33 rokov po: Môj čitateľ nie je priemer, ale je na určitej úrovni, tvrdí novinár Peter Schutz
Uvedomte si, že antivaxeri doslova majú na svedomí smrť tisícok ľudí. Aké výrazy pre nich pokladáte za adekvátne? Myslíte si, že pre nich slovo sviňa nie je adekvátne? Ja si myslím, že je, tvrdí známy komentátor SME.
PETER SCHUTZ (1955) je novinárom viac ako 32 rokov, stal sa kultovým komentátorom so špecifickou štylistikou a ostrým vyjadrovaním. Písal pre množstvo českých médií, dnes publikuje v Korzári, .týždni a denníku SME.
V seriáli 33 rokov po revolúcii prinášame počas novembra rozhovory s osobnosťami, v ktorých opisujú svoje životy za komunizmu a zároveň hodnotia, kam sa dostalo dnešné Slovensko v jednotlivých oblastiach.
Máte 67 rokov, čiže by ste mohli už len oddychovať s vyloženými nohami. Keď si vezmem, ako človeka dokáže znechutiť dlhodobé sledovanie politiky, nekladiete si otázku, načo ešte píšete? Nelezie vám politika na nervy?
Sklamem vás, hoci politiku už ani zďaleka nesledujem tak detailne, ako keď som v 90. rokoch začínal. Bohato mi to však stačí, aby som bol zorientovaný. Keby som chcel, denne by som mohol napísať aj päť komentárov na 400 či 800 znakov, tém v hlave mám dosť. Keby som nepísal, mal by som pocit prázdnoty. Vlastne mi ešte ani nenapadlo, že by som s tým prestal. Naopak.
Desaťročia robíte z domu. Nemávate problémy s pracovnou disciplínou, neodkladáte písanie na poslednú chvíľu?
Nie. Vstávam dosť neskoro, lebo spávať chodím tiež neskoro. Niekedy vstanem až o jedenástej, hoci na radu lekára, ktorý tvrdí, že lepšie je ísť spať skôr, sa snažím byť hore už okolo deviatej. Problém je, že som extrémna sova, pred polnocou nezaspím.
Potom si dám kávu a sprchu a na jedenástu sa nejako vytrepem do kaviarne, kde sa dá ešte fajčiť. Cestou si kúpim tlačené noviny, väčšinou N, SME, niekedy Pravdu. Online ich nesledujem, mám rád print.
Po návrate domov ma to už doslova ťahá k počítaču. Som v obraze, čo sa deje, lebo v pracovni mám štyri veľké obrazovky, kde na jednej neustále beží Sky News, na druhej TA3, na tretej ČT24, na štvrtej pracujem. Večer zase na všetkých obrazovkách sledujem futbalové zápasy, najmä prvú anglickú ligu.
V akej rodine ste vyrastali?
Moji rodičia prežili holokaust. Boli to obyčajní ľudia, otec aj mama pracovali ako úradníci. Obaja boli výrazne poznačení tragickou skúsenosťou, ani na to nechcem príliš spomínať. Nikdy nevstúpili do komunistickej strany, hoci neboli ani žiadni disidenti. Z komunistov asi mali strach, hoci vtedy som to veľmi nevnímal. V podstate sme boli normálna stredostavovská rodina, pričom som bol jedináčik.
Rodičia zrejme patrili k ľuďom, ktorí nechceli hovoriť o tom, čo prežili.
Presne tak. A ja som sa na to ani nepýtal, lebo mi to prišlo trápne. Radšej som si o vojne všetko načítal. Už v deviatich či desiatich rokoch som chápal, že na isté veci je lepšie sa nepýtať.
Kedy ste začali čítať noviny?
Priťahovalo ma to odmalička. Gagarin letel do vesmíru 12. apríla 1961. Ja som si o tom prečítal vo Východoslovenských novinách v kaviarni, kde sme boli s otcom. Keď som nahlas povedal, že Gagarin je vo vesmíre, všetci na mňa len pozerali, lebo som mal päť rokov a ešte som nechodil do školy.
