Denník N

Lucia Molnár Satinská: Slováci sa prepadajú na dno pesimizmu. Je dobré robiť niečo, čo nám vráti dôveru v samých seba.

Lucia Satinská, Autor: Csaba Molnár
Lucia Satinská, Autor: Csaba Molnár

Životnou misiou Jula Satinského nebolo len zabávanie ľudí. Chcel ich vychovávať. Kniha ,Moji milí Slováciʽ je vrcholom tejto misie. „V súčasnej situácii, ktorú máme na Slovensku, keď sme jedným z najpesimistickejších národov v Európe, sme zmätení a ustráchaní, je dobré zverejniť niečo, čo nám má vrátiť sebavedomie a dôveru v samých seba,“ konštatuje LUCIA MOLNÁR SATINSKÁ.

V rozhovore sa dočítate aj:

  • Čo by Julo Satinský povedal na svoj oživený hlas?
  • Má rodina vôbec právo priviesť ho späť?
  • Prečo Julo nehovorí: Moji milí Slováci a Slovenky
  • Aký mal Julo vzťah k reklame?
  • Ako narábal s peniazmi?
  • Aký najhorší vianočný darček od neho dostala dcéra a manželka?
  • Je podľa jazykovedkyne Lucie Molnár Satinskej používanie vulgarizmov v poriadku?

Tesne po tom, ako sa udial bezprecedentný útok na dvoch mladých ľudí z LGBTI+ komunity, ste v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV zmenili výklad slova láska. Okrem toho, že ste jazykovedkyňou, ste aj aktivistkou za jazykové práva. Čo si máme pod tým predstaviť?

„Výskumne sa venujem maďarčine na Slovensku, ale aj ako občianke mi záleží na tom, aby si tu maďarčina žila  v pohodlí a bezpečí. Aby sa ľudia nebáli hovoriť iným jazykom, ale zároveň, aby sa im zvyšovalo sebavedomie v slovenčine. Začínala som pred desiatimi rokmi, keď nebola spoločnosť k týmto témam taká tolerantná a otvorená ako dnes. Teraz rezonujú iné témy, ktoré tiež často súvisia  s jazykom a s jeho používaním. Pri témach, kde sa podľa mňa deje neprávosť, sa postavím na stranu slabších. Celé sa to dá zastrešiť pojmom inkluzívne používanie jazyka. Buď ide o inklúziu z pohľadu viacjazyčnosti alebo rodovej rovnosti. Som tiež propagátorka rodovo citlivého používania jazyka.“

Dnes už častejšie počuť v rečovom prejave používanie oboch rodov, podnikatelia a podnikateľky a podobne. Viete si však predstaviť, že by sa váš otec – Julo Satinský – prihováral ,Moji milí Slováci a Slovenkyʽ?

„V čase, keď Tato adresoval svoje listy rodákom, pred viac ako 30 rokmi, bolo používanie generického maskulína úplne bežné. Mužský rod bol zástupný pre všetkých. Je to však v jazyku iba tendencia, a  ako sa  mení spoločnosť, mení sa aj jazyk. Kedysi boli poslancami či učiteľmi naozaj iba muži. V súčasnosti je čoraz viac žien v biznise, vrcholovej politike, a nechcú sa schovávať za mužský rod. Preto generické maskulínum nie je až také vyhovujúce. Neviem si však predstaviť, že by môj otec hovoril ,Moji milí Slováci a Slovenkyʽ. Bol človekom inej doby.“

Vášmu otcovi niektorí vyčítajú aj jazyk, ktorý používal v súvislosti so ženami…

„Tato bol  sexista, môžeme to tak povedať. Mal veľmi hanlivé vyjadrenia na adresu žien. O niektorých si myslel, že sú vtipné. Z dnešného pohľadu je jasné, že vôbec nie sú vtipné. On bol ale produktom svojej výchovy, v ktorej mali ženy a muži svoje úlohy a nemohli vyskakovať. Chcem však zdôrazniť, že on sa síce často nevhodne vyjadroval, ale nesprával sa tak. Veľmi obdivoval ženy intelektuálky. Bol fanúšikom histórie a veľmi obdivoval napríklad panovníčky.“

rodina Jula Satinského, Autor: Jozef Uhliarik

Viaceré diela, či už knihy, filmy, seriály a ich autori sú konfrontovaní s tým, že používali nevyvážený jazyk. Niekedy bol sexistický, inokedy rasistický. Aj Julo vydal knihu Čučoriedkareň. Myslíte si, že by sa mali tieto diela prerábať, prepisovať?

„Čo sa týka Čučoriedkarne, nie je to kniha, pri ktorej by som momentálne uvažovala o reedícii. Myslím si však, že historické materiály by mali zostať neporušené. Čo môžeme spraviť, sú vysvetlivky. Najmä pre dnešných mladých, ktorí nežili v dobe vydania knihy alebo filmu. Môžeme pre nich napísať upozornenie, že to kedysi takto fungovalo, ale že sa s tým dnes už nestotožňujeme.“

Ľudia dnes dosť citlivo vnímajú jazyk. Patria napríklad vulgarizmy do jazyka? Do bežného prejavu?

