Čo z človeka robí fašistu?

Autor je profesor politológie na Princetonskej univerzite

Takmer presne sto rokov po tom, čo sa fašistický vodca Benito Mussolini vydal na pochod na Rím a nastúpil do premiérskeho úradu, bola za talianskeho premiéra vymenovaná Giorgia Meloniová, politička, ktorej stranu Bratia Talianska založili pôvodní fašisti. Sme svedkami návratu nepriznaného fašizmu – politického fenoménu, ktorý od roku 1922 rezonuje aj ďaleko za hranicami Talianska?

Aj keď na kladení otázok nie je nič zlé, príliš voľné zaobchádzanie s týmto pojmom by mohlo lídrom krajnej pravice pomôcť v tom, že by mohli tvrdiť, že ich kritici vždy preháňajú a musia čoraz viac nafukovať aj hrozbu pre demokraciu. Ako sa dalo očakávať, Meloniová sa vo svojom prvom parlamentnom prejave veľmi snažila dištancovať od fašizmu.

Násilie a bojová odvaha

Pri uvažovaní o otázke fašizmu dnes musíme pamätať aj na to, že tento politický smer prešiel rôznymi fázami. Aj keď dnes v Európe ani v Amerike neexistujú žiadne fašistické režimy, určite existujú strany – vrátane vládnych –, ktoré by sa mohli postupne posunúť smerom k fašizmu smerom.

Ako od každého systému politického presvedčenia, aj od fašizmu možno očakávať, že sa bude vyvíjať. Ani liberalizmus dnes nie je tým, čím bol pred sto rokmi, a konzervativizmus – nemýľte si ho s reakčným či dokonca striktne ortodoxným postojom – nachádza svoj zmysel v opatrnom prispôsobovaní meniacim sa okolnostiam. To, čo definuje tieto systémy, sú základné hodnoty, ktoré by mali byť časom rozpoznateľné. Liberáli rozprávajú príbehy o slobode, konzervatívci upozorňujú na nebezpečenstvo rýchlych zmien a limity ľudského rozumu pri pretváraní spoločnosti.

A fašisti? Zo začiatku to boli všetko nacionalisti, ktorí sľubovali národné znovuzrodenie – to znamená, že chceli urobiť svoju krajinu opäť veľkou. Ale nie všetci nacionalisti sú fašisti a mnohí politici sľubujú určitú formu regenerácie. To, čo fašistov historicky odlišovalo od iných, bola ich oslava násilného boja a bojovej odvahy. Podporovali tiež prísnu rodovú, národnú a rasovú hierarchiu, pričom sa predpokladalo, že najmä rasy sú odsúdené na permanentný a smrteľný konflikt.

Spoločný pocit prehry

Dnešná krajná pravica sa nepochybne zaoberá opätovným nastolením tradičných rodových rol a hierarchií a veľkú časť svojej energie čerpá z neúnavnej politiky vylúčenia: tí, čo sú národu cudzí, musia zostať mimo, aby nakoniec nenahradili dominantnú skupinu. Krajná pravica však vidí aj nebezpečenstvo zvnútra, konkrétne zaň považuje „liberálne elity“ a menšiny, ktoré sa nerátajú medzi členov toho, čo krajne pravicoví populisti považujú za „skutočných ľudí“.

Táto politika vylúčenia však nemusí ísť nevyhnutne ruka v ruke s oslavovaním násilia a boja ako prostriedku, ktorý mužom (zvyčajne ide o mužov) poskytuje zmysel, disciplínu a možnosť stať sa hrdinom. Posledne menovaný znak napokon vzišiel z masovej mobilizácie prvej svetovej vojny, keď Mussolini vychvaľoval statočných bojovníkov – to je rozdiel oproti dnešným bojovníkom, ktorí sa dotýkajú len počítačovej klávesnice –, čo sa spojili v boji. Po skončení vojny Mussoliniho nasledovníci pokračovali v násilí doma. Napokon, ani Hitlerov vzostup sa nedá pochopiť mimo kontextu krvilačných pravicových milícií, ktoré vznikli v Nemecku začiatkom 20. rokov minulého storočia.

Nie je náhoda, že fašistické režimy vznikli v krajinách, ktoré buď prehrali (v prípade Nemecka), alebo mali pocit, že prehrali (Taliansko) vojenský konflikt. Náhodou nie je ani to, že fašistické režimy skôr či neskôr vstúpili do vojny, na rozdiel od tradičných autoritárskych vlád, ktoré zvyčajne svoje spoločnosti radšej nemobilizujú.

Ako sa zachovajú elity

Práve táto všadeprítomná atmosféra násilia dnes chýba. Áno, v násilnejších častiach krajnej pravice sú nadmerne zastúpení veteráni, ale aj tam, kde sa krajná pravica dostala k moci, sa snažila demobilizovať občanov a uzavrieť mier s konzumným kapitalizmom.

Mali by sme teda debatu o fašizme nechať tak? To by bolo príliš unáhlené. Ako ukázal významný historik Robert Paxton, fašizmus prichádza v rôznych fázach. Súčasná konvenčná múdrosť hovorí, že zatiaľ čo poškodené demokracie v 20. storočí zvyčajne zabili násilné prevraty, demokracie 21. storočia s väčšou pravdepodobnosťou prepadnú ašpirantom a autoritárom, ktorí rafinovane manipulujú so zákonmi, aby ich odvolanie z úradu bolo prakticky nemožné. Takáto autokratizácia – škaredý, ale nevyhnutný neologizmus – je údajne efektívnejšia, keďže je ťažšie ju odhaliť.

Tento kontrast však prehliada skutočnosť, že fašizmus – napriek jeho oslave násilia – často pre dosiahnutie svojich cieľov nemusel siahnuť po násilí. Samotný Mussolini na Rím nepochodoval. Prišiel lôžkovým vlakom z Milána po tom, čo sa taliansky kráľ a tradičné elity rozhodli odovzdať mu moc v nádeji, že vyrieši politický chaos, ktorý podľa nich nedokázal zvládnuť nikto iný.

Navyše sa do značnej miery zabúda na to, že Mussolini roky vládol v štruktúrach talianskej demokracie a v jeho kabinete zasadalo aj množstvo deklarovaných liberálov. Praktizoval to, čo sa dnes často označuje ako „autokratický legalizmus“. Riadil sa literou zákona, no porušoval jeho ducha; alebo prijal legislatívu spôsobom, ktorý bol procesne správny, ale ktorý nadradil vládu konkrétnych ľudí nad vládu zákona. Iste, došlo aj k vlne strašného násilia, ktorá vyvrcholila neslávne známou vraždou socialistického politika Giacoma Matteottiho. Ale Mussolini sa jasne stal diktátorom až v roku 1925, zatiaľ čo Hitler zaviedol úplne rasistickú totalitnú vládu v zásade už v deň, keď bol vymenovaný za kancelára.

Spájanie dnešnej krajnej pravice a fašizmu je zlyhaním úsudku. Je však nevyhnutné pozorne sledovať, ako sa krajná pravica vyvíja v čase. Posun k fašizmu – reprezentovaný otvoreným prihlásením sa k autoritárstvu a glorifikáciou násilia – by mohol nastať rýchlo, ale aj dosť pomaly. V každom prípade je kľúčovým faktorom, ktorý treba sledovať, správanie tradičných elít. To je totiž jedna z najmenej pochopených lekcií zo vzostupu Mussoliniho fašizmu spred sto rokov.

© Project Syndicate