Film Na západe nič nové sa s duchom knihy úplne míňa
Adaptácie známych literárnych diel vo filmoch fanúšikov originálov často sklamú. Dej predlohy sa obvykle musí nejakým výrazným spôsobom redukovať, aby sa do celovečerného filmu „vošiel“, čo často vyžaduje aj jeho premenu, ktorá sa nie vždy podarí. Adaptácia je výklad, ktorý sa môže zdať povrchný alebo skrátka mylný, niekedy sa môže zdať, že filmári predlohu až znásilňujú, aby dosiahli svoje.
Kniha nie je len príbeh, postavy a ich motivácie, je to aj štýl, duch, spôsob rozprávania. A kto literatúru prevádza do filmu, mal by sa s tým nejako vyrovnať. To nutne neznamená prísť s filmovým ekvivalentom vyjadrovania a vôbec videnia autora predlohy, niektoré skvelé adaptácie sú voči originálu vo vedomej opozícii. Aj takéto odmietnutie alebo radikálna premena sú však formou dialógu s predlohou.
Prelistovaná predloha
Nová adaptácia známeho románu Ericha Mariu Remarqua (1898 – 1970) Na západe nič nové v réžii Edwarda Bergera, ktorá sa dá vidieť na Netflixe, sa však ako keby takto vymedzenej debate vymykala. Ako keby tu žiadny takýto dialóg ani neprebehol a autori predlohu len skôr bežne prelistovali.
Ani nepomysleli na to, že by k nej zaujali akýsi postoj, napríklad sa rozhodli previesť ju na plátno čo najpietnejšie alebo, naopak, prísť s nejakou jej veľmi radikálnou interpretáciou. Najpravdepodobnejšie sa zdá, že im bola úplne ukradnutá. Použili ju skôr ako značku, pod ktorou vytvorili na jednej strane niečo veľmi konvenčné a v niečom zároveň ducha predlohy úplne popierajúce.
Na západe nič nové (1928) je skutočne slávna kniha, jej autor bol veľmi populárny, jeho romány sa predávali v miliónových nákladoch. Remarqua môžeme považovať v istom zmysle za „prechodového“ spisovateľa. Pre dospievajúcich čitateľov jeho prózy