„Vulgarizmy sú vyjadrovacie prostriedky, ktoré majú svoju funkciu. Do verejného prejavu nepatria, lebo nimi dávame signál spoločnosti, ktorým boríme hranice slušnosti. Do súkromných a umeleckých prejavov absolútne patria. Sú to emočne zafarbené slová, ktoré potrebujeme na vyjadrenie emócií, hnevu a podobne. Ak sa pre niekoho stávajú časticami, sú súčasťou bežného prejavu, sú už vyprázdnené od svojho pôvodného významu, ide skôr o zlozvyk.“

Máte pocit, že hrubne jazyk spoločnosti?

„Hrubne, ale to nie je len o vulgarizmoch. Tie sú len sprievodným javom. Je to skôr o tom, ako sa vyjadrujeme o druhých ľuďoch, že sa znižujú nároky na vzdelanie a to v každej oblasti, nielen jazykovej. Máme menší rozhľad a prestávame si vzdelanie vážiť.“

Občas to vyzerá tak, akoby sme ani nevedeli správne používať slová. Teraz sa to ukazuje aj v súvislosti s LGBTI+. Slová ako gay, lesba vnímame veľmi citlivo. Niektorí skôr v hanlivej konotácii.

„O sexualite hovoríme stále pošepky. Na školách absentuje kvalitná sexuálna výchova, ktorá je o vzťahoch, zodpovednosti, súhlase. A je pritom jedno, o akej orientácii hovoríme. Keby sme dokázali hovoriť slobodne a otvorene, uľavilo by sa všetkým, rodičom aj deťom. “

Julo bol produktom svojej doby, niektoré veci mu najmä my nezainteresovaní môžeme vytknúť, napríklad sexistické vyjadrovanie sa, ale napriek tomu bol človekom, ktorého si ľudia prisvojujú. Aj z komentárov pod najnovšou reklamnou kampaňou Slovenskej sporiteľne to vyplýva. Akoby zaňho bojovali, že sa objavil v reklame. Pýtajú sa, čo by na to povedal Julo.

„Julo zomrel pred 20 rokmi a vtedy sa otvorila Pandorina skrinka. Odvtedy sa ma ľudia stále pýtajú, čo by povedal na toto a na tamto. Ja si uvedomujem obrovskú zodpovednosť, ktorú mám. Rozhodujem o tom, ako bude Julo rozprávať po smrti. A to nie je len o jeho oživenom hlase. To je o čomkoľvek. Žila som s ním iba 16 rokov, a sú ľudia, ktorí ho poznali dlhšie. Ale tak, ako niekto dedí firmu či obchod, ja som zdedila písomnosti. Snažím sa, aby všetko, čo ide von, bolo v duchu, čo môj otec písal alebo hovoril.“

Čo by podľa vás povedal na účinkovanie v kampani?

„Čo sa týka spolupráce so Slovenskou sporiteľňou, od začiatku sme vedeli, že ide o to, aby sme znovu oživili Julove dávne posolstvá. Nevymýšľali  sme preňho úplne nové veci. Boli sme pri každej fáze prípravy kampane, schvaľujeme všetky slová, ktoré povie Julo svojím novým hlasom. Zároveň vnímam veľkú citlivosť zo strany Slovenskej sporiteľne, aj od reklamnej agentúry, ako sa snažia pracovať s odkazom Jula Satinského. A ten je o šírení myšlienky, ktorá je samozrejme spojená so značkou, ale je to niečo, čo vychováva. Julo mal aj takú životnú misiu. Chcel vychovávať ľud. ,Moji milí Slováciʽ sú vrcholom tejto misie. Chodil po celom Slovensku, aj na debaty s politikmi, na besedy so školami, do kultúrnych domov. Dodnes si to ľudia pamätajú. Táto kampaň je takým predĺžením jeho misie. Nadväzuje na súčasnú situáciu, ktorú máme na Slovensku, keď sme jedným z najpesimistickejších národov v Európe, sme zmätení a ustráchaní a je dobré zverejniť niečo, čo nám má vrátiť sebavedomie a dôveru v samých seba.“

Druhá vec je, že ľudia sa pýtajú, čo by vôbec povedal Julo na to, že bol zatiahnutý do reklamy?

„Julo prijal ponuky na reklamnú spoluprácu aj za života. Určite by som inak uvažovala, keby povedal, že by v živote nezobral reklamnú ponuku.“

Bral ju ako možnosť zarobiť si?

„Jeho práca sa delila na komerčné a nekomerčné projekty. Bol schopný ísť robiť niečo za vysoký honorár a bol schopný niečo iné spraviť zadarmo, keď to považoval za dôležité. A niekedy sa to dokáže aj pekne spojiť. Určite by sme však nekývli na hlúpu ukričanú reklamu.“

Je tu aj ďalšia skupina ľudí, ktorá sa pýta, prečo by vôbec mala mať rodina právo rozhodovať zaňho.

„Takéto sú princípy dedičstiev. Potomkovia majú právo rozhodovať, čo s ním spravia. My sme sa s mojím otcom veľmi veľa rozprávali. On veľmi nepočítal so smrťou, do poslednej chvíle veril, že sa vylieči. A síce nebol typ, ktorý by spísal závet, ale položartom hovoril, keď ukazoval na svoju knižnicu, ,Toto raz speňažíteʽ, a myslel tým práve svoje myšlienky. Počítal s tým, že budeme niesť jeho odkaz, že sa toho nezbavíme.“

Nebránil sa reklame, asi ju bral aj ako možnosť zabezpečiť rodinu. Ako to bolo s jeho finančnou zodpovednosťou.

„Julo pochádzal z rodiny malých podnikateľov, moja prababka Hedviga mala v Bratislave na mieste Manderláku, ktorý tam ešte nestál, malú cukráreň. Keď postavili Manderlák, moja rodina v pasáži prevádzkovala ľudovú kaviareň. Julovi rodičia v nej pracovali až do roku 1948, keď im ju komunisti znárodnili. Môj otec chodil ako dieťa do kaviarne, z pokladne si mohol zobrať nejaké drobné, mohol ísť do papiernictva kúpiť si zošit či iné veci, ktoré potreboval. Keďže vyrastal v komunizme, kde sa o finančnú gramotnosť veľmi nedbalo a neskôr aj rád hýril, dostával sa aj do situácií, že si požičiaval od svojich najbližších, alebo v kaviarňach a krčmách žil na dlh. Ale vždy všetko splatil. To sa zmenilo po roku 1989, keď mohol slobodnejšie zarábať a slobodnejšie hospodáriť s peniazmi. A zároveň mal rodinu a deti. Vtedy sa naučil ako si ušetriť na odvody, dane, ako zarobiť dostatok na dovolenku, dosť na knižky na Vianoce…

Keď hovoríte o Vianociach, knižky boli asi hlavným darčekom..

„Vianoce bez kníh by vôbec nemohli byť. Dokonca sme vždy na Štedrý deň zakryli televízor dečkou a až do Štefana, niekedy až do Troch kráľov sme ho neodokryli. Takže nás úplne minuli všetky vianočné filmy.

Autor: Jozef Uhliarik

S tebou mě baví svět?

„Videla som ho až po jeho smrti. U nás hrali prím knihy a spoločenské hry.“

Slovenská sporiteľňa kampaňou nabáda ľudí aj k tomu, aby sa zbytočne nezadlžovali na vianočné darčeky. Myslíte si, že by Julo bol človekom, ktorý by chcel dopriať vnúčatám? Kúpil by im drahý dar aj v prípade, že by naň nemal peniaze a musel by si požičať?

„Môj otec vždy nakupoval darčeky na poslednú chvíľu. Niekedy až na Štedrý deň ráno. Najhorší darček, čo sme od neho s mojou mamou dostali, boli také veľké drahé klobúky, lebo už nič iné nemali. Jeden bol tmavomodrý a jeden fialový. Nikdy sme ich nenosili. Ale napríklad bratovi kúpil počítač, keď mal asi 10 rokov. Vtedy vôbec nešlo o bežný dar. Rád kupoval aj drahé darčeky, ale len do výšky hotovosti v obálke, v ktorej nosil peniaze. Keď už v obálke nič nemal, najskôr si zase zarobil a až potom išiel míňať.“

Vy ste sa ku kampani vyjadrili aj na svojom facebookovom profile, kde ste skonštatovali, že Julov oživený hlas symbolicky vyrobili na Ukrajine. Vaša mama tiež chcela poskytnúť ukrajinským utečencom ubytovanie.

„Pamätám si, že keď boli utečenecké krízy v mojom detstve, moji rodičia boli okamžite pripravení pomôcť. Keď ľudia utekali pred vojnou zo Sýrie, asi rok býval u mamy mladý muž Mohammed a stal sa akoby členom našej rodiny. Pomoc je v našej rodine samozrejmosť, nie je to téma.  Až postupom času som si uvedomila, že to môže súvisieť s tým, že môj otec sa narodil za vojny. Ako malý sa s rodičmi musel ukrývať pred bombardovaním, ich dom na Blumentálskej zasiahli. Možno aj preto, vďaka tejto sprostredkovanej pamäti sa viem vžiť do strachu ľudí na Ukrajine a verím, že každá forma podpory môže pomôcť.“

Julo Satinský, Autor: Jozef Uhliarik

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie