Povedali, že ma mame vezmú, odvtedy som ju nevidel. Amnesty opisuje únosy detí do Ruska
Nová správa Amnesty International dokumentuje svedectvá o nútenej deportácii ukrajinských civilistov do Ruska, zvlášť znepokojujúce je rozdeľovanie rodín a deportácie detí.
Maxym je bývalý ukrajinský policajt z Mariupola. Keď koncom marca prebiehali v meste tvrdé boje, schovával sa s priateľkou v pivnici.
Začali sa im míňať zásoby vrátane jedla a sviečok, ale ruskí vojaci im nedovolili pohybovať sa po okolí. Ani v prípade, keď si chceli ísť len nabrať vodu.
Preto radšej prijali ponuku nastúpiť do evakuačného autobusu, ako Rusi hovoria nútenej deportácii Ukrajincov do Ruska alebo na Rusmi okupované územia.
Odviezli ich do Donecka, kde zadržaní v miestnej škole čakali na takzvanú filtráciu. Ukrajinských civilistov fotia, berú im otlačky prstov, robia telesné prehliadky, prehrabávajú sa v ich mobiloch. Pýtajú sa ich na ich politické presvedčenie či názory na vojnu. Častokrát to končí svojvoľným zadržaním či mučením.
„(Muž v uniforme) ma bil obuškom po nohách. Začal kričať: ‚Poďme, rýchlejšie, povedz mi všetko‘, a udrel ma do ramena. A potom do chrbta,“ hovorí v novej správe Amnesty International Maxym.
Potom mu dali na hlavu igelitku a zavreli dvere, aby dnu nešiel vzduch. Jeden z Rusov povedal: „Vezmime ho do poľa a zabime ho.“ Napokon Maxyma deportovali do Ruska.
Nová správa Amnesty International postavená na svedectvách násilne zadržaných a deportovaných Ukrajincov tvrdí, že Rusko sa násilným presúvaním ukrajinských civilistov pravdepodobne dopustilo zločinov proti ľudskosti. Nerobilo to pritom len dospelým. Zvlášť znepokojujúce sú prípady detí, seniorov a ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí majú ešte horšie šance na útek.
Evakuácie? Jedine do Ruska
Maxyma deportovali do Ruska, odkiaľ sa pokúsil utiecť do Estónska. Na hranici ho
