Denník N

Nedopovedané príbehy

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Autor je spisovateľ

Vybral si čosi z úst a podišiel ku mne. Keď otvoril ruku, držal v nej voľačo malé, voľačo celkom nepatrné. Musel som sa skloniť nižšie, aby som videl, že je to hnedé jadierko z jablka, lesklé od slín. V jeho malej dlani ešte malo svoju váhu. V mojej sa však takmer celkom stratilo.

V tej chvíli som si spomenul na všetky jablčné i orechové obrazy Ivana Kadlečíka, ktorý dobre rozumel jadrovej sile skrytej v semenách. A najmä na tento jeden: „Nie v užitočnej dužine, ale v jadierku, ktoré zahodíme, sa skrýva horúčava a svet: veď koľko je v ňom, jadre, dreva, jabloní a jabĺk? Obsahuje v sebe nekonečno jabloní.“

Chcel som mu o tom čosi povedať, no už keď som sa začul vysloviť vetu, že z tohto jadierka by mohol vyrásť strom, pri predstave nekonečného geometrického radu možných jabloní a možných budúcich jabĺk sa mi zatočila hlava.

Jablčné jadierko je len začiatok. Nedopovedaný príbeh s otvoreným koncom.

Často myslím na to, ako sa skončia nedopovedané príbehy, ktorých úlomky sa občas mihnú v novinových článkoch. Hovoria o unesených a deportovaných ukrajinských deťoch, ktorých stopa sa stráca kdesi za ruskou štátnou hranicou. Žijú ešte? A ak áno, aj v tejto chvíli sa z nich pokúšajú „urobiť“ Rusov a Rusky? Adoptovali ich už „dobré rodiny“ a pokúšajú sa ich prevychovať na svoj obraz?

Niečo veľmi podobné, ak nie to isté, robili aj nacisti v rámci programu Lebensborn. Jeden príbeh z tohto obdobia spracovala aj chorvátska spisovateľka Daša Drndić vo svojom skvelom dokumentárnom románe Sonnenschein. Rozpráva o Hayi Tedeschiovej, ktorá sa narodila židovskému otcovi a katolíckej matke v mestečku Gorizia neďaleko Terstu.

V roku 1943, keď nemala ešte ani dvadsať rokov, zaplietla sa s mladým nacistickým dôstojníkom, ktorý bol v Terste na dovolenke. Bol to Kurt Franz, veliteľ vyhladzovacieho tábora Treblinka s tvárou bábiky. Z tohto krátkeho vzťahu sa narodilo dieťa, syn – Haya mu dala meno Antonio a prijala fakt, že na výchovu zostane sama, pretože jej letný milenec mal kdesi na severe svoju dokonalú árijskú rodinku.

Potom sa však počas prechádzky v meste stalo čosi hrozné. Dieťa zmizlo Hayi z kočíka priamo uprostred rušnej ulice. Robila, čo mohla, aby Antonia našla, no neúspešne. O dva roky sa skončila vojna, no ona v hľadaní pokračovala. Hľadala a hľadala dlhých šesťdesiatdva rokov a nebolo to márne – napokon sa predsa len stretli. Hans Traube zo Salzburgu sa tak až po svojej šesťdesiatke dozvedel, že na svet prišiel ako Antonio Tedeschi a že prežil celkom iný život, než do akého sa pôvodne narodil. Koľko z príbehov unesených ukrajinských detí dáva tušiť podobnú zápletku?

A keď si neskôr čítam správy o autobusoch, ktoré odvážajú ľudí z ukrajinského územia za hranice Ruska, pýtam sa, či sú tie autobusy dobytčiakmi 21. storočia a či sú takzvané filtračné tábory Treblinkami, Sobibormi, Majdankami našej doby, doby, v ktorej sa žiadne podobné zverstvá už nemali nikdy opakovať. A ony sa práve teraz opakujú – takmer v priamom prenose. Dá sa to vôbec pochopiť?

Podobne ako v jadierku jablka, aj v slove drieme nepredstaviteľná jadrová sila. Z dobrého slova vyklíčia dobré skutky. Tie zlé najskôr bolia a potom vraždia. V Ukrajine. Aj na Zámockej. Nekonečne smutné nedopovedané príbehy…

Na začiatku všetkého sú slová, ktoré si nevšímame a nepripisujeme im nijaký význam. Až kým sa nám nevymknú spod kontroly. Zdá sa mi, že príliš veľa hovoríme o nenávisti. A veľmi málo o láske.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Dnes píše

Texty múdrych ľudí, ktorých redakcia poprosila, aby pravidelne písali o tom, čo práve teraz považujú za dôležité, spôsobom, ktorý sa im zdá práve teraz najvhodnejší.

Komentáre

Teraz najčítanejšie