Pri obnove spoločnosti s cirkvou, žiaľ, nemôžeme rátať
Tí, čo vravia, že vaša cirkev je chorá, sa nevysmievajú jej ani vám a ani tým neútočia na vašu slobodu sa k nej hlásiť.
Nie je to tak dávno, čo v spoločenskom diskurze okolo návštevy pápeža Františka na Slovensku zaznievali optimistické hlasy o tom, že príchod hlavy rímsko-katolíckej cirkvi do kresťansky „zatuchnutej“ krajiny by mohol byť novým impulzom ako pre laikov, tak aj pre slovenský klérus. Hovorilo sa dokonca o tom, že táto návšteva môže byť akýmsi nadýchnutím sa celej spoločnosti, ktoré by jej mohlo priniesť tak potrebné zocelenie.
Po vyše roku od okamihu, keď sa vatikánsky špeciál odlepil od asfaltu bratislavského letiska, je však jasné, že tieto hlasy boli len zbožným prianím hŕstky katolíckych intelektuálov, ktorí si roky zakrývajú oči pred smerovaním slovenskej katolíckej hierarchie a ktorí naivne čakali, že pápež všetko vyrieši čarovným mávnutím ferulou.
Nestalo sa. Štyri dni je málo už aj na samotné určenie diagnózy, nieto ešte na nastavenie liečby. A v neposlednom rade – pacient musí chcieť spolupracovať. Čo na začiatok predpokladá, že si chorobu vôbec prizná. A tu niekde tkvie celý problém kresťanského duchovenstva u nás ako takého. To totiž samo seba vidí vo vynikajúcej kondícii. A vo svojich radoch, žiaľ, nemá proroka, ktorý by parafrázujúc Václava Havla dokázal povedať: Naše církev nevzkvétá.