Generácia 89: Spisovateľka Borušovičová hovorí, že vo filmoch máme hrdinov, čo búchajú päsťou do stola. My si ich potom aj volíme
Generácia 89 je séria rozhovorov s ľuďmi, ktorým November zmenil život a oni dnes ovplyvňujú tie naše.
V novembri 1989 ešte neboli dospelí. Boli už dosť starí na to, aby vnímali, čo sa okolo nich deje, ale veľké rozhodnutia mali ešte pred sebou. Dnes sú to ľudia, ktorí zásadným spôsobom ovplyvňujú verejnú diskusiu alebo priamo riadia krajinu. Je to generácia 89 nie v zmysle, že by November organizovali alebo boli jeho tvárami, ale sú to ľudia, ktorým Nežná revolúcia zmenila životy. Prišla pre nich a pre ne v pravý čas.
Eva Borušovičová je scénaristka, spisovateľka, filmová aj divadelná režisérka. Pravidelne píše aj do novín, kde často ponúka možnosť vidieť aj pekné veci okolo nás. Hovorí, že napriek všetkým problémom sa veci hýbu správnym smerom a zlepšuje sa to. „Asi sme si to ešte celkom neodžili. Je to, ako keď dievča chodí s nejakým mužom a ten je zjavne nevhodný, je hysterický, nespoľahlivý, klame. To dievča sa s ním päťkrát rozíde a potom zase dá dokopy, lebo na ňom jednoducho niečo je. Musí sa s ním rozísť ešte trikrát, aby jej došlo, že tadeto cesta nevedie. Ešte trikrát sa s ním musí rozísť a zísť, pretože kým nedosiahne dno, kým si to neodžije celé do poslednej kvapky, nedozrie v nej to poznanie pravdy.“
Čo ste robili v lete 1989?
Bola som po prvom ročníku štúdia filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky na VŠMU. Mala som pocit, že som konečne medzi ľuďmi, s ktorými si rozumiem, že som konečne nebola „tá divná“ ako na gymnáziu, kde som robila veci, ktoré ľudí okolo mňa nebavili, napríklad som čítala knihy, chodila do divadla a chcela sa rozprávať o zmysle života. Na VŠMU bola relatívna sloboda. Starší spolužiaci nás síce trebárs upozornili, že „pred týmto pedagógom si dávajte pozor, hovorí politické vtipy, ale je to agent ŠtB“, ale na druhej strane nám tam zároveň púšťali trezorové filmy, rozprávalo sa o indexovej literatúre a pestovala sa taká tá vtedy zriedkavá sloboda myslenia. V to leto som tiež prepisovala jeden scenár, ktorý som robila ako svoju školskú prácu. Volal sa Stepný motýľ a bol o chalanovi, ktorý sa potĺka životom, počúva Kryla, opíja sa a pohŕda svetom dospelých. Bolo to také moje alter ego. Jeden pedagóg mi povedal, že by z toho niečo mohlo byť, a ak to rozpíšem, možno by sa to dalo realizovať aj v televízii.
V lete ’89 si myslel, že by to mohlo ísť do televízie?
Tvrdil, že hej. Scenár som dopísala a potom mi povedali, že tam zopár vecí trošku prekáža. Aj ten Kryl, aj tie
