štvrtok

Bratislava a Viedeň, to sú dva svety. Na jednej stanici moč, na druhej vôňa pečiva

Strávili sme na hlavnej stanici niekoľko dní a nocí a zakúsili špinu, zápach, chaos, zlé jedlo a žobrákov, ktorí tam sú ako doma. Rozdiel oproti Rakúsku je priepastný.

Foto N - Tomáš Benedikovič

Bratislavská hlavná stanica večer zaváňa po čistiacich prostriedkoch. Dlho to nevydrží, hoci zametači nikdy nekončiaci boj so špinou nevzdávajú. Dvojica čističov zastane vedľa plného smetiaka pri bočnom východe. Muselo sa tu naraz vymočiť niekoľko ľudí. Dlhý prúd nestíha schnúť a steká do kanála. Pri vyberaní plného smetiaka sa zametači rozčúlia. Niekto vyhodil dva rožky. Dáme to niekomu.“

Pečivo odložia na jedno z najšpinavších miest pri predajni dopravného podniku. Cez deň sa tu mieša vôňa čaju s močom, teraz cítiť už iba moč. O pár minút rožky zmiznú. Niekoho potešili.

Stmieva sa a zo zákutí stanice sa vynárajú čudáci. Je chladný november, stanica sa večer mení na útočisko bezdomovcov. Aspoň dovtedy, kým ju o polnoci na niekoľko hodín nezavrú.

Teraz je ešte teplo, ale prituhne,“ vraví bezdomovkyňa. Chcela by si ísť dnu pospať, ale bojí sa, že ju vyženú. Naberie odvahu a ide sa zložiť do čakárne, kde chvíľu posediačky drieme.

Z vysvietenej stanice je dobrý výhľad na ďalšiu osvetlenú dominantu Slavín. Okolie sa ponorí do tmy, stále tu stojí tá istá škaredá a špinavá budova, zbiehajú sa tí istí ľudia, ktorí prežívajú na stanici a len sa tak ponevierajú. Obchody a podniky zatvárajú už medzi ôsmou a desiatou.

Je úplne jedno, z ktorého konca do nej vstúpite, stanica vás vždy víta v bezútešnom stave. Je tu taxikár, ktorý sa zblúdeného okoloidúceho opäť pýta, či nepotrebuje odviezť, hliadkujúci policajti, vodič, čo pofajčieva v autobuse, žena, ktorá z jednej lavičky preklína muža, no nakoniec sa zmieria nad fľašou pálenky, či dievčina v rifľovej bunde s veľkými slúchadlami na hlave, ktorá tancuje len pre seba a pritom sa vyzlieka.

Kopcovitú cestu z rušnej Šancovej ulice pri príchode na stanicu lemuje alej stromov, z jednej strany lavičky s bezdomovcami a narýchlo urobený cyklopruh, spustnuté detské ihrisko s vytrhanými preliezačkami a krčma Rýchlik so svojimi štamgastmi. Z druhej strany to je polorozpadnutý drevený prístrešok a taxíky.

Jej pravú tvár najlepšie vidno z dobre ukrytého zadného schodiska, ktoré vedie k električkovým nástupištiam a kanceláriám železníc. Pod schodiskom sa cesta opäť začína krčmou, ihrisko strieda špinavý ohradený areál a rozpadnutá budova s deravou strechou a vybitými oknami. Takto by mohlo vyzerať miesto, ktoré opustí civilizácia.

V polovici veľkého schodiska sa stanica pripomenie typickým zápachom. Do nosa silno udiera smrad z moču. Je všade. Často ho aj vidno, ešte častejšie cítiť. Močí sa prakticky všade, kde nestriehnu policajti. Oficiálne záchody sú za točitým schodiskom v podzemí stanice. Je to jedno z mála miest, kde necítiť moč, tento luxus stojí cestujúceho 50 centov. Parketový strop pôsobí dojmom, že sa môže kedykoľvek zrútiť.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Nevyhovuje

Welcome to Slovakia – malá veľká krajina. Štyri roky starý slogan vo vstupnej hale dnes výstižne opisuje hlavnú stanicu. Hlavná stanica stojí takmer na kraji historického centra od polovice 19. storočia. Odvtedy sa veľmi nezmenila. Funkčne už nestačí, stratila aj svoju historickú hodnotu. V roku 1989 ju prekryli plechovo-skleneným opevnením, ktoré rozšírilo stanicu o nevkusnú vstupnú halu.

Štátne železnice si uvedomujú, že stanica nepostačuje, že chýba komfort, moderné služby, bezbariérovosť, že priestory pre cestujúcich sú stiesnené.

Mesto zatiaľ problémy stanice iba pláta, no drobné vylepšenia komfort veľmi nezvyšujú a pridávajú gýč. Na zastávky nainštalovalo chladné kovové operadlá, o ktoré sa nik neopiera. Neviem, či sa dočkám rekonštrukcie,“ vraví železničiar, ktorý nedávno na stanicu nastúpil. Bez komplexnej rekonštrukcie sa problémy stanice podľa železníc nevyriešia.

