Denník N

Keď politik ponúka falošnú voľbu medzi bezpečnosťou a súcitom

Pozor na politikov, ktorí oddeľujú etiku od politiky. Nemali by sa znížiť k tomu, aby sa stali účelovými predavačmi strachu tým, ktorí túžia po mieri a bezpečnosti.

Autor je teológ a etik, žije v Chicagu

Premiér Robert Fico vo svojom blogovom príspevku Nebezpeční svätuškári zverejnenom minulý víkend uvádza, že „ak ide o životy ľudí a bezpečnosť štátu, žiadna etika ma nezaujíma“. V tom čase som mal už tento text  – jeho pôvodný názov bol „Slovensko potrebuje viac transformačných vodcov“ – takmer dokončený. Hoci ma k jeho napísaniu podnietilo nedávne výročie Nežnej revolúcie a nie problematický výrok premiéra, vzťahuje sa aj naň.

V roku 1989 bolo v Československu potrebných iba šesť týždňov na to, aby Wind of Change, o ktorom spievajú Scorpions, odvial štyri desaťročia trvajúci totalitný režim na smetisko dejín. Posledné štvrťstoročie nám ukázalo, že zatiaľ čo zmenu politického režimu možno dosiahnuť relatívne rýchlo, zmena myslí a sŕdc osôb, ktoré v tomto režime žili, je úlohou na desaťročia. Asi najvýstižnejšie to vyjadril sociológ Martin Bútora: „Šesť mesiacov stačí na politickú zmenu – slobodné voľby, nejakých šesť rokov na rozbiehanie ekonomiky a šesťdesiat rokov treba na to, aby sa zmenila mentalita, aby sa zmenila občianska spoločnosť.“

Etické normy sme z neba nedostali

Už biblický Mojžiš sa mal možnosť presvedčiť, že vyslobodenie izraelského ľudu z egyptského otroctva automaticky neznamená nadobudnutie schopnosti zodpovedne sa vyrovnať s novozískanou slobodou. V ťažkom období ľudia reptali a s nostalgiou spomínali na časy, keď v Egypte „sedávali pri hrncoch mäsa a najedli sa chleba do sýtosti“. K ich morálnej formácii mal prispieť Dekalóg, ktorý, podľa biblického popisu, Mojžiš dostal od Boha na hore Sinaj.

Česko-slovenský ľud však žiadne etické normy z neba nedostal a sám si ich v slobodnej spoločnosti stále iba vytvára a učí sa ich rešpektovať. Vo Václavovi Havlovi získal mnoho, okrem iného aj „proroka“, ktorého hlasu však nie vždy rozumel alebo ho bol ochotný počúvať. Jedným z dedičstiev minulého režimu zostalo zdevastované morálne prostredie, ktorého „vrcholko-ľadovcové“ prejavy pre nás každodenne zachytávajú aj stránky tohto denníka.

Ak chce Slovensko rýchlejšie napredovať na ceste k morálnej obnove, ktorá sa prejaví vo vytvorení spravodlivejšej spoločnosti a zlepšení medziľudských vzťahov, potrebuje viac transformačných vodcov. Teória transformačného vodcovstva (vedenia) má počiatky v 70. rokoch minulého storočia a jej otcom je historik a politológ James MacGregor Burns. Teóriu odvtedy rozvíjali, stavali na nej, alebo sa ňou nechali inšpirovať ďalší teoretici vedenia a mnohí vodcovia vychádzajú práve z tohto teoretického modelu.       

Bez etiky to nejde

Transformačné vodcovstvo je široký a komplexný pojem, ktorý v tejto diskusii jednoducho znamená spôsob vedenia, ktorého integrálnou súčasťou je etika a morálka. V kontexte politického vedenia – ktoré nie je jediným, ale vzhľadom na jeho dôležitosť sa naň zameriame – by teda Machiavelliho Vladár alebo Hobbesov Leviatan toto základné kritérium transformačného vedenia nesplnili z dôvodu oddeľovania etiky od politiky. Rovnako ho nespĺňa žiaden súčasný politik, pre činnosť ktorého je základným teoretickým východiskom ničím nemiernená reálpolitika.

Realizmus v politike je nielen legitímny, ale aj nevyhnutný. Základnou úlohou štátu je zabezpečiť bezpečnosť a poriadok – bez politickej autority by sa spoločnosť zvrhla, ako nám Hobbes správne pripomína, na „vojnu všetkých proti všetkým“. Tomuto Hobbes, Machiavelli, ale aj Augustín vo svojom veľdiele O Božej obci veľmi dobre rozumeli. Ich diela odzrkadľujú turbulentné časy, v ktorých spomínaní autori žili a svoje diela písali. Strach je v takýchto časoch prirodzenou reakciou –„Strach a ja sme sa narodili ako dvojčatá“, píše Hobbes.  

Transformačný vodca sa však nezníži k tomu, aby sa stal účelovým predavačom strachu tým, ktorí túžia po mieri a bezpečnosti. Takýto vodca nebude ľuďom predostierať falošnú voľbu medzi záujmami a hodnotami, bezpečnosťou a súcitom – chápe, že človek si nemusí vyberať iba medzi cynickým realizmom alebo naivným idealizmom.

Hovorí o potrebe etiky v politickom a spoločenskom živote a dokáže rozlíšiť morálny apel od planého moralizovania. Jeho bibliou nie je Vladár, Leviatan a ani novodobý bestseller The 48 Laws of Power (48 zákonov moci), ale necháva sa inšpirovať životopismi úspešných transformačných vodcov minulosti.

Nezneužívali strach

V Spojených štátoch amerických bol príkladom transformačného politika Abraham Lincoln, apelujúci v ťažkých časoch na „lepších anjelov našej prirodzenosti“, alebo Franklin D. Roosevelt, pripomínajúci svojim spoluobčanom, že „jediná vec, ktorej sa musíme báť, je strach samotný“. Rudy Giuliani zase preukázal mimoriadne vodcovské schopnosti v čase krízy, ktorej čelil ako starosta New Yorku v súvislosti s teroristickými útokmi z 11. septembra 2001.

Boli transformačnými vodcami, ktorí v časoch veľkých kríz neprebúdzali v ľuďoch ich démonov, účelovo nezneužívali prirodzený ľudský strach a dokázali ľudí motivovať k odvahe a jednote. Rozumeli nebezpečenstvu prehnaného cynizmu v politike a príliš polarizovanej spoločnosti.

Žiadny z týchto vodcov nebol dokonalý a dopustili sa mnohých chýb. Bolo by však neférové voči nim a na našu škodu, ak by sme nedokázali rozlíšiť tých, ktorí v transformačnom vedení prepadajú, od tých, ktorí dosahujú hodnotenie chválitebný či dobrý. Tí, ktorí prepadávajú a riadia sa princípmi vulgárnej reálpolitiky, sa takmer vždy pokúsia o ich skompromitovanie, aby čo najviac zahmlili existujúcu morálnu rozdielnosť a vyvolali dojem (ne)morálnej ekvivalencie.

V roku 2007 sa súčasný americký prezident Barack Obama v rozhovore s Davidom Brooksom z New York Times vyjadril, že jedným z jeho obľúbených filozofov je teológ, etik a politický mysliteľ Reinhold Niebuhr. Na otázku, čo si od neho berie, Obama okrem iného odpovedal, že vo svete, v ktorom je „skutočné zlo“, by sme pri jeho konfrontácii nemali „oscilovať od naivného idealizmu k trpkému realizmu“.

Aj slovenských občanov by malo zaujímať, kto je obľúbeným filozofom politických predstaviteľov, ktorí ich reprezentujú. Ide o budúcnosť krajiny.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie