Východní kresťania, iní, ale naši

Je lepšie pomôcť aspoň niekomu než nikomu a je lepšie pomôcť aspoň irackým kresťanom, ak už odmietame pomáhať prenasledovaným inej viery. Lenže to je asi tak jediné pozitívne, čo sa dá povedať o vládnom pláne prijať 149 východných kresťanov a rozmiestniť ich v dedinkách okolo Nitry.

Prečítajte si

Z Iraku k nám prídu kresťania z troch málo známych cirkví

Ak sme naozaj „normálnou kresťanskou krajinou“ a ak nám záleží na „našich bratoch kresťanoch“, ako tvrdí minister Kaliňák, prečo ich prichýlime tak málo? Slovensko je predsa päťmiliónovou krajinou, ktorej sa pod osvietenou Ficovou vládou výborne darí, skoro polovica cestujúcich dokonca jazdí vlakom zadarmo. Naozaj nedokážeme pomôcť viac ako 150 prenasledovaným?

Vynechajme teraz, že je nemorálne a v rozpore s európskymi hodnotami i zásadami sociálnej demokracie triediť ľudí podľa viery a pomáhať len vlastným súvercom. V tomto prípade ide navyše o omyl. Kresťania z Iraku nie sú katolíci a mnohé ich zvyky a spoločenské predstavy majú bližšie k ich moslimským susedom než k občanom Západu. Zďaleka neplatí, že nám určite budú hodnotovo bližší, než by bol nejaký tolerantný, sekularizovaný moslim. Vôbec to nemusí prekážať, je však otázka, či sú na to pripravené úrady, miestni kňazi a občania v obciach, ktorým zatiaľ povedali len toľko, že prídu nejakí kresťania.

Biskup Judák sľubuje, že utečencom katolícka cirkev chce „poskytnúť duchovné prostriedky, aby nestratili svoju identitu“. Počíta aj s tým, že pôjde o zachovanie inej identity, než akú cirkev hlása? Katolícka cirkev na Slovensku zatiaľ v tolerancii k odlišnostiam príliš nevynikala.

Pomôcť týmto ľuďom zachovať si svoju identitu je pritom obzvlášť dôležité. Ide o vymierajúce spoločenstvo a aj Slovensko môže prispieť k tomu, či prežije. Vrátane jazyka, ktorým mnohí z nich hovoria a ktorým hovoril i Ježiš.

Irackí kresťania u nás zostanú nadlho a možno natrvalo, šance na ich návrat do vlasti sa zdajú byť mizivé. Aby tu boli spokojní, musia sa úspešne integrovať. To však aspoň v prvých mesiacoch a rokoch nebude ľahké. Na začiatok by bolo lepšie nechať ich spolu namiesto toho, aby ich od seba rýchlo oddelili a po malých skupinkách roztrúsili. To, že by sa uzatvorili do nejakého geta, ak by zostali spolu, pri ich počte nehrozí. Naopak, veľmi by im to pomohlo prekonať šok z iného prostredia.

Integrácia neznamená asimiláciu, nie je však jasné, či si to vláda a cirkev uvedomujú. Podľa toho, aké plány nám spolu predstavili, sa budú snažiť skôr o rýchlu asimiláciu než o prirodzenú integráciu. To by však bola veľká chyba a zarobili by sme si tým len na ďalšie problémy.