Pozor na zakrádajúcu sa normalizáciu krajnej pravice

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite

Najhlbšia sila spočíva v určovaní toho, čo ľudia považujú za normálne. Ak dokážete presvedčiť ostatných, že váš spôsob konania je normálny, vyhrali ste. V súčasnosti mnohé vyspelé demokracie zažívajú takúto normalizáciu antiliberálnej krajnej pravice. Je však dôležité neustále trvať na tom, že ich normy nie sú súčasťou prijateľnej normálnosti.

Čo je normálne?

Pojem „normalizácia“ sa dostal do popredia po sovietskej invázii do Československa v roku 1968. Znamenal pokus o návrat európskej spoločnosti k sovietskym komunistickým normám. Nikdy som nezabudol na jedného českého priateľa, ktorý mi v roku 1984 povedal: „Ak sa niekto postaví a vyjadrí svoj názor na verejnosti, jeho kolegovia povedia, že nie je normálny.“ Ale o päť rokov neskôr ľudia v celej strednej a východnej Európe hovorili: „Chceme byť len normálna krajina.“ Pod normálnosťou mysleli krajiny ako Západné Nemecko, Francúzsko alebo USA. Západ vyhral bitku noriem.

Táto západná, liberálnodemokratická verzia normálnosti prevládala mnoho rokov, ale dnes je ohrozená. Po zvolení Donalda Trumpa v roku 2016 David Remnick, redaktor časopisu New Yorker, adresoval Američanom vášnivú výzvu, aby nenormalizovali Trumpa a trumpizmus. O šesť rokov neskôr zostáva Trump jediným najvplyvnejším politikom v Republikánskej strane, aj keď sa jeho kandidátom v nedávnych voľbách nedarilo tak dobre, ako dúfal. Stovky zvolených republikánskych zástupcov šíria obyčajnú nepravdu, že prezidentské voľby v roku 2020 skutočne vyhral Trump, a milióny republikánskych voličov hovoria prieskumníkom, že tomu veria. Empiricky povedané, trumpizmus sa stal súčasťou americkej normálnosti.

Neľahký boj

Vo Francúzsku získala krajne pravicová politička Marine Le Penová v tohtoročných prezidentských voľbách šokujúcich 41 percent hlasov a jej strane Národné združenie sa darilo aj v nasledujúcich parlamentných voľbách. Teraz ona i jej poslanci sedia vo francúzskom národnom zhromaždení, úhľadne oblečení, pôsobia civilne (s výnimkou občasného výkriku „Vráťte sa do Afriky!“), pozorujú dianie v parlamente a robia všetko pre to, aby demonštrovali, že ich politika je normálna. V Taliansku je premiérom postneofašistka Giorgia Meloniová a Silvio Berlusconi je spomedzi troch straníckych lídrov v jej koaličnej vláde najumiernenejší.

S takouto zakrádajúcou sa normalizáciou nie je ľahké bojovať. Nemecký právny filozof z 19. storočia Georg Jellinek pútavo písal o „normatívnej sile daného“ – o tendencii, že to, čo bežne zažívame v reálnom živote, sa postupne začlení do etických a právnych noriem. V demokraciách je však aj ďalší problém. Ak má krajne pravicová strana významné zastúpenie v parlamente, existuje pre umiernenejšie stredopravé strany silné pokušenie, aby s nimi vstúpili do koalície alebo, ako je to dnes vo Švédsku, aby vládli s ich parlamentnou podporou. (Samozrejme, to isté platí pre stredoľavé strany vo vzťahu ku krajnej ľavici.) Takže samotné fungovanie demokracie môže prispieť k podkopávaniu liberálnodemokratických noriem.

Toto nie sme my

Presne z tohto dôvodu je dôležité, aby demokratickí stredopraví politici neustupovali krajnej pravici tým, že si osvoja alebo budú tolerovať jej jazyk. Nedávno sme videli príklad, keď Suella Braverman, britská ministerka vnútra, opísala príchod utečencov a migrantov cez Lamanšský prieliv ako „inváziu“. Toto slovo naznačujúce zámernú nepriateľskú inváziu je módnym slovom a znakom vzájomného uznávania krajnej pravice. No namiesto toho, aby sa premiér Rishi Sunak od jej poburujúcej formulácie ostro dištancoval, pokúsil sa to vysvetliť ako obyčajné slovné spojenie používané na zdôraznenie rozsahu problému. Aj keď môže byť trápne kritizovať vlastného ministra, ktorého ste práve (nerozumne) vymenovali, politici demokratickej pravice musia túto líniu pri každej príležitosti vyostriť, nie rozmazať.

V boji proti plazivej normalizácii krajnej pravice sa môžeme poučiť z odporu veľkého českého disidenta Václava Havla voči pôvodnej „normalizácii“. Ide o udržiavanie – ak treba, tak aj celé desaťročia – štandardu normality, ktorý sa môže líšiť od empiricky normálneho v spoločnosti okolo nás. „Toto nie sme my!“ hovoria americkí politici, keď sú konfrontovaní s ďalšou hroznou školskou streľbou alebo iným zločinom z nenávisti. Empiricky to nie je, bohužiaľ, striktne pravda: tieto veci sú teraz v americkej spoločnosti chronicky prítomné. Ale „toto nie sme my!“ je vyjadrením princípu a zároveň emocionálne inteligentným pokusom posunúť ľudí späť k ich lepšiemu ja.

Takže vždy, keď budete počuť slovo „normálny“, pamätajte na toto: boj o budúcnosť liberálnej demokracie je aj bojom o definíciu normality.