi povedalo, že retro. Obdivovala som staré mesto, staré domy, chodili sme na pikniky. Bol to pokus o iný štýl života, akoby z inej doby.

Bola to reakcia na režim?

Skôr na jeho vizuálne prejavy. Ale nemyslím si, že som to tak vtedy vnímala. Ale možno je to aj tým, že u nás na gymnáziu sa to nebralo tak prísne. Nemala som ani zväzácku košeľu. Skôr si však pamätám, že som vnímala ten rozpor, ako sa o veciach hovorilo na verejnosti, a pritom v súkromí všetci vedeli, ako to je v skutočnosti.

Mali ste vtedy hrdinov?

Mne to trochu splýva, to pred rokom 1989 a to potom. Vnímala som to veľké otvorenie, bol to úplný výbuch. Mám pred očami hrdinské dni Artfora, ktoré začínalo na zemi s knižkami, prvé koncerty, klub na Kominárskej… Neviem úplne rozlíšiť, čo bolo predtým a čo potom. Pamätám si to také sychravé, ale aj to, že mi to neprekážalo. Úplným hrdinom bol pre mňa vtedy spevák Psích vojakov Filip Topol a doma na chladničke sme mali lepiacou páskou nalepenú vytrhnutú stranu z novín s Václavom Havlom.

Alexandra Kusá koncom osemdesiatych rokov – Foto archív Alexandry Kusej

Rozmýšľali ste pred rokom 1989 o emigrácii?

Vôbec, ani mi to nenapadlo. Chodila som do školy a chcela som byť kunsthistorička. Možno som mala radšej emigrovať.

Rozprávali ste sa doma o politike? 

Párkrát áno. Občas sme mávali ako deti husté reči proti režimu v autobuse a potom nám rodičia vysvetlili, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Generácia 89

Rozhovory

Slovenská národná galéria

Vizuálne umenie

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie