Generácia 89: Tak ako slušnosť nie je slabosť a agresia nie je sila, optimizmus nie je naivita, hovorí herečka Zuzana Fialová

Generácia 89 je séria rozhovorov s ľuďmi, ktorým November zmenil život, a oni dnes ovplyvňujú tie naše.

V novembri 1989 ešte neboli dospelí. Boli už dosť starí na to, aby vnímali, čo sa okolo nich deje, ale veľké rozhodnutia mali ešte pred sebou. Dnes sú to ľudia, ktorí zásadným spôsobom ovplyvňujú verejnú diskusiu alebo priamo riadia krajinu. Je to Generácia 89 – nie v zmysle, že by November organizovali alebo boli jeho tvárami, ale sú to ľudia, ktorým Nežná revolúcia zmenila životy. Prišla pre nich a pre ne v pravý čas.

Zuzana Fialová je herečka a režisérka. Je známa z divadla, ale aj z filmov. Vyjadruje sa však aj k spoločenskému dianiu, keď nehovorí texty zo scenárov, ale sama za seba.

„Vďaka tomu, že som zažila November 89, sa zo mňa stal občiansky silný človek. Už ma nikto nepresvedčí, že občiansky postoj nič nezmení.“

Čím ste chceli byť v lete 1989, čiže tesne pred revolúciou?

Herečkou. Odjakživa som to vedela, odkedy som sa naučila čítať. Nevedela som, že herectvo existuje, lebo v rodine sme nemali také zázemie, ale chcela som interpretovať príbehy a robila som to intuitívne doma. Bola som dieťa s veľmi vyhranenými záujmami.

Mali ste nejaký konkrétny vzor alebo zážitok?

Nie, cezo mňa príbehy z kníh prechádzali tak intenzívne a tak ma v pozitívnom slova zmysle rozrušovali, že som ich potrebovala nahlas čítať, nakresliť, zahrať, prerozprávať, hrala som doma divadlo…

Čo vás vtedy zaujímalo okrem hrania? 

Literatúra.

Mali ste vtedy hrdinov?

V detstve som mala knižné hrdinky. Pipi Dlhú Pančuchu, Ronju, dcéru lúpežníka, Alicu od Lewisa Carolla, aj od Kirila Bulyčova a, bude to znieť smiešne, ale Angeliku. Podľa knihy. V pätnástich rokoch už som vzory akosi nenachádzala. Nespomínam si.

Rozmýšľali ste vtedy o politike a o tom, čo sa deje okolo?

Áno, veľmi. Môj otec bol horolezec a dalo by sa povedať, že bol výraznejšia osobnosť Československa. Vďaka otcovi sme mohli cestovať. Asi preto, že bol “overený”, lebo sa vždy vrátil. Nikto netušil, že sa v roku 1971 aj s mamou pokúsili emigrovať.

No a vďaka tým výjazdom som aj sama vnímala rozdiel. Dodnes si pamätám, že to tam – na Západe – inak voňalo. Tu to smrdelo skysnutým mliekom, prepoteným krepsilónom, zatuchnutou kávou, Slovnaftom, Palmou. A v Rakúsku mi to voňalo.

Rok pred revolúciou som nastúpila na konzervatórium a tam sa už viedli neustále debaty.

Rozprávali ste sa doma o politike?

Keď som bola ešte dieťa, mala som čudný pocit, že predo mnou rodičia niečo taja, skrývajú. Dospelí niekedy stíchli, keď som vošla do miestnosti. Keď som sa niečo opýtala, odpovede boli nejednoznačné. Niekedy som cítila, že mi klamú.

Ale ani neskôr sa so mnou o politike nerozprávali často.

Akú rolu vo vašom pohľade na veci zohrávali horolezecké výpravy vášho otca? 

Obrovskú. Vždy doniesol domov veci a zážitky, ktoré nepatrili do nášho sveta. Bolo mi jasné, že niekde je nejaký iný, farebnejší svet.

Otcova sesternica bola emigrantka, redaktorka Hlasu Ameriky a spisovateľka. Jemu sa občas podarilo prepašovať od jej kontaktov slovenské knihy vychádzajúce vo Vydavateľstve sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Vedela som, že za hranicami existuje ešte jedno, zamlčané Slovensko, roztratené po svete.

Čoho ste sa vtedy báli? 

Ja sa veľmi nebojím, ale bolo mi nepríjemné, ako si predo mnou šepkali, nehovorili mi pravdu a nevysvetlili mi dôvod.

Ako tomu rozumiete spätne? Že sa báli, aby vás do niečoho nevtiahli?

Alebo aby som ja ich do niečoho nevtiahla. Naši sa predo mnou asi báli hovoriť otvorene o politike, už vtedy som bola prostoreká.

Boli sme pomerne špecifická rodina v tom, že komunisti horolezcov zbožňovali. Bolo to niečo, v čom bola naša krajina úspešná v celosvetovom meradle. Mohli sme viac ako iné rodiny, ale zároveň si nás aj dosť strážili. Mali sme aj rodinného priateľa, z ktorého sa vykľul náš rodinný eštébák.

Ale to ste vtedy nevedeli?

Zistili sme to až po novembri 1989. Pamätám si ho o to viac, že to bol v civilnom živote kúzelník. Občas k nám prišiel v plášti a robil pre mňa kúzla. Všetkých nás okúzlil.

Mala som svojho kúzelníka eštebáka. Asi som mala čarovnejšie detstvo ako tí, čo mali len takého obyčajného.

Rozmýšľali ste vtedy, že by ste mohli emigrovať?

Nie. Vôbec mi to nenapadlo. Ešte som bola malá a nevedela som si predstaviť, že by som niečo také urobila bez rodičov.

Čo vás dnes najviac baví?

Spoločnosť. Vnímam, ako sa mení a vyvíja.

Fascinuje ma slovenská spoločnosť. Myslím si, že máme obrovské šťastie, že sme sa narodili tu a teraz. Aspoň pre zvedavé mozgy je to veľmi zaujímavé. Sme jedna z najdynamickejších mladých, rozvíjajúcich sa demokracií. V podstate sme fenomén, snažíme sa dobehnúť staršie demokracie. Robíme chyby ako tínedžer: dva kroky vpred, jeden vzad, potom tri vzad a zrazu vystrelíme tak, že svet nechápe, ako sme to urobili.

Netrvá tá puberta už príliš dlho?

Každá puberta trvá nekonečne dlho. Keď sa pozrieme, ako vznikali iné demokracie, akým odporným, krvavým spôsobom, aké hrozné chyby robili, ako dehumanizovali ľudské bytosti, ako sa s tým musia dodnes vyrovnávať, nie sme na tom až tak zle. Som presvedčená, že máme výborne našliapnuté.

Ste vždy taká optimistická?

Som