„Z“ a „L“

Autor je režisér

Začiatkom sedemdesiatych rokov som bol po prvý raz v Grécku. Ak študujete na strednej dejiny umenia, chcete pamiatky vidieť na vlastné oči, a tak som vyrazil na stop. Nadlho posledná cesta. A nezaujímali ma len pamiatky.

Na múroch Atén, počas vlády plukovníkov, som videl písmeno Z. Niekde ho bolo dobre vidieť, niekde bolo na stenách zatreté ako naše výkriky z augusta ´68. Videl som ich na antickom divadle v Epidaure aj na Akropole. Tam malo váhu, na Parthenóne za vojny viala vlajka s hákovým krížom, ktorú strhol mladý Manolis Glezos, neskôr doyen Európskeho parlamentu.

V roku 1970 vyšiel aj u nás román Z Vasilisa Vasilikosa. Príbeh vraždy lekára a poslanca Lambrakisa oslovil Európu žijúcu étosom mája ´68 v Paríži, štrajkov v Taliansku, vytriezvenú z obdivu k Moskve. Éra Jacqua Brela a šansónov o Nathalie a Červenom námestí odišli do zabudnutia. Písmeno Z, zei, je skratkou „Lambrakis zei, Lambrakis žije“ a žilo v románe aj vo filme Z režiséra Costasa Gavrasa, emigranta žijúceho vo Francúzsku.

Písmeno „Z“ žije aj dnes, len v tom najhoršom možnom kontexte – ako logo ruskej vojny na Ukrajine. Ale ako ikona terča slúži dobre.

Politický film v štýle šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov prestal ako žáner hraného filmu skoro existovať. Francúzsky úplne a aj ten americký, napríklad Všetci prezidentovi muži zostarol. Realita predbehla film. Dnes je politikum filmu skryté v obraznosti a obyčajnom príbehu. Ako inak by mohol byť film s takou ambíciou natočený napríklad v Iráne?

O to sú dokumenty silnejšie. Napríklad brazílsky Demokracia em Vertigem (voľne Závrat z demokracie režisérky Petry Costa, 2019) je teraz po voľbách ešte aktuálnejší. Subjektívne rozprávaný príbeh ženy od mladosti vnímajúcej sociálnu nerovnosť a politickú závislosť krajiny od odkazov brazílskych autoritárskych režimov 20. storočia. Osobná štúdia snov mladosti o slobode, spravodlivosti a demokracii konfrontovaných v prezidentských voľbách. Vnútorné monológy znejú naliehavo ako verše Shakespearových tragédií. Aktuálne voľby potvrdili autorkinu pravdu aj obavy, a či sen „L“, prezident Lula, neostane iba snom, ukáže povolebná realita. Svet sa zmenil, dávno preč sú časy odióznych románov typu Rytier nádeje aj takého dobrého autora, akým bol Jorge Amado.

Iný, ale rovnako silný je dokument Nebe bývalého zahraničného spravodajcu Českej televízie Tomáša Etzlera a Adély Špaljovej (2021). Na jednej strane čínsky ekonomický gigant, mrakodrapy, jedna komunistická strana, na druhej chudoba vidieka a kvapka v mori bezohľadnosti, kresťanský sociálny ústav pre invalidné a nikým nechcené deti. Navyše dnes už zrušený.
Ale možno sa svet úplne nezbláznil. „Zei“. A vo Ľvive v parku pri kostole si zas rozložia ľudia na stolíkoch šachovnice.