Za zabarikádovaným oblúkom pri zákazníckych centrách bola kedysi reštaurácia. Teraz je priestor  zatvorený a po čiastočnej rekonštrukcii z neho má byť ďalšia hala pre cestujúcich.

Väčšie zmeny nemožno čakať ani najbližší rok. Investorovi, ktorý mal postaviť novú modernú stanicu, plynie zmluva. Trucuje a hoci je takmer jasné, že stanicu nepostaví, neustúpi. Primátor Ivo Nesrovnal chce po uplynutí zmluvy v decembri 2016 vyhlásiť medzinárodnú súťaž. Nová stanica by tak mohla byť pre Nesrovnala podobne veľký projekt, ako bol Starý most pre jeho predchodcu Milana Ftáčnika.

Za sklenenými dvojitými dverami s nepriehľadnými sklami na prvom nástupišti zostal reprezentatívny priestor vládny salónik. Noha cestujúceho sem bežne nevkročí, dlážka je čistá, stolíky pozlátené, sedačky kožené, na veľkom podstavci leží modrý krištáľ. Železnice salónik využívajú na svoje akcie alebo ho prepožičiavajú politikom. Kultúrne akcie tu robí aj združenie Salónik – kultúrne občerstvenie, napríklad výstavy a koncerty.

Na druhom konci perónu majú dva salóniky aj železničiari. V malých izbách s rozpadnutým nábytkom a kuchynskou linkou, televízorom, so stoličkami a s mikrovlnkou oddychujú, keď nemajú nič na práci, pofajčievajú.

Vládny salónik. Foto N – Tomáš Benedikovič

Staré a nové

Cestujúci však poznajú len vstupnú halu. Tá je tmavá, cez sklenené tabule s tmavými fóliami veľa svetla nepreniká. Neónky stačia aspoň na to, aby odhalili všetky špinavé zákutia. Na dláždenej podlahe sú stále zvyšky žlto-oranžovo-modrého loga.

V automatoch hala ponúka lacnú kávu za 20 centov, nápoje a sladkosti. Okienka s výdajom lístkov sú zatemnené a neprehľadne polepené, väčšina býva zatvorená. Pravidelne sa pred nimi tvoria rady cestujúcich, ktorí cez sklenenú bariéru prekrikujú staničný šum a hlásenia rozhlasu, aby oznámili, kam si chcú kúpiť lístok.

Šípka nad hlavami cestujúcich ukazuje vľavo na lekáreň, vpravo na záložňu. Podobná stanica v menšom okresnom meste by mohla vyvolať viac radosti ako pohoršenia, je tu takmer všetko. Niekoľko bankomatov, pošta, zmenáreň a výkup zlata, nocľah s najlacnejším jednolôžkom za 35 eur, trafika, bufety, reštaurácie či kaviareň.

Moderná prístavba ukrýva pôvodnú budovu. Prechod je plynulý, rozdiel doby nevidno. Nad okienkami visí vitrína sochy Svätej Kataríny Alexandrijskej, patrónky slovenských železničiarov.

Cez celú šírku steny sa nad hlavami cestujúcich vyníma obrovská maľba Františka Gajdoša z geometrických tvarov. Socialistickú fresku v rohu už nahlodáva vlhkosť, nikto si ju nevšíma. Pohľady hypnotizujú zavesené obrazovky, kde naskakujú meškania vlakov.

Hlavná stanica. Foto N - Tomáš Benedikovič
Hlavná stanica. Foto N – Tomáš Benedikovič

Nočný život

Stanica na niekoľko hodín nasilu zaspáva, keď odbije polnoc. Dobrý večer, stanica sa zamyká. Vážení, treba ísť von,“ oznamuje znudený policajt. S opitým bezdomovcom sa nenaťahuje, necháva ho skrúteného ležať na dlážke. Obyvatelia stanice sa pomaly a neochotne ťahajú von. Každodenný rituál, keď vnútri stanice nastupuje upratovacia čata a ostatní sa na takmer tri hodiny niečím zamestnajú, kým sa dvere znova otvoria.

Skupinky sa v noci trúsia hlbšie do mesta, viacerí zostávajú pred stanicou a striehnu na príležitosť. Tridsiatnička s chlapčenským účesom si pýta cigaretu. Pekná zámienka. Dala by si aj pivo z bufetu. No aj niečo viac, s jedlom rastie chuť.

Nejdeš na fajku?“ núka sa bez ostychu. Rada by si zarobila na ubytovňu, no aj niekoho potešila, vysvetľuje. Nie je to bežná prostitútka. Je vyberavá, s každým zase nepôjde. Zvyšuje ponuku o sex. Čo sa hanbíš,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás