Denník N

Špeciálna pedagogička Zimová: Ak sa dieťa občas buchne, naučí sa, že sa má vyhýbať ostrým rohom

Zuzana Zimová. Foto N - Tomáš Benedikovič
Zuzana Zimová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Aké sú dnešné deti a akí sú ich rodičia? Ako sa zmenili prístupy k výchove a čím sa riadiť, aby sme vychovali šťastné deti? Rozhovor o výchove s terapeutkou Zuzanou Zimovou je jedným z jedenástich rozhovorov z knihy Ako byť šťastný? Veroniky Folentovej a Vitalie Belly. Prečítajte si z neho ukážku.

Ako vychovať šťastné dieťa?

Pri tejto otázke sa musíme pýtať, čo z detí chceme mať. V tom sa odráža naša dospelácka predstava o dobrom živote, do ktorej chceme výchovou napasovať naše deti. Mnohí rodičia majú predstavu, že šťastné dieťa nemá starosti. Druhá predstava je, že na to, aby bolo šťastné, musí byť úspešné. Tieto dve predstavy sa bijú, a tak môžu byť rodičia veľmi neistí, čo pre svoje dieťa chcú. To ich môže v rodičovstve veľmi zneistiť.

Zmenil sa rokmi pohľad rodičov na to, čo je šťastné a spokojné dieťa?

Ich pohľad sa mení tak, ako sa mení naša kultúra. Samozrejme, iný pohľad mali ľudia, keď bojovali o prežitie a potrebovali ovládať remeslo, aby mali peniaze na jedlo, a celý voľný čas venovali tomu, aby prežili. Takže na koníčky im nezostával čas. Vtedy z detí vychovali dobrých, usilovných a čestných pracantov. Dnes nám zostáva pomerne veľká časť dňa na starostlivosť o seba, tlak je teda aj na to, aby boli deti úspešné aj v mimoškolských aktivitách alebo aby rozvíjali svoje talenty. Podobne ako sa mení náš dospelý život, mení sa aj pohľad na rodičovstvo.

Diskusia o výchove so Zuzanou Zimovou, Kristínou Tormovou a Veronikou Folentovou sa uskutoční v klube Kalab na Zámockej ulici v Bratislave 15. 11. o 19.00.

Ako vyzerá dnešné rodičovstvo?

Kolegyne z katedry psychológie na Masarykovej univerzite v Brne robili výskum, v ktorom sa venovali novým podobám materstva. Rovnako ako v iných zahraničných výskumoch sa potvrdilo, že na matky je dnes vyvíjaný veľký tlak z médií či zo sociálnych sietí. Existujú rôzne typy materstva. Yummy mummy sú celebritné matky z reality šou, ktoré ukazujú, ako perfektne zvládajú úplne všetko. Od toho, že majú na sebe zavesené štyri deti, cez to, že vždy krásne vyzerajú, a ešte majú aj skvelú kariéru. A predovšetkým – nikdy nepribrali po tehotenstve. Druhý extrém je intenzívne rodičovstvo, ktoré možno vychádza z nejakých vedeckých teórií, ale je také pretransformované, že dáva na matky obrovskú záťaž. Musia byť vždy k dispozícii a sú nenahraditeľné.

Bolo to v minulosti iné?

Kedysi mali matky o materstve priame a zdieľané informácie od svojej mamy a blízkeho okolia. Potom prišla éra kníh, ktoré písali väčšinou odborníci. V nich si mohli rodičia nalistovať radu. Dnes je veľký fenomén „zdieľania“ informácií a zážitkov. Mamy sa vedia navzájom veľmi porovnávať a neoverujú si, či sú informácie na sociálnych sieťach vedecky podložené.

Venujú dnes matky viac času svojim deťom a materstvu ako v minulosti?

