János Esterházy bol fašista a vlastizradca? (Slovensko-maďarské historické mýty 10)

Tento text vyšiel pôvodne v magazíne Napunku a Denníka N Mýty o Maďaroch/o Slovákoch.

Osoba Jánosa Esterházyho, respektíve posúdenie jeho politickej činnosti je dodnes predmetom ostrých sporov. Kým na jednej strane sa stal prakticky symbolom Maďarov na Slovensku a nedávno iniciovali aj proces jeho blahorečenia, v slovenskom ponímaní bol najmä vlastizradca a fašista. Takéto jednostranné interpretácie nepomáhajú vytvoriť konsenzus o Esterházyho skutočnej politickej role.

Na slovenskej strane zohrávalo rozhodujúcu úlohu vyhlásenie Historického ústavu Slovenskej akadémie vied z 15. marca 2011. Maďarské vnímanie a hodnotenia, podľa ktorých mal byť Esterházy „presvedčený demokrat a humanista, nezištný ochranca prenasledovaných občanov a nepochopeným zástancom slovensko-maďarského priateľstva a spolupráce“ označuje za falošné a chybné. Podľa dokumentu je tento „hagiografický obraz Esterházyho v protiklade s historickými faktmi“.

Niet pochýb, že hlavne v katolíckom verejnom povedomí medzi Maďarmi na Slovensku panuje veľká úcta voči osobe, ktorá bola aktívna v 30. a 40. rokoch 20. storočia v (česko)slovenskom maďarskom verejnom živote, zároveň sa popri množstve naozaj jednostranných pozitívnych textov zrodili už mnohé seriózne historické práce, ktoré čerpajú z viacerých zdrojov.

Záchranca Židov?

Najviac sporov do dnešného dňa vyvoláva asi postoj Jánosa Esterházyho k Židom. Z maďarskej strany je zväčša prijaté, že v čase, keď bol svet v plameňoch, sa aj Esterházy zaradil medzi záchrancov Židov. Výskumy autora jeho životopisu Imreho Molnára potvrdzujú, že rodina Esterházyovcov (hlavne jeho staršia sestra Lujza) a aj samotný János Esterházy pomáhali prenasledovaným Židom.

Slovenská historiografia zvykla vyzdvihovať, že Esterházy počas svojej kariéry – okrem iných bol aj členom slovenského parlamentu vo vojnovom období – viackrát zdôrazňoval svoje antisemitské názory, ako aj hlasoval za viacero zákonov, ktoré odoberali Židom ich práva.

Attila Simon však zároveň v štúdii vyzdvihuje, že Esterházyho jeho trvanie na tradičných politických princípoch a nástrojoch postupom času čoraz viac konfrontovalo s Tisovým režimom a vojnou Nemcov. Z tohto hľadiska je mimoriadne dôležitou udalosť, keď 15. mája 1942 Esterházy ako líder Maďarskej strany na Slovensku nezahlasoval za návrh zákona o legalizácii deportácií, ktoré sa začali už skôr.

Podľa Simona ide teda o „vážny odkaz ešte aj vtedy, keď sa na základe svojich vyjadrení k predsedovi parlamentu Martinovi Sokolovi označil za protižidovsky naladeného“, keďže svojím správaním dal jasne najavo, že určitú hranicu nie je zo svojho kresťanského presvedčenia ochotný prekročiť a „odmieta všetky riešenia, ktoré sa odvolávajú na rasové princípy a ohrozujú ľudské životy“.

Kým hospodárske a spoločenské obmedzovanie Židov prijal (alebo sa mu aspoň nebránil), ich deportácie alebo fyzické ohrozenie jednoznačne odmietal – môžeme zhrnúť postoj Esterházyho k židovskej otázke.

Aristokratický filosemita

V súvislosti s osobou Esterházyho v 40. rokoch 20. storočia sa môžeme informovať najmä z hlásení slovenských a nemeckých štátnych služieb. Na základe informácií slovenského ministerstva vnútra sa v Maďarskej strane už na konci roka 1938 objavili rozpory s Esterházyho vedením strany a cieľom týchto úsilí malo byť pretvorenie strany na stranu nacistického charakteru.

K tomu však nemohlo dôjsť práve pre nepoddajný odpor predsedu strany. Keď 15. októbra 1944 prevzali v Maďarsku moc nyilašovci, pronacistické kruhy v strane sa pokúsili od Esterházyho prevziať vedenie MS, napokon sa im to však nepodarilo.

Veľavravné je aj to, že pobočka nemeckej bezpečnostnej služby v Bratislave na jeseň 1939 charakterizovala Esterházyho ako „aristokratického filosemitu”.

Vlastizradca

Esterházyho často obviňujú aj z toho, že v medzivojnovom období vykonával špionážnu službu pre Maďarsko a aktívne sa spolupodieľal na rozbití Československa.

V súvislosti s druhým tvrdením historik László Szarka uvádza, že Esterházy v prvej polovici svojej politickej kariéry (v rokoch 1932 až 1938 ako predseda Krajinskej kresťansko-sociálnej strany a neskôr Zjednotenej maďarskej strany) „celý čas zostal verný menšinovej politike maďarskej vlády sledujúcej revíznu stratégiu“. Tak pre Budapešť, ako pre Esterházyho by bolo ideálne pripojiť celé Slovensko i Podkarpatskú Rus k Maďarsku, ale Esterházy si najneskôr v roku 1938 uvedomil nereálnosť tejto predstavy.

Podľa hodnotenia historika János Esterházy „stojac na principiálnej báze sebaurčovania národov považoval revíziu za evidentnú a legitímnu snahu, ak sa nespája s násilím či obmedzovaním práv iného národa“. Išlo z jeho strany bezpochyby o silne idealistickú predstavu. Na slovenskej strane sa pri jeho osobe často spomína, že popri svojej politickej činnosti sa zapájal do aktivít maďarských tajných služieb v Československu. Toto tvrdenie sa dodnes nepodarilo nespochybniteľne potvrdiť.

Szarka si myslí, že by to bolo v rozpore aj s praxou maďarskej diplomacie po súdnom spore Vojtecha Tuku v roku 1929. Ak by Esterházyho použili na spravodajské akcie, ohrozili by tým existenciu celého maďarského politického systému v Československu.

Treba poznamenať, že Esterházy naozaj písal správy pre maďarskú vládu, ktoré by sa však ťažko dali označiť za špionážne, keďže sa vzťahovali na záležitosti, „ktoré sa týkali veľkých skupín ľudí a o ktorých informovala aj miestna tlač“. Nemalo by sa však zabúdať ani na to, že Esterházy miestami posielal maďarskej vláde aj dôverné informácie.

János Esterházy síce nebol takým demokratom, ako ho opisuje časť maďarskej verejnosti, no nedá sa považovať ani za priateľa nacistov alebo za „fašistického kolaboranta“, za ktorého ho označuje časť Slovákov.

V súvislosti s tým, či bol vlastizradca, možno konštatovať, že trianonské hranice – podobne ako mnohí jeho rovesníci, a to nielen Maďari – nepovažoval za definitívne a na nenásilnú revíziu sa pozeral ako na legitímny nástroj. Jeho podiel na rozpade štátu existoval, aj keď v rozbití Československa zohrávali aktívnu úlohu aj slovenskí a nemeckí politici.