Denník N

Bratislava a Viedeň, to sú dva svety. Na jednej stanici moč, na druhej vôňa pečiva

Foto N - Tomáš Benedikovič

Strávili sme na hlavnej stanici niekoľko dní a nocí a zakúsili špinu, zápach, chaos, zlé jedlo a žobrákov, ktorí tam sú ako doma. Rozdiel oproti Rakúsku je priepastný.

Bratislavská hlavná stanica večer zaváňa po čistiacich prostriedkoch. Dlho to nevydrží, hoci zametači nikdy nekončiaci boj so špinou nevzdávajú. Dvojica čističov zastane vedľa plného smetiaka pri bočnom východe. Muselo sa tu naraz vymočiť niekoľko ľudí. Dlhý prúd nestíha schnúť a steká do kanála. Pri vyberaní plného smetiaka sa zametači rozčúlia. Niekto vyhodil dva rožky. Dáme to niekomu.“

Pečivo odložia na jedno z najšpinavších miest pri predajni dopravného podniku. Cez deň sa tu mieša vôňa čaju s močom, teraz cítiť už iba moč. O pár minút rožky zmiznú. Niekoho potešili.

Stmieva sa a zo zákutí stanice sa vynárajú čudáci. Je chladný november, stanica sa večer mení na útočisko bezdomovcov. Aspoň dovtedy, kým ju o polnoci na niekoľko hodín nezavrú.

Teraz je ešte teplo, ale prituhne,“ vraví bezdomovkyňa. Chcela by si ísť dnu pospať, ale bojí sa, že ju vyženú. Naberie odvahu a ide sa zložiť do čakárne, kde chvíľu posediačky drieme.

Z vysvietenej stanice je dobrý výhľad na ďalšiu osvetlenú dominantu Slavín. Okolie sa ponorí do tmy, stále tu stojí tá istá škaredá a špinavá budova, zbiehajú sa tí istí ľudia, ktorí prežívajú na stanici a len sa tak ponevierajú. Obchody a podniky zatvárajú už medzi ôsmou a desiatou.

Je úplne jedno, z ktorého konca do nej vstúpite, stanica vás vždy víta v bezútešnom stave. Je tu taxikár, ktorý sa zblúdeného okoloidúceho opäť pýta, či nepotrebuje odviezť, hliadkujúci policajti, vodič, čo pofajčieva v autobuse, žena, ktorá z jednej lavičky preklína muža, no nakoniec sa zmieria nad fľašou pálenky, či dievčina v rifľovej bunde s veľkými slúchadlami na hlave, ktorá tancuje len pre seba a pritom sa vyzlieka.

Kopcovitú cestu z rušnej Šancovej ulice pri príchode na stanicu lemuje alej stromov, z jednej strany lavičky s bezdomovcami a narýchlo urobený cyklopruh, spustnuté detské ihrisko s vytrhanými preliezačkami a krčma Rýchlik so svojimi štamgastmi. Z druhej strany to je polorozpadnutý drevený prístrešok a taxíky.

Jej pravú tvár najlepšie vidno z dobre ukrytého zadného schodiska, ktoré vedie k električkovým nástupištiam a kanceláriám železníc. Pod schodiskom sa cesta opäť začína krčmou, ihrisko strieda špinavý ohradený areál a rozpadnutá budova s deravou strechou a vybitými oknami. Takto by mohlo vyzerať miesto, ktoré opustí civilizácia.

V polovici veľkého schodiska sa stanica pripomenie typickým zápachom. Do nosa silno udiera smrad z moču. Je všade. Často ho aj vidno, ešte častejšie cítiť. Močí sa prakticky všade, kde nestriehnu policajti. Oficiálne záchody sú za točitým schodiskom v podzemí stanice. Je to jedno z mála miest, kde necítiť moč, tento luxus stojí cestujúceho 50 centov. Parketový strop pôsobí dojmom, že sa môže kedykoľvek zrútiť.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Nevyhovuje

Welcome to Slovakia – malá veľká krajina. Štyri roky starý slogan vo vstupnej hale dnes výstižne opisuje hlavnú stanicu. Hlavná stanica stojí takmer na kraji historického centra od polovice 19. storočia. Odvtedy sa veľmi nezmenila. Funkčne už nestačí, stratila aj svoju historickú hodnotu. V roku 1989 ju prekryli plechovo-skleneným opevnením, ktoré rozšírilo stanicu o nevkusnú vstupnú halu.

Štátne železnice si uvedomujú, že stanica nepostačuje, že chýba komfort, moderné služby, bezbariérovosť, že priestory pre cestujúcich sú stiesnené.

Mesto zatiaľ problémy stanice iba pláta, no drobné vylepšenia komfort veľmi nezvyšujú a pridávajú gýč. Na zastávky nainštalovalo chladné kovové operadlá, o ktoré sa nik neopiera. Neviem, či sa dočkám rekonštrukcie,“ vraví železničiar, ktorý nedávno na stanicu nastúpil. Bez komplexnej rekonštrukcie sa problémy stanice podľa železníc nevyriešia.

Za zabarikádovaným oblúkom pri zákazníckych centrách bola kedysi reštaurácia. Teraz je priestor  zatvorený a po čiastočnej rekonštrukcii z neho má byť ďalšia hala pre cestujúcich.

Väčšie zmeny nemožno čakať ani najbližší rok. Investorovi, ktorý mal postaviť novú modernú stanicu, plynie zmluva. Trucuje a hoci je takmer jasné, že stanicu nepostaví, neustúpi. Primátor Ivo Nesrovnal chce po uplynutí zmluvy v decembri 2016 vyhlásiť medzinárodnú súťaž. Nová stanica by tak mohla byť pre Nesrovnala podobne veľký projekt, ako bol Starý most pre jeho predchodcu Milana Ftáčnika.

Za sklenenými dvojitými dverami s nepriehľadnými sklami na prvom nástupišti zostal reprezentatívny priestor vládny salónik. Noha cestujúceho sem bežne nevkročí, dlážka je čistá, stolíky pozlátené, sedačky kožené, na veľkom podstavci leží modrý krištáľ. Železnice salónik využívajú na svoje akcie alebo ho prepožičiavajú politikom. Kultúrne akcie tu robí aj združenie Salónik – kultúrne občerstvenie, napríklad výstavy a koncerty.

Na druhom konci perónu majú dva salóniky aj železničiari. V malých izbách s rozpadnutým nábytkom a kuchynskou linkou, televízorom, so stoličkami a s mikrovlnkou oddychujú, keď nemajú nič na práci, pofajčievajú.

Vládny salónik. Foto N – Tomáš Benedikovič

Staré a nové

Cestujúci však poznajú len vstupnú halu. Tá je tmavá, cez sklenené tabule s tmavými fóliami veľa svetla nepreniká. Neónky stačia aspoň na to, aby odhalili všetky špinavé zákutia. Na dláždenej podlahe sú stále zvyšky žlto-oranžovo-modrého loga.

V automatoch hala ponúka lacnú kávu za 20 centov, nápoje a sladkosti. Okienka s výdajom lístkov sú zatemnené a neprehľadne polepené, väčšina býva zatvorená. Pravidelne sa pred nimi tvoria rady cestujúcich, ktorí cez sklenenú bariéru prekrikujú staničný šum a hlásenia rozhlasu, aby oznámili, kam si chcú kúpiť lístok.

Šípka nad hlavami cestujúcich ukazuje vľavo na lekáreň, vpravo na záložňu. Podobná stanica v menšom okresnom meste by mohla vyvolať viac radosti ako pohoršenia, je tu takmer všetko. Niekoľko bankomatov, pošta, zmenáreň a výkup zlata, nocľah s najlacnejším jednolôžkom za 35 eur, trafika, bufety, reštaurácie či kaviareň.

Moderná prístavba ukrýva pôvodnú budovu. Prechod je plynulý, rozdiel doby nevidno. Nad okienkami visí vitrína sochy Svätej Kataríny Alexandrijskej, patrónky slovenských železničiarov.

Cez celú šírku steny sa nad hlavami cestujúcich vyníma obrovská maľba Františka Gajdoša z geometrických tvarov. Socialistickú fresku v rohu už nahlodáva vlhkosť, nikto si ju nevšíma. Pohľady hypnotizujú zavesené obrazovky, kde naskakujú meškania vlakov.

Hlavná stanica. Foto N - Tomáš Benedikovič
Hlavná stanica. Foto N – Tomáš Benedikovič

Nočný život

Stanica na niekoľko hodín nasilu zaspáva, keď odbije polnoc. Dobrý večer, stanica sa zamyká. Vážení, treba ísť von,“ oznamuje znudený policajt. S opitým bezdomovcom sa nenaťahuje, necháva ho skrúteného ležať na dlážke. Obyvatelia stanice sa pomaly a neochotne ťahajú von. Každodenný rituál, keď vnútri stanice nastupuje upratovacia čata a ostatní sa na takmer tri hodiny niečím zamestnajú, kým sa dvere znova otvoria.

Skupinky sa v noci trúsia hlbšie do mesta, viacerí zostávajú pred stanicou a striehnu na príležitosť. Tridsiatnička s chlapčenským účesom si pýta cigaretu. Pekná zámienka. Dala by si aj pivo z bufetu. No aj niečo viac, s jedlom rastie chuť.

Nejdeš na fajku?“ núka sa bez ostychu. Rada by si zarobila na ubytovňu, no aj niekoho potešila, vysvetľuje. Nie je to bežná prostitútka. Je vyberavá, s každým zase nepôjde. Zvyšuje ponuku o sex. Čo sa hanbíš, pôjdeme tu za roh alebo aj na ubytovňu.“ Cena je 50 eur aj s drahou ubytovňou, no hneď zľavuje. Niekoľko odmietnutí a prestane ju to baviť, šťastie nemá ani u iných.

Nedeľná noc je pokojná, bezdomovci sú prekvapení, kam sa všetci vytratili. Otvorený zostáva iba jeden bufet pre hladných a smädných z nočných autobusov.

Policajti akurát riešia striptíz mladej dievčiny či študentov, ktorí sa doťahujú, cez deň väčšinou iba pokutujú fajčiarov pred vchodom stanice.

Hliadky väčšinou bezcieľne blúdia okolím a stanicou, hrajú sa s mobilom. Bezdomovec sa rozčuľuje, kde boli, keď sa tu jedno ráno vraj zabíjali. Dvaja muži a dve ženy sa okolo šiestej bili. Dusilo ma z plynu v spreji. Cestujúci ani zamestnanci to neriešili.“ Na historku tu spomínajú ešte niekoľko dní, každý pridá kúsok svojej verzie. Vraj tam boli kopance aj nožík.

Všetko by malo byť na kamerách, ktoré snímajú vnútro aj okolie stanice, no nie každá funguje. Sú dokonca aj na záchodoch v predsieni s umývadlami.

Tri hodiny ubehli a stanica sa má znovu otvoriť, bezdomovci sú už pred ňou nastúpení. Stanicu majú odomknúť až o trištvrte na štyri, tesne pred príchodom prvých vlakov, no brány sa otvárajú o niečo skôr.

Rovnaké tváre obsadzujú svoje miesta na stanici v čakárni na poschodí či v hale, z jednej strany pri fotobunke, z druhej pri radiátore. Staršia žena v zelenej bunde s kučeravými čiernymi vlasmi na stanici prakticky žije. V igelitke má poruke vždy fľašu s alkoholom, z ktorej si upíja. Najčastejšie debatuje s policajtmi, ktorí ju stále vyháňajú, aj keď vedia, že sa vráti.

Od troch taxikárov pýta peniaze. Aj oni sú žobráci, smejú sa, no kúpia jej nakoniec lacnú kávu z automatu. Najvyšší z nich potom trasie strojom, ostatní utekajú. Staničné pravidlá sú prísne, no sú tu práve preto, lebo si železnice s neporiadnikmi stále neporadili.

Smiešne vyznieva zákaz sedieť na schodoch a na podlahe. V čakárni, ku ktorej sa cestujúci musia vyštverať po schodoch, je miesta vždy dosť. Sú v nej kovové nepohodlné stoličky, často aj smrad, bezdomovci, občas aj holub. Nikto sa tam veľmi nehrnie. Tu sa nedá dýchať, sedíme na schodoch,“ odvádza dievčina svoju mamu z čakárne. Okrem zásuvky na vonkajšej fasáde stanice je to jedno z mála miest, kde sa dá dobiť mobil.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Gastronomické dno

Vyvesený dekrét zakazuje nevhodné konzumovanie jedál a nápojov, no nie podávať nevhodné jedlá.

Stanica je prakticky v centre a ceny veľmi nepodlieza. Motto jednej z krčiem je najväčším nedostatkom alkoholu je jeho nedostatok.“

Kaviareň Pressburg Caffe je jediná fajčiarska, vnútri má dva transparenty hokejového Slovana. Káva s mliekom stojí takmer dve eurá, niekedy nie je zlá. Obsluha je pohotová, s rasistickými komentármi.

Dnu vchádza poobede Arab s malým psom, čašník naňho hneď zagáni. Daj mu kebab, hovorí čašník. Nejedol by granuly, namieta Arab. Čašník chce vidieť psa jesť kebab, stále dobiedza.

Mal som tam dnes dvoch bezdomovcov, Arabov a feťákov. Mal by som dostať Oscara za to, čo sa tam niekedy deje,“ príde sa neskôr posťažovať na ťažký deň svojej kolegyni v susednom pohostinstve. Pressburg Pizza je malá miestnosť s herňou a niekoľkými stolmi vykurovaná prenosným plynovým ohrievačom a elektrickým fúkačom vzduchu namiereným na hostí. Celá staničná gastronómia sa dokonale prispôsobila prostrediu. Pizzu pripravia rýchlo, zapekané cesto je iba so syrom a s niekoľkými paradajkami navrchu.

Horšie to už byť nemôže. Reštaurácia Hlavná stanica však v obedovom menu za takmer štyri eurá ponúka pollitrovú zeleninovú polievku s asi dvojcentimetrovou súvislou vrstvou oleja. Segedín vyzerá o niečo lepšie, no mäso má divnú pachuť ako celá stanica. Nikto sa zbytočne nepýta, či chutilo. Jedáleň je cez obed aj tak plná.

Hlavná stanica. Foto N - Tomáš Benedikovič
Hlavná stanica. Foto N – Tomáš Benedikovič

Taxikári

Ako to vyzerá pred budovou stanice? Obrovská betónová plocha námestia pred stanicou je dobre zorganizovaná. Predvoj tvoria taxikári, vpravo aj vľavo kúpite v stánku alkohol, oficiálne sa fajčí v oblúku, kde z novej cesty vystupuje chodník.

Po desiatej večer zastavuje taxík na krátkodobom parkovisku pre cestujúcich. Čaká, so záujmom ho sleduje aj svalnatý muž v nafúknutej bunde. Myslíš si, že je tu ten sopliak na objednávku?“ pýta sa ho iný taxikár. Neviem, čakám tu práve preto.“

Taxikárom sa nepáči, keď im niekto lezie do ich rajónu a kradne posledných zúfalých zákazníkov, ktorých odvezú za premrštené ceny. Skúšajú mladíkovi nahovoriť, že ho obďaleč zháňala nejaká babka. Muž sa nedá, no po chvíli odíde.

Sedemdesiate roky, hodnotí stanicu 52-ročný Stefan z nemeckého Kolína. Vlakom do Bratislavy si odskočil na jeden deň zo služobnej cesty vo Viedni. Bratislava je stále malé mesto. Nečakal som veľkú, novú a modernú stanicu. Je v poriadku, účel splní, ale mám radšej moderné stanice, kde sa dá vnútri sadnúť, dať si pivo a užiť si stanicu.“

Trochu to tu smrdí, priznáva Stefan neochotne, aby veľmi neurazil. Bolo to podľa neho bežné aj na starých staniciach zo 70. – 80. rokov v Nemecku, kde sa bezdomovci stretávali.

Najväčší nápor na stanicu je pravidelne v nedeľu večer, stanica nestíha. Cestujúci sa vyvalia z vlaku, rýchlo sa predierajú k zastávkam MHD. Kto nekráča rovnakým smerom ako dav, má smolu. V úzkych chodbičkách nie je miesto pre všetkých.

Pred stanicou chaos pokračuje. Dlhé autobusy sa nevedia pomestiť, vodiči trúbia. Objaví sa mladík v teplákovej súprave, dopravu skúsi trochu usmerniť. Rozkrikuje sa, mávaním vypravuje autobus. Tam nestojte, kričí na luxusné BMW na parkovisku a odchádza.

Hlavná stanica. Foto N - Tomáš Benedikovič
Hlavná stanica. Foto N – Tomáš Benedikovič

Staničný rozhlas sa rozozvučí, mešká ďalší vlak, nasleduje ospravedlnenie hlásateľky z nahrávky.

Na nástupište pochodujú dvaja starší muži, v každej ruke pivo. Majú už grif, dvere vlaku smer Záhorie sa po presnom štuchnutí kolenom do gombíka otvoria.

Pre chorých a starých nie je pohyb po stanici taký bezstarostný. Mladík s barlami si ako-tak poradí s niekoľkými schodmi, pridŕža sa zábradlia. Ozýva sa pravidelné búchanie. Starček pomaly zhadzuje kufor schod po schode. Eskalátory suplujú cez pracovné doobedia aspoň nosiči batožín z Nota Bene.

Jediné pohyblivé schody sú na konečnej električiek, no aj tie už niekoľko mesiacov nefungujú. Bezbariérový vstup je navyše iba na prvé nástupište, k ostatným vlakom idú len zamknuté služobné výťahy. Železnice ich plánujú prerobiť pre cestujúcich, vozičkárov do nich zatiaľ púšťajú iba s dozorom.

Hlavná železničná stanica vo Viedni. Foto N – Tomáš Benedikovič

Na krásnom modrom Dunaji

Vôňa pečiva. Či vystúpite z vlaku, alebo prídete z bočnej uličky. Žiadny smrad, čisté nástupištia, funkčné eskalátory.

Presunuli sme sa o 80 kilometrov na západ, na viedenskú hlavnú stanicu. Rakúšania ju čiastočne otvorili takmer po piatich rokoch prác, projekt za miliardu eur stále priebežne dokončujú.

Obrovský komplex vyrástol v centre blízko historickej zástavby. Tak ako bratislavská, aj viedenská stanica má veľký presklený vchod. Rozdiel je len v storočí, do ktorého je osadený. Turisti si ju zvonku fotia, nie ako výstrednosť, ale na pamiatku.

Vonku je dostatok kamenných lavičiek aj miest na bicykel. Ťažko ju nazvať iba vlakovou stanicou, je to dôležitý uzol s metrom, električkami a autobusovými terminálmi. Dokonalý príklad integrovanej dopravy. Vyzerá skôr ako nákupné centrum, kam vedú aj koľaje vlaku a metra.

Už pred obrovským komplexom vidno rakúsky poriadok. Nielen na zemi, všade. Muž na nástupišti rozbaľuje balíček cigariet, chce si zapáliť. Personál zasiahne, skôr ako sa to mužovi podarí, a ušetrí mu pokutu.

Taxikári stoja pokojne v rade, nesúperia. Žobrákov je pomenej, veľmi neobťažujú a medzi bežnými cestujúcimi sa stratia. Aj tých rakúskych síce stanica láka, ale tu sú takmer neviditeľní. V skupinkách si otvoria plechovkové pivo, uchlipnú si a poberú sa zase ďalej. Pred zimou sa tiež radi utiahnu dnu, no čakární je niekoľko a občasnému smradu sa dá ľahko uniknúť.

Všade sú obchody, značkové oblečenie, známe reštaurácie, drogéria, kaviarne. Komfort pre cestujúcich je neporovnateľný. Aj tu sa síce musíte občas uhýbať davom cestujúcich, ktorí sa vyvalia z vlaku, no je kam sa uhnúť. Ku každému z piatich nástupíšť vedie niekoľko eskalátorov.

Ak jeden vypadne, zväčša sú ďalšie dva v zálohe, každé nástupište obsluhuje aj výťah. Dôchodkyňa na elektrickom vozíčku si jeden privolá, pohodlne zíde o poschodie nižšie, len aby mohla vyhodiť odpadky do separovaných košov na alobal, plasty, papier a zvyšné smeti.

Lístky pohodlne vydáva dotykový automat s veľkou obrazovkou, cestujúci si zvolí, kam chce ísť, a počítač sa o všetko postará. Kto sa chce poradiť, zájde k okienku. Predavačky sa neschovávajú za sklenenou stenou a nekričia cez mikrofón, osobný prístup je skôr ako v banke, problémom nie je ani angličtina.

Infraštruktúra je perfektná, ak aj vypadne vlak, hodina sa dá stráviť na káve, kúpiť si niečo, dá sa tu zabiť čas,“ pochvaľuje si stanicu Juraj Lachký. S priateľkou Soniou žijú na striedačku v Žiline a v Alpách, kam chodia na sezónne práce v gastronómii. Pravidelne preto raz za niekoľko mesiacov prechádzajú aj Bratislavou. Na to, ako sa snaží Bratislava v cestovnom ruchu, je tá stanica príšerná. Keď niekto cestuje na Slovensko, musí mať dojem, že sa pomýlil,“ vraví Sonia.

Hlavná železničná stanica vo Viedni. Foto N - Tomáš Benedikovič
Hlavná železničná stanica vo Viedni. Foto N – Tomáš Benedikovič

Tvrdý návrat

Čo prekáža u nás? Všetko, hovoria ďalšie cestujúce. Ľudia, špina. Keď prestupujeme, musíme sa terigať s kuframi po schodoch, dolu pod nástupišťami nevidíme ďalšie vlaky.“ Vo Viedni ich navyše neotravujú žobráci, neboja sa zlodejov.

Na polceste medzi Viedňou a Bratislavou ľudia v dedinskej stanici prekračujú koľaje a do vlaku nastupujú rovno zo zeme. Realita hlavnej stanice sa zrazu nezdá taká zlá. No Bratislava predsa nemá byť dedina.

Ubehne iba hodina, no zmena je priveľká. Uštipačným až ironickým pomalým tónom sprievodca ohlási príchod na Slovensko a stanicu. Vlak prechádza okolo chátrajúcich skladov areálu.

Otvoria sa dvere a privíta vás bratislavská stanica – ako keď sa z luxusného hotela vrátite do skromného bytu. Ste doma. Na živej stanici, ktorá nie je sterilná, ale žije vlastným zvláštnym životom a nejako ste si na ňu zvykli. No niečo vás aj tak prekvapí. Prečo dnes ešte nesmrdí?

Teraz najčítanejšie