Dá sa to tak povedať. Z výskumu realizovaného na Masarykovej univerzite vyplýva, že veľká väčšina matiek sa na materstvo pripravuje a študuje výchovné postupy. Výskum robili na nie úplne reprezentatívnej vzorke, prihlásili sa doň najmä matky, čo sa o materstvo zaujímajú. Bola to však veľmi široká škála matiek, ktorá odpovedala na sociálnych sieťach a v gynekologických ambulanciách. Na otázky odpovedali pred pôrodom, v treťom, šiestom a v deviatom mesiaci dieťaťa. Výsledok je, že matky dnes skúmajú, aký druh výchovy by bol najlepší pre ich dieťa. Už to nie je skúsenostné a intuitívne, keď si povedia, že takto to robili moji rodičia, budem to robiť aj ja. Skôr hľadajú rôzne nové trendy.

Prečo sa už nepýtajú v rodine? Je to tým, že výchova ich rodičov im pripadá zastaraná, alebo tým, že samy nemajú skúsenosti s mladšími deťmi v rodine?

Nedostatok skúseností je určite jedným z vysvetlení. Aj v spomínanom výskume vysoké percento budúcich matiek uviedlo, že nemajú žiadne skúsenosti s opatrovaním malých detí. Ich dieťa bude teda prvé, na ktorom sa budú učiť. Iné výskumy ukazujú, že rodičovstvo nám nie je úplne prirodzene dané. Učíme sa tým, ako odpovedáme na signály dieťaťa. Rodičovi sa vtedy vytvárajú spojenia a aktivujú určité oblasti v mozgu. Výchova nie je výsada matiek. Každému, kto sa začne starať o malé dieťa, sa tieto oblasti v mozgu aktivujú. Teda aj otcovi, starej mame, cudziemu človeku, ktorý sa stane rodičom dieťaťa. Rodičovstvu sa učíme. A keďže dnešní rodičia sa to nemali kde naučiť či odpozorovať to a nemajú sa o čo oprieť, začnú hľadať návody. Ďalšia vec je, že je veľmi veľa „odborníkov“, ktorí matkám radia, čo majú robiť, kedy to majú robiť, ako to majú robiť. Viaceré výskumy hovoria, že v minulosti sa výchova striedala medzigeneračne – jedna generácia bola prísnejšia, druhá zhovievavejšia, ale dnes je to v rámci generácie veľmi pestré. Mama si tak vyberá, čo jej najviac sedí osobnostne alebo čo sa osvedčilo kamarátkam. Výchovné štýly sú dnes pestré a mamy sa vedia veľmi pohádať, ktorý je ten správny.

Takže neplatí, že preberáme výchovu, ktorou sme sami žili? Teda že rodičia vychovávajú svoje deti tak, ako ich vychovávali ich rodičia?

Platí. Je to prirodzené, najmä v prípade, ak nepremýšľame, ako nás rodičia vychovávali. Je to vyjazdená koľaj, na ktorú automaticky nabehneme. Ak nerozmýšľame nad výchovou, vychádzame z vlastných skúseností – keď sa dostaneme do podobnej situácie, reagujeme podobne, ako je naša skúsenosť. Výchova je tak opakovanie skúseností z nášho detstva.

Pri výchove pomáha, ak premýšľame, ako nás rodičia vychovávali, čo nám to dalo pozitívne, čo nám to vzalo, a plánujeme si, ako by sme chceli vychovávať svoje deti. No aj našu výchovu treba prehodnocovať, nejsť v nejakom behu. To neznamená, že si majú rodičia vyčítať, že spravili niečo zle. Skôr ide o to zastaviť sa a popremýšľať, či sa chcem zachovať v danej situácii tak ako moja mama, alebo inak, či to chcem urobiť tak, ako to robím vždy, alebo skúsim niečo iné.

Vedia si matky dnes udržať osobný život? Nehovorím, že by sa mu mohli venovať tak naplno ako predtým, ale asi je dôležité udržiavať si priateľstvá a aktivity, ktoré vyslovene nesúvisia len s materstvom. Mali by na to myslieť?

Nijaký extrém nie je dobrý. Jeden je, keď si žena povie, že nebude otrokom svojho dieťaťa a odmietne zmeniť svoj životný štýl len preto, lebo sa narodilo dieťa. Chce robiť všetko ako dovtedy, len bude k tomu mať aj dieťa. To nie je dobrý postoj. Rovnako však nie je dobré zavrieť sa doma, prerušiť všetky kontakty a venovať sa len dieťaťu. Potom sa môže stať, že sa matka na dieťa tak naviaže, že keď začne rásť a bude chcieť byť samostatnejšie, matka nebude vedieť, čo ďalej, lebo svoje kontakty prerušila a zostala osamelá. Tento pocit v nej môže aktivovať strach z odpútania sa od dieťaťa a neochota ho pustiť, aby sa osamostatnilo. Je naozaj dôležité pracovať na vzťahoch a nielen na priateľských, ale aj na partnerských, aby nezanikli.

S čím sa stretávate častejšie – s matkami, ktoré si chcú udržať svoj predchádzajúci životný štýl, alebo s tými, čo sa začnú venovať výhradne dieťaťu?

V mojej praxi je to vyvážené, ale ťažko hovoriť o nejakých trendoch, lebo za mnou chodia ľudia, až keď majú problémy. Mamy, ktoré si chcú zachovať svoj predchádzajúci životný štýl, za mnou často prichádzajú pre preťaženie. Nevedia, ako to zladiť, majú pocit, že sú nedostatočné alebo že zlyhávajú. Tie, ktoré na svoj život zabudli a zamerali sa len na dieťa, často prichádzajú s otázkami a so strachom, či je ich dieťa v poriadku, či sa dobre vyvíja. Veľmi ho sledujú, porovnávajú, zažívajú úzkosť a stále sa pýtajú, či sú dobrými mamami a či sa starajú o dieťa dostatočne dobre.

Hovorili ste o extrémoch, keď na jednej strane rodičia nechcú zmeniť svoj životný štýl a na druhej strane sa venujú len dieťaťu. Dá sa poradiť, aké je vhodné rozdelenie času medzi dieťa a svoj osobný život?

Zrejme sa to nedá vyjadriť koláčovým grafom, lebo to závisí od toho, aké majú rodičia hodnoty, záujmy, akým rušným spoločenským životom žili pred tým, ako sa dieťa narodilo. Sú rodičia – týka sa to najmä matiek –, ktorí boli aj pred pôrodom introvertnejší a vôbec im neprekáža, že s kamarátmi pôjdu na kávu raz za dva týždne a nie každý deň. Sú takto spokojní, ich život mimo rodiny je tým naplnený a možno im stačí, ak k nim raz za čas príde babička alebo niekto iný na večer postrážiť dieťa a môžu si vo dvojici vyjsť von sami.

No sú aj spoločenskejšie typy, ktoré hľadajú možnosti, ako tráviť čas s ľuďmi. Napríklad sa pozerajú po detských kútikoch, kde sa môžu zhovárať s inými mamami a sú zároveň aj s deťmi. Je to individuálne tak u rodičov, ako u detí – niektoré znesú viac rozruchu, niektorým to môže narušiť ich biorytmus a môže sa im napríklad ťažšie zaspávať. Všeobecne však platí: spokojná mama – spokojné dieťa. Je dôležité, aby mama počúvala samu seba a sledovala, či sa nedostala pod prílišný tlak materských povinností. Či sa jej v hlave nenaháňajú myšlienky ako „Som na všetko sama“ a „Nikto mi nepomôže“ zároveň s pocitmi osamelosti. Ak také pocity má, treba s tým začať rýchlo niečo robiť.

Akým veľkým problémom je osamelosť matiek?

Je to veľký problém. Osamelosť si potom mnohé kompenzujú aktivitou na sociálnych sieťach. Nájdu si niekoho, kto im je blízky, s kým si môžu písať, posielať mu obrázky detí. Nemusí to byť zlé, ak to neprerastie do toho, že mama je celý čas sa mobile a nestará sa o dieťa. Podporné skupiny pre matky môžu byť veľmi užitočné, aby sa necítili samy. Osamelosť môže mamy priviesť k myšlienkam, že to celé nemá zmysel, ak je stále s dieťaťom sama, alebo či malo vôbec zmysel mať dieťa. Matka začne pochybovať, lebo si svoj život nepredstavovala uviazaná doma pri dieťati.

Nemajú však mamy strach podeliť so svojimi neistotami či pochybnosťami na takýchto fórach?

Závisí, do akej diskusnej skupiny sa mama dostane. Sú skupiny, kde sa matky potrebujú utvrdzovať, že sú úžasné. Ale sú aj také, kde si zdieľajú pocity a skúsenosti. Ak mame diskusná skupina nerobí dobre, mala by z nej odísť, a ak treba, vyhľadať odbornú pomoc. Mnohé poradne majú linky pomoci alebo sa s nimi dá četovať. Môžu sa obrátiť na Nezábudku, ktorú prevádzkuje Liga za duševné zdravie. Nie je to len pre ľudí so psychickým ochorením, ale aj pre ľudí, ktorí chcú zostať duševne fit. To je často pre mamu, ktorá je osamelá, veľmi ťažké. Neverí si, prepadáva sa do depresívnych nálad. Pre ňu je takáto linka pomoci ako stvorená.

Nebudú to niektoré mamy vnímať ako zlyhanie?

Nikto nezvláda všetko a nie je chyba niečo nezvládať. To je rozdiel medzi očakávaniami a realitou. Ak získavajú predstavu o materstve pozeraním filmov alebo sociálnych sietí celebrít, kde sú často deti len módnym doplnkom, je potom ťažké prijať realitu. Pomôcť môžu predpôrodné kurzy, ktoré majú aj psychologický charakter. Rozpráva sa tam o tom, čo ich čaká, čo je normálne prežívanie novej mamy, a kde môžu nájsť pomoc, ak sa u nich objaví popôrodná depresia.

Máme omnoho viac informácií ako pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi, ale predstavy o výchove a rodičovstve môžu byť zároveň skreslenejšie. Čím to je?

Je iné, ak niečo zažijete – vidíte to pekné aj škaredé, to, čo chcete, aj to, čo nie. Ale ak to vnímate len cez médiá či sociálne siete, môžete pozerať iba farebné filmy, kde sú ľudia šťastní, pretože konfrontovať sa s nejakým nešťastím je preťažujúce. To, že informácie nežijeme, ale vyberáme si ich niekde, nám pomáha udržať si našu ideálnu predstavu o svete.

Máme teda všeobecne nesprávnu predstavu o tom, ako výchova vyzerá?

Nepovedala by som, že je všeobecne nesprávna. Určite je skreslenejšia oproti predchádzajúcim generáciám, ktoré sa starali o malé deti už vo svojom detstve, mali mladších súrodencov alebo mali malé deti v okolí, často opatrovali deti susedov. Všeobecne sa dá povedať, že dnes je predstava o výchove menej reálna.

Kedy k vám rodičia najčastejšie začnú chodiť?

Chodia ku mne najmä rodičia veľmi malých detí, lebo sa venujem teórii vzťahovej väzby. Potom v zlomových obdobiach dieťaťa, keď nastáva vývinový skok, ktorý musia deti zvládnuť, a rodičom sa zdá, že to nezvládajú. Vtedy sa potrebujeme pozrieť, či už sú na tento skok zrelé alebo či sa v minulosti dieťaťa nestalo niečo, čo by ho v raste brzdilo. Ide o obdobie okolo tretieho roku – „obdobie vzdoru“. Ďalší skok je pri nástupe do školy, potom puberta, teda okolo 12. roku, keď si dieťa upevňuje svoju identitu.

Sú niektoré trendy vo výchove škodlivé?

Môžu byť škodlivé vo svojich extrémnych podobách alebo ak si rodičia vyberú len nejakú časť z trendu a silno sa ho držia. Napríklad nosenie v šatke. Ak budú mamy trvať na tom, aby bolo dieťa nosené len v šatke, zabúdajú, že dieťa síce potrebuje mať s nimi kontakt, ale aj sa niekedy od nich vzdialiť. Dieťa potrebuje byť aj frustrované, lebo jednou z vývinových úloh malého dieťaťa je naučiť sa regulovať svoje emócie, a to aj negatívne – hnev či strach. Ak robíme všetko pre to, aby dieťa nikdy nezažilo hnev a strach, tak sa nenaučí s týmito emóciami narábať. Môže sa stať, že bude tieto emócie považovať za nebezpečenstvo, ktorému sa treba vyhýbať, začne sa ich báť a potláčať ich. To nie je dobrá príprava, lebo nemôžeme žiť bez strachu a hnevu. Ak teda prevezmeme trendy až extrémne, môže to byť z pohľadu vývoja dieťaťa zlé.

Znamená to, že netreba dať dieťaťu hneď všetko, treba ho nechať aj plakať, aby sa naučilo spracovávať emócie?

Áno. Treba pritom počkať na jeho signál, že niečo potrebuje. Samozrejme, u úplne malého dieťaťa by sme mali reagovať okamžite, u väčších sa môže čas predlžovať.

Odporučili by ste nejaký konkrétny výchovný štýl? 

Je dobré prečítať si niektoré populárne knihy o vývinovej psychológii, aby sa v tom rodič trochu zorientoval. Navrhovala by som hľadať postupy, ktoré vyzývajú rodičov k empatii voči dieťaťu, vcíteniu sa doň a k vnímaniu jeho potrieb, ale zároveň učia rodičov, ako zadávať hranice. Je totiž rozdiel medzi autoritárskou a autoritatívnou výchovou. Autoritárska je tá, ktorá neberie do úvahy dieťa – dieťa má poslúchať a hotovo, čo povie dospelý, to bude. Autoritatívna je, že rodič si zachováva diel svojej autority, ale vníma aj potreby svojho dieťaťa, je empatický. Napríklad keď sa dieťa hnevá a búcha hračkou o zem, nenechá ho robiť to nonstop len preto, lebo „veď dieťa sa potrebuje hnevať“. No na druhej strane mu ani nepovie „Nerev a netrep hračkou o zem“, nezoberie mu ju a nedá mu dve facky. Niečo medzi tým je, že prejavím dieťaťu porozumenie, že chápem, že sa hnevá, utíšim ten hnev, ale zároveň poviem, že hračkou nesmieš búchať o zem. Je to rovnováha medzi empatiou a zadávaním hraníc.

Chýbajú dnes deťom hranice?

Áno. Mnohým deťom dnes chýbajú hranice, či preto, že rodičia majú ideológiu, že deti nemajú dostať hranice, aby sa vyvíjali v slobodné bytosti, alebo je to preťažením rodičov, pre ktorých je zadávať hranice namáhavé. Niektorí rodičia nie sú pripravení na to byť rodičmi a majú skreslené predstavy, že normálne dieťa je dieťa, ktoré na prvýkrát poslúchne, a keď sa im to stále nedarí, vzdajú to a nechajú dieťa len tak, bez hraníc. To nie je dobré.

Aké hranice by deti mali mať? 

Hranice deti chránia. Nie je to niečo, čo dieťa obmedzuje, ale čo ho ochraňuje. Mali by byť vždy nastavené s rešpektom k tomu, čo dieťa zvládne napríklad samo. Taká klasika sú nože – samozrejme, vedľa batoľaťa, ktoré leží v postieľke, nedám ostrý nôž, pretože ono ani netuší, čo je to ostrý nôž, a keď sa bude prevaľovať, tak sa môže porezať. Tam rozhodujem ja. Uväčších detí môžem mať nôž položený, kam dieťa nedočiahne, ale už mu poviem, že to nesmie, lebo „je to ostré, porežeš sa, bolí to“. U staršieho dieťaťa už môžem dať nôž tak, že naň dočiahne, ale hovorím: „Nesmieš sa ho chytiť“. Keď má tri a pol či štyri roky, dokáže zregulovať svoju túžbu chytiť nôž a uvedomiť si, že to je nebezpečné – „To môžem len s pomocou otca alebo mamy a oni mi budú držať ručičku, ako mám krájať“. Keď sa dieťa naučí krájať bezpečne, nôž nechám v šuplíku, odkiaľ si ho môže vziať a niečo si odkrojiť.

Niekedy sa stretávam s extrémami, že desať- alebo jedenásťročné dieťa si doma nesmie odkrojiť chlieb, lebo by sa porezalo. Hranice majú byť posúvané podľa toho, ako dieťa rastie a ako je schopné zostať v bezpečí.

Ilustračné foto – JumpStory

Bojíme sa o deti dnes viac než v minulosti?

Sú teórie, že vďaka dobrej zdravotnej starostlivosti sme podľahli ilúzii nezraniteľnosti a nesmrteľnosti. Kedysi boli ľudia častejšie konfrontovaní s tým, že deti zomierali, boli na to pripravenejší. Nehovorím, čo z toho je lepšie, ale dnes sa snažíme, aby bolo prostredie pre dieťa maximálne bezpečné, aby nedošlo k žiadnemu zraneniu. Nadväzuje to na naše presvedčenie, že v dnešnom svete môžeme žiť v bezpečí, nemusíme sa zraniť, ochorieť a zomrieť, pretože sa to naozaj stáva minimálne. Niektorí ľudia sa počas svojho života nestretnú s tým, že by v ich okolí zomrelo dieťa. Ak sa to preženie a dieťa je príliš chránené, brzdí ho to v raste. Nemyslím si, že u päťročného dieťaťa majú byť stoly oblepené chráničmi. Chápem to vtedy, keď sa učí chodiť a stráca rovnováhu, ale postupne by sa malo učiť ochrániť samo. Občas sa buchne, ale naučí sa na tom vlastnou skúsenosťou, že sa má vyhýbať ostrým rohom.

Čo už nie je pri výchove v poriadku?

Nie je v poriadku, ak rodičia nie sú rodičmi. Ak nedovoľujú svojmu dieťaťu rásť z rôznych príčin. Buď ho zabrzdia vo vývine tým, že sú veľmi úzkostní a boja sa, že sa dieťa odpúta a začne experimentovať, že začne mať nebodaj vlastné myšlienky a názory, s ktorými oni budú konfrontovaní. Je to strach z vlastného ohrozenia. Mnohí rodičia sa boja puberty dieťaťa, lebo začne byť také, onaké a začne skúšať – a nakoniec dieťaťu nedovoľujú do puberty dorásť. Ďalší príklad nerodičovstva je, keď chýba empatia a láska voči dieťaťu. Rodič je často prevalcovaný vlastným hnevom, frustráciou a vybíja si to na dieťati. Je tam prítomné domáce násilie, či už fyzické, alebo emocionálne.

Hovorili sme o matkách, ale aj úloha otca vo výchove posledné roky narástla. Pomáha to?

Pomáha. Výchova môže byť pestrejšia, keď je rozložená medzi dvoch ľudí. Záleží na tom, ako si delia medzi sebou úlohy, či ich chápu skôr tradičnejšie ako mužské a ženské, alebo je to zmiešanejšie a je jedno, kto varí, perie, kto ide nakúpiť, kto donesie peniaze domov. Počiatky teórie vzťahovej väzby sa formovali, keď výhradnou opatrovateľkou dieťaťa bola matka a otcovia sa tak nezapájali. No výskumy hovoria, že v otcoch sa rovnako prebúdzajú centrá, ktoré súvisia so starostlivosťou o dieťa. Nezdá sa teda, že by dieťa mohlo trpieť alebo by bolo o niečo ochudobnené, ak sa namiesto mamy oň stará otec.

Ako sa s touto úlohou otcovia vyrovnávajú? Počas ich detstva často otec nebol ešte taký aktívny.

Niektorí lepšie ako mamy. Je mýtus, že všetky matky túžia po malých deťoch a sú celé šťastné, že sa môžu starať o bábätko. Niektoré matky sa vôbec netúžia starať o bábätko a oveľa viac im vyhovuje, keď má dieťa 3-4 roky a už je to parťák. A nie všetci otcovia čakajú, keď bude mať dieťa tri roky. Môžu sa tak dohodnúť a striedať sa v dominancii podľa obdobia, ktoré im viac vyhovuje.

Necítia otcovia väčší spoločenský tlak, aby sa viac podieľali na výchove?

Tak ako predtým bola zaťažujúca šablóna pre ženy, že majú byť matkami a za sporákom, teraz je zaťažujúca šablóna pre otcov, že majú byť pri pôrode, majú zvládnuť starostlivosť o malé dieťa, majú byť nežní, láskaví a empatickí. Je to preťažujúce pre ženu, ako aj pre muža. Je dobré dopriať si slobodu. Je trochu náročné, ak sa stretnú dvaja partneri a z nich ani jeden nemá vzťah k malým deťom. Potom to jeden prevziať musí – ak sa rozhodnú mať deti. Lebo aj to je možnosť, že niektorí ľudia sa rozhodnú nemať deti. Nie je povinnosť mať deti. Mnohé ženy sa stretávajú s otázkami: „Kedy už budeš mať deti?“ A je pre mnohé náročné povedať, že deti mať nechcú. Každá šablóna nejakým spôsobom prináša frustráciu.

Majú dnes rodičia vyššie nároky na deti – aby vedeli skôr písmená či čísla, aby mali hneď krúžky a podobne?

Áno. Aj v minulosti boli deti, ktoré už vedeli čítať, keď išli do školy, ale väčšinou sa to naučili prirodzene pri starších súrodencoch, niečo sledovali alebo im rodičia ukazovali písmenká v knižke. Malo to prirodzený priebeh. Aj vtedy boli rodičia, ktorí tlačili svoje deti do výkonov, ale mám pocit, že dnes je to častejšie. Dobre to vidno na športe – dnes vám tréner povie, že keď chcete dať dieťa na hokej v šiestich rokoch, je už neskoro. Keď hovoríte s fyzioterapeutmi, tí zas odporúčajú začať neskôr, aby sa dieťa najskôr rozvíjalo všeobecne. Všetko treba s mierou.

V predškolskom veku je dôležité, aby deti dostali široký základ, aby sa dostali k pohybu, rozvoju zručností, aj ku kresleniu a k všeličomu. Vývoj mozgu je tak stavaný – rodíme sa s pomerne malým počtom spojov a tie postupne hustnú, ako sa dostávame do kontaktu so svetom. Posilňujú sa tie, ktoré sú najpoužívanejšie, a ostatné zanikajú. Štruktúra v mozgu je najskôr riedka, potom hustá a nakoniec pevná. Preto je v predškolskom veku dôležité, aby vzniklo čo najviac spojení.

Ilustračné foto – JumpStory

Vyššie nároky často vidno mimo domu, ale nie je to kompenzované tým, že rodičia majú potom nižšie nároky na domáce práce?

Nároky sú iné a to, čo sme zažili my, že nepôjdem von, kým neupracem, neumyjem riady, nevynesiem smeti, už dnes tak nevidno. Poľavilo sa v nich. Deti sa však musia viac doma učiť do školy. Rodičia sa tomu intenzívnejšie venujú, kontrolujú úlohy, dávajú im ich prepisovať. Kedysi to bolo: „Máš úlohy?“ – „Mám.“ A učiteľ alebo učiteľka zhodnotili, či sú napísané dobre. Dnes sú rodičia často nastavení tak, aby ich dieťa podalo perfektný výkon. Potom nezostáva energia na to, aby riešili domáce povinnosti, lebo sú úplne vyčerpaní z toho, že ich ledva dotlačili do školských úloh.

Neznižuje sa tak zodpovednosť detí, lebo je tam stále rodič, ktorý ich kontroluje a dáva pozor?

Napríklad keď si dieťa nezapíše úlohy, rodič to nájde v elektronickej žiackej knižke. Ale to máme všetci – už si nepamätáme telefónne čísla, lebo máme všetko v telefóne, máme navigáciu v aute. V niektorých veciach sme vďaka technológiám spohodlneli a deti sú na tom rovnako, lebo žijú v tom istom svete, v akom žijeme my.

Nespôsobí to, že deti budú menej zodpovedné?

Dnes dostávajú takúto pomoc aj deti, ktoré by to zvládli aj bez nej. Môže to zmeniť ich postoj k zodpovednosti. Mali by vedieť, že aj keď im úlohu zapíše učiteľka, ony sú zodpovedné za jej vykonanie. Škola nie je len o nasávaní vedomostí, je to aj tréning na prácu, čiže ako sa naučím v škole pristupovať k povinnostiam, tak sa to pravdepodobne bude so mnou niesť aj do pracovného procesu. Ak sa v škole naučím spoliehať na to, že mi vždy niekto niečo pripomenie, tak aj v práci budem čakať, že ma na to šéf aspoň trikrát upozorní.

Sú dnes deti rozmaznanejšie?

Mám pocit, že sa roztvorili nožnice – na jednej strane sú deti, ktoré akoby nevedeli, čo si majú počať so životom. V puberte sa potulujú, všetko im je jedno a hľadajú veľmi rýchle riešenia. Na druhej strane je veľmi veľa šikovných mladých ľudí, ktorí zvládajú omnoho viac ako my v ich veku – sú samostatní, spoločensky angažovaní, často sa zaujímajú o ekológiu, demokraciu a vášnivo obhajujú rôzne prístupy, ako zachrániť svet.

Od čoho to závisí?

Od kultúry v rodine, ako sa k životu stavia rodina. Ak deti odmala počúvajú vzdychy, že nič nemá zmysel, aj tak o nás rozhodnú v Bratislave, v parlamente, vo vláde, v Bruseli, a ak počúvajú konšpiračné teórie, prečo by sa mali usilovať? Je to potom jediná možná stratégia – počkám, ako to dopadne, a nejako sa životom pretlčiem. Potom sú rodiny, ktoré pristupujú aktívnejšie k formovaniu svojho okolia – či už je to na komunitnej úrovni, v rybárskom zväze, alebo chodia na demonštrácie za demokraciu. Deti vidia, že takto sa ovplyvňuje svet. Najmä ak vidia, že aj rodičia majú pocit, že vedia svet ovplyvniť. To sú dobré príklady, ktoré vedú deti k aktivizmu, a tak sa z nich stávajú aktívni ľudia.

Venujú dnes rodičia deťom viac času?

To by som nepovedala, skôr im čas viac organizujú. Niekedy sa spoločný čas obmedzí len na ten strávený v aute. To je ich spoločný čas, keď idú spolu na krúžok, do školy a doma už nie je čas. Ak sa vedia v aute porozprávať a nie je to tak, že zapnem hlasno hudbu a chcem, aby ma dieťa neotravovalo, je to v poriadku. Chodil ku mne chlapec, ktorý mal problémy v škole.

Vždy ho vozil otec. Syn mal 14 rokov a chodil, aj keď sa už veci vyriešili. Tak som sa ho raz opýtala, čo ho baví na tom, že ku mne chodí, lebo mne sa zdá, že to je čas strávený s otcom. A potvrdil mi to, preňho to bol čas, keď si mohol otca užiť – cestou ku mne a domov. Zastavili sa na zmrzlinu a trávili spolu čas. Tak som sa porozprávala s otcom, že návštevu u mňa môžu vynechať a nech idú rovno na zmrzlinu.

Zuzana Zimová (1965)

Vyštudovala špeciálnu pedagogiku, predtým pracovala ako sanitárka na psychiatrii. Pracovala v pedagogicko-psychologickom poradenstve, kde sa snažila zistiť, prečo sú deti nezbedné. Práca v občianskom združení Návrat ju priviedla k náhradným rodinám. Štyri roky pracovala ako metodička na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny, kde mala na starosti systém starostlivosti o deti v detských domovoch. Spolupracuje s Coachingplus aj s organizáciou Provida na projekte Tvoj Buddy. Spolupracovala s portálom Rodinka.sk. Pre vydavateľstvo Raabe písala články a bola editorkou edície Sociálne vzťahy a problémy na školách. Do knihy Ako byť šťastný? prispela rozhovorom o výchove.

Ako si budovať hlboké vzťahy bez osamelosti? Kúpte si knihu Umenie blízkosti – rozhovory Moniky Kompaníkovej s psychológom Jánom Hrustičom.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Duševné zdravie

Knihy

Rodičovstvo

Rozhovory

Vzťahy

Rodina a vzťahy, Slovensko, Zdravie

Teraz najčítanejšie