Slováci nemajú vlastné dejiny? (Slovensko-maďarské historické mýty 1)

Tento text vyšiel pôvodne v magazíne Napunku a Denníka N Mýty o Maďaroch/o Slovákoch.

Dejiny Slovenska sa zmestia do jednej SMS-ky. Som starší ako Slovensko. Takéto heslá skandujú nielen futbaloví ultras na slovensko-maďarských zápasoch, ale sú súčasťou podpichovania, ktoré sa pravidelne objavuje aj v maďarskej hovorovej reči. Je fakt, že samostatná slovenská štátnosť nesiaha ďaleko do minulosti, ide naozaj o vyslovene mladý štát. Dejiny Slovenska sa však nezačali 1. januára 1993, v deň vzniku Slovenskej republiky, ani vznikom Československa v roku 1918. Tak potom kedy?

Starí Slováci

Otázka začiatku slovenských i maďarských dejín je dokonca pre rozličné historické mýty ešte aj dosť diskutabilná. Jedným z najdlhšie pretrvávajúcich mýtov je ten o kontinuite Veľkej Moravy. Z legendy o „starých Slovákoch“, ktorá sa z historických zdrojov nedá overiť, spravil naposledy nástroj oficiálnej štátnej politiky Robert Fico. Túto teóriu kritizovali historici a zaznievala aj vo verejnom priestore.

Tradícia Veľkej Moravy – na jej čele so Svätoplukom a vierozvestcami Cyrilom a Metodom – sa počas historizujúcich úsilí slovenských národných hnutí 19. storočia posilnila natoľko, že v slovenskom historickom vedomí má vplyv dodnes. Podľa nej si Moravania v tejto oblasti vybudovali vlastnú ríšu už pred príchodom Maďarov, a tak mala moravsko-slovenská kontinuita zabezpečiť „historické právo“ Slovákov na vlastnú štátnosť.

Túto tradíciu však neživili len Slováci, ale zaujímavým spôsobom aj Maďari. Ako na to upozorňuje István Kollai vo svojej knihe Slovensko si volí kráľa, pre Maďarov mohlo byť zdôrazňovanie vzťahu medzi Moravanmi a Slovákmi výhodné preto, lebo Maďari Svätopluka už raz porazili, a tak mohli historické práva Slovákov ako jeho potomkov ignorovať. Slováci na to reagovali tým, že predstavili Veľkú Moravu ako štát, vďaka ktorému sa diví kočovníci skultivovali a usadili, začali teda zdôrazňovať vlastnú kultúrnu nadradenosť.

Dnes sú však aj medzi slovenskými historikmi vo väčšine tí, ktorí mýtus „slovenskej“ Veľkej Moravy odmietajú. Dušan Kováč napríklad jednoznačne vyhlasuje, že v čase Veľkej Moravy nemožno hovoriť o slovenskom národe v dnešnom zmysle slova. Roman Holec dodáva, že kontinuita s Veľkou Moravou by sa nemala podceňovať, keďže ide o kultúrnu, jazykovú, rodovú kontinuitu a rovnako verejnosprávne a cirkevné tradície. Podľa Holeca nikto nehovorí o slovenskom národe v tomto období, ale o kontinuite istých fenoménov.

Presné určenie začiatku slovenských dejín komplikuje aj používanie pomenovania Slovensko. Tento názov nachádzame v historických prameňoch až od 17. storočia a vzťahuje sa na územie, ktorého hranice sa nedajú presne určiť. Slovenskí historici a učebnice dejepisu zároveň pravidelne používajú toto označenie aj spätne, spomínajúc hoci aj „stredoveké Slovensko“.

Jazyk

Je pomerne ťažké jednoznačne stanoviť aj to, odkedy môžeme vlastne hovoriť o Slovákoch – teda kedy sa toto etnikum oddelilo od ostatných slovanských národov. Slovenské a maďarské interpretácie sa – tradične – rozchádzajú: kým Maďari považujú používanie pojmu slovenský ľud za korektné až od neskorého stredoveku, Slováci už od vzniku uhorského štátu.

Podľa Istvána Kollaia existuje mimoriadne dôležitý dátum v slovenských dejinách, ktorý odkazuje už na existenciu slovansko-slovenského jazykového povedomia a súdržnosť. A tým je rok 1381, keď v Žiline získali Slovania a Nemci rovnaké práva vo vedení mesta, keď im obom kráľ vymedzil v mestskej rade paritný počet miest. Tieto – pre Slovákov väčšinou úspešné – kompetenčné zápasy prebiehali neskôr aj v ďalších mestách horného Uhorska.

Kollai poznamenáva, že slovenské národné hnutie tieto udalosti nezdôrazňovalo, pretože jeho predstavitelia sa neradi obhliadali späť na slovenských predkov ako na obyvateľov miest – do popredia chceli dať radšej ich roľnícku minulosť. V tureckom období už môžeme oveľa jednoznačnejšie hovoriť o slovenskom jazykovom povedomí, veď napríklad o veľkých historických bitkách, ako bolo obliehanie Szigetváru v roku 1566, sa v rovnakom čase s maďarskými zrodili aj historické spevy v slovenskom jazyku. Slovenský a maďarský pohľad na históriu sa rozchádza aj v tom, akú úlohu zohrávali Slováci v budovaní stredovekého uhorského štátu.

Dušan Kováč tvrdí, že stredoveké Uhorsko sa formovalo ako multietnický štát, v ktorom mali vďaka Árpádovcom najväčší vplyv etnickí Maďari, ale na vytvorení štátu sa podieľali aj ostatné etniká, hlavne Slováci a Chorváti. Maďarský prístup takúto interpretáciu nerád akceptuje, pričom líši sa aj v tom, že hoci uznáva existenciu autochtónneho slovanského obyvateľstva, namiesto jednotného slovenského ľudu hovorí o samostatných komunitách.

Nikto však nespochybňuje, že s objavením sa moderného štátu vystúpili Slováci v Uhorsku ako rozhodujúci politický faktor. S národným hnutím v 19. storočí sa Slováci začali čoraz aktívnejšie podieľať na celouhorských záležitostiach, ako aj na osude spoločnej krajiny. Slováci teda majú vlastné dejiny aj pred rokom 1918, ktoré sa prelínajú s dejinami Uhorska.