Denník N

Odluka v skutočnosti môže znamenať zblíženie

Kým neoslobodíme naše cirkvi z područia politikov, nedokážeme zaručiť úplnú náboženskú slobodu a ani demokratický rámec fungovania cirkví a náboženských spoločností.

Autorka je členka predsedníctva PS

Vyrastala som v malom protestantskom cirkevnom spoločenstve, nie nepodobnom tým, z akých sú dnes viacerí poslanci vládnej koalície. Jeho podstatou bolo vymedzovanie sa nielen proti utláčajúcemu komunistickému režimu a neslobode, ale v istom zmysle aj voči veľkým inštitucionálnym cirkvám, v ktorých veriaci nenachádzali živú vieru a skutočné kresťanské posolstvo, a tak hľadali Boha v menších komunitách, ktoré dávali dôraz na osobný zážitok Boha, laický výklad Biblie a aj isté oddelenie sa od „zlého sveta“.

Od tých čias sa, samozrejme, nedozerne zmenil svet, Slovensko, cirkvi a predovšetkým ja sama. Niekedy však rozmýšľam, či je zmena fungovania cirkví na Slovensku a ich úlohy vo verejnom živote za ostatných 33 rokov posunom k lepšiemu alebo degradáciou. Niekedy mi napadne, čo by na to povedal môj starý otec, kazateľ malej evanjelikálnej cirkvi (ročník narodenia 1901), ktorý túto zmenu už z väčšej časti nezažil.

Reakcia verejnosti na dehonestujúce vyjadrenia arcibiskupa Oroscha v súvislosti s vraždou dvoch LGBT+ ľudí na Zámockej ma úprimne veľmi prekvapila a potešila. A zdá sa, že jej výnimočnosť a silu si uvedomil aj katolícky klérus – nepamätám sa totiž, že by sa od roku 1989 vrcholní predstavitelia cirkvi za niečo takto explicitne ospravedlnili.

Nespravili to, keď iný arcibiskup vychvaľoval fašistický Tisov režim ani keď Slovenská pospolitosť miništrovala pri slúžení omší, necítili potrebu korigovať pastierske listy, šíriace nenávisť voči istým skupinám obyvateľstva, neospravedlnili sa ani za štvavé kázne Mariána Kuffu. Je evidentné, že súčasná situácia je v istom zmysle prelomová a môže znamenať, že nálady v spoločnosti sa menia. Je to však 33 rokov po páde komunizmu dôvod na oslavu? Nebojujeme dnes boje, o ktorých sme si mysleli, že sú už dávno vybojované?

Požiadavky VPN z novembra 1989 boli základom prerodu neslobodnej, autoritárne riadenej spoločnosti na otvorený, demokratický európsky štát. Je náhoda, že jediná, ktorá nebola dodnes splnená, je „dôsledná odluka cirkvi od štátu“? Napriek viac ako 30 rokom slobody sa k nej dnes nesnažia dospieť ani veľké cirkvi, ani predstavitelia vlády.

Cirkev je v područí politikov

Podstatou nového usporiadania vzťahov cirkvi a štátu, ktoré žiadali predstavitelia VPN, bola zmena režimu fungovania cirkví založeného na finančnej a organizačnej kontrole štátu. Dnes síce cirkvi formálne štát neutláča a nekontroluje, ale vyššie uvedený režim funguje s drobnými kozmetickými zmenami dodnes.

Nemôžeme sa preto čudovať, že cirkvi vo všeobecnosti nedokážu v plnej miere napĺňať svoju skutočnú úlohu v demokratickej spoločnosti. Tou je napríklad vnášať do verejnej debaty morálne a duchovné hodnoty v rámci pluralitnej občianskej spoločnosti. Hlas cirkví a ich predstaviteľov počuť veľmi slabo, keď sa deje neprávosť, keď sa ubližuje slabším a diskriminovaným, keď sa pácha korupcia, keď sa ničí životné prostredie, keď sa šíria dezinformácie či keď je demokracia ohrozená šírením nenávisti.

Cirkevní predstavitelia sú dnes prekvapení reakciou vlastných veriacich na ich interný dokument a ospravedlňujú sa. Nehovorí však toto prekvapenie o tom, že aj vďaka štátnemu financovaniu a tesnému prepojeniu s vládnou mocou strácajú kontakt s vlastnými ovečkami? Že vďaka nadštandardným kontaktom s politikmi a teplému bezpečiu zaisteného financovania nedokáže klérus a cirkevní predstavitelia promptne reagovať na spoločenské dianie? A že pokiaľ by na ich financovanie a fungovanie mali ich vlastní veriaci priamejší dosah, nemuseli by sa možno dnes čudovať a ospravedlňovať a dokázali by slobodnejšie a presnejšie reagovať na verejný diskurz?

Cirkvi a ochrana demokracie

Kým neoslobodíme naše cirkvi z područia politikov a neprídeme s novým, nezávislým usporiadaním vzťahu štátu a cirkvi, nedokážeme zaručiť úplnú náboženskú slobodu a ani demokratický rámec fungovania cirkví a náboženských spoločností. A neumožníme cirkvám byť integrálnou súčasťou otvorenej spoločnosti, ochrancami slobody a demokracie a tým múdrym a jasnozrivým partnerom verejnej debaty, za akého by sa rady považovali.

V parlamente dnes sedia predstavitelia veľkých inštitucionálnych cirkví, ale aj malých prebudeneckých spoločenstiev, ktoré vznikali v opozícii k tým prvým, ale zdá sa, že nikomu z nich táto neslobodná pozícia cirkví v spoločnosti, proti ktorej mnohí z nich bojovali a trpeli, neprekáža a svorne ju obhajujú. „Ešte stále nechápete?“ zacitoval by zrejme Krista z Markovho evanjelia môj starý otec (s príznačným buchnutím do kazateľnice).

V Európe a vo svete pritom existujú viaceré daňové a finančné modely, ktoré by mohli zaručiť aj cirkvám na Slovensku nezávislosť od politickej moci, lepšie fungovanie a bližší kontakt s vlastnými veriacimi. To, že sme o nich doteraz ani len nediskutovali, má za následok prehlbovanie priepasti medzi dvoma tábormi a redukciu verejnej debaty na dva extrémne póly. Medzi „tmári, ktorí veria na rozprávky sa nemajú k ničomu vyjadrovať“ a „každý, kto kritizuje pôsobenie cirkvi, je antikrist a progresívny fašista“ naozaj neexistuje žiadna možnosť zmysluplnej debaty. Skutočná a dôsledná odluka štátu od cirkvi a najmä diskusia, ktorá by k nej viedla, by aj 33 rokov po Nežnej revolúcii znamenala výrazný posun k lepšiemu pre obe strany a je zrejme jedinou možnosťou, ako zvrátiť narastajúcu polarizáciu.

Takýto proces však vyžaduje ochotu, rešpekt a otvorenosť na oboch stranách. „Odluka“ cirkvi a štátu či skôr zrušenie jej závislého postavenia pochádzajúceho spred roku 1989 a príklon k dôslednejšej náboženskej neutralite štátu by mohli byť základom úplne nového vzťahu a spoločenskej zmluvy. Myslím si, že spoločnosť je na to už dávno „pripravená“.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Politici píšu

Komentáre

Teraz najčítanejšie