Generácia 89: Tak ako slušnosť nie je slabosť a agresia nie je sila, optimizmus nie je naivita, hovorí herečka Zuzana Fialová

Generácia 89 je séria rozhovorov s ľuďmi, ktorým November zmenil život, a oni dnes ovplyvňujú tie naše.

V novembri 1989 ešte neboli dospelí. Boli už dosť starí na to, aby vnímali, čo sa okolo nich deje, ale veľké rozhodnutia mali ešte pred sebou. Dnes sú to ľudia, ktorí zásadným spôsobom ovplyvňujú verejnú diskusiu alebo priamo riadia krajinu. Je to Generácia 89 – nie v zmysle, že by November organizovali alebo boli jeho tvárami, ale sú to ľudia, ktorým Nežná revolúcia zmenila životy. Prišla pre nich a pre ne v pravý čas.

Zuzana Fialová je herečka a režisérka. Je známa z divadla, ale aj z filmov. Vyjadruje sa však aj k spoločenskému dianiu, keď nehovorí texty zo scenárov, ale sama za seba.

„Vďaka tomu, že som zažila November 89, sa zo mňa stal občiansky silný človek. Už ma nikto nepresvedčí, že občiansky postoj nič nezmení.“

Čím ste chceli byť v lete 1989, čiže tesne pred revolúciou?

Herečkou. Odjakživa som to vedela, odkedy som sa naučila čítať. Nevedela som, že herectvo existuje, lebo v rodine sme nemali také zázemie, ale chcela som interpretovať príbehy a robila som to intuitívne doma. Bola som dieťa s veľmi vyhranenými záujmami.

Mali ste nejaký konkrétny vzor alebo zážitok?

Nie, cezo mňa príbehy z kníh prechádzali tak intenzívne a tak ma v pozitívnom slova zmysle rozrušovali, že som ich potrebovala nahlas čítať, nakresliť, zahrať, prerozprávať, hrala som doma divadlo…

Čo vás vtedy zaujímalo okrem hrania? 

Literatúra.

Mali ste vtedy hrdinov?

V detstve som mala knižné hrdinky. Pipi Dlhú Pančuchu, Ronju, dcéru lúpežníka, Alicu od Lewisa Carolla, aj od Kirila Bulyčova a, bude to znieť smiešne, ale Angeliku. Podľa knihy. V pätnástich rokoch už som vzory akosi nenachádzala. Nespomínam si.

Rozmýšľali ste vtedy o politike a o tom, čo sa deje okolo?

Áno, veľmi. Môj otec bol horolezec a dalo by sa povedať, že bol výraznejšia osobnosť Československa. Vďaka otcovi sme mohli cestovať. Asi preto, že bol “overený”, lebo sa vždy vrátil. Nikto netušil, že sa v roku 1971 aj s mamou pokúsili emigrovať.

No a vďaka tým výjazdom som aj sama vnímala rozdiel. Dodnes si pamätám, že to tam – na Západe – inak voňalo. Tu to smrdelo skysnutým mliekom, prepoteným krepsilónom, zatuchnutou kávou, Slovnaftom, Palmou. A v Rakúsku mi to voňalo.

Rok pred revolúciou som nastúpila na konzervatórium a tam sa už viedli neustále debaty.

Rozprávali ste sa doma o politike?

Keď som bola ešte dieťa, mala som čudný pocit, že predo mnou rodičia niečo taja, skrývajú. Dospelí niekedy stíchli, keď som vošla do miestnosti. Keď som sa niečo opýtala, odpovede boli nejednoznačné. Niekedy som cítila, že mi klamú.

Ale ani neskôr sa so mnou o politike nerozprávali často.

Akú rolu vo vašom pohľade na veci zohrávali horolezecké výpravy vášho otca? 

Obrovskú. Vždy doniesol domov veci a zážitky, ktoré nepatrili do nášho sveta. Bolo mi jasné, že niekde je nejaký iný, farebnejší svet.

Otcova sesternica bola emigrantka, redaktorka Hlasu Ameriky a spisovateľka. Jemu sa občas podarilo prepašovať od jej kontaktov slovenské knihy vychádzajúce vo Vydavateľstve sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Vedela som, že za hranicami existuje ešte jedno, zamlčané Slovensko, roztratené po svete.

Čoho ste sa vtedy báli? 

Ja sa veľmi nebojím, ale bolo mi nepríjemné, ako si predo mnou šepkali, nehovorili mi pravdu a nevysvetlili mi dôvod.

Ako tomu rozumiete spätne? Že sa báli, aby vás do niečoho nevtiahli?

Alebo aby som ja ich do niečoho nevtiahla. Naši sa predo mnou asi báli hovoriť otvorene o politike, už vtedy som bola prostoreká.

Boli sme pomerne špecifická rodina v tom, že komunisti horolezcov zbožňovali. Bolo to niečo, v čom bola naša krajina úspešná v celosvetovom meradle. Mohli sme viac ako iné rodiny, ale zároveň si nás aj dosť strážili. Mali sme aj rodinného priateľa, z ktorého sa vykľul náš rodinný eštébák.

Ale to ste vtedy nevedeli?

Zistili sme to až po novembri 1989. Pamätám si ho o to viac, že to bol v civilnom živote kúzelník. Občas k nám prišiel v plášti a robil pre mňa kúzla. Všetkých nás okúzlil.

Mala som svojho kúzelníka eštebáka. Asi som mala čarovnejšie detstvo ako tí, čo mali len takého obyčajného.

Rozmýšľali ste vtedy, že by ste mohli emigrovať?

Nie. Vôbec mi to nenapadlo. Ešte som bola malá a nevedela som si predstaviť, že by som niečo také urobila bez rodičov.

Čo vás dnes najviac baví?

Spoločnosť. Vnímam, ako sa mení a vyvíja.

Fascinuje ma slovenská spoločnosť. Myslím si, že máme obrovské šťastie, že sme sa narodili tu a teraz. Aspoň pre zvedavé mozgy je to veľmi zaujímavé. Sme jedna z najdynamickejších mladých, rozvíjajúcich sa demokracií. V podstate sme fenomén, snažíme sa dobehnúť staršie demokracie. Robíme chyby ako tínedžer: dva kroky vpred, jeden vzad, potom tri vzad a zrazu vystrelíme tak, že svet nechápe, ako sme to urobili.

Netrvá tá puberta už príliš dlho?

Každá puberta trvá nekonečne dlho. Keď sa pozrieme, ako vznikali iné demokracie, akým odporným, krvavým spôsobom, aké hrozné chyby robili, ako dehumanizovali ľudské bytosti, ako sa s tým musia dodnes vyrovnávať, nie sme na tom až tak zle. Som presvedčená, že máme výborne našliapnuté.

Ste vždy taká optimistická?

Som tak nastavená. Ja neberiem nepohodlie ako dočasnú záležitosť. Ja si myslím, že nepohodlie je život. Sú to iba chvíľky, keď je všetko super, naopak, nepohodlie je normálny stav.

Ale potom sa stanú situácie, že keď zavraždia dvoch ľudí pred Teplárňou. Ani to vami neotrasie?

Otrasie, veľmi. Som veľmi citlivá na slová. Postupne verejní činitelia začali nahlas hovoriť veci, ktoré je hanbou si čo i len pomyslieť. A hovoria to s takou odhodlanou pýchou, ako keby mala byť nenávisť cnosťou.

Beriete to ako následok toho, že verejný priestor je zamorený útokmi a agresivitou?

Určite. Aj v histórii to tak vždy bolo, prečo by to malo byť teraz inak? Je to veľmi nezodpovedné, ak niekto kreslí ľuďom terč na čelo. Slová sú veľmi dôležité.

Nie som veriaci človek, ja verím v umenie, ale myslím si, že viera môže pomáhať. Nerozumiem tomu, ak veriaci slovami zraňujú iných. Na počiatku predsa podľa nich bolo slovo, ako je potom možné, že si ho teraz nevážia?

Aká bola najväčšia udalosť vášho života?

Okrem úplne osobných vecí, samozrejme, Nežná revolúcia. To ma vyformovalo. Bola som vtedy vo vývoji a bol to najsilnejší emočný a intelektuálny podnet. Vďaka tomu, že som to vtedy zažila, sa zo mňa stal občiansky silný človek. Už ma nikto nepresvedčí, že občiansky postoj nič nezmení.

Uvedomovali ste si to už vtedy? 

Nevedela by som to vtedy takto pomenovať, ale vnímala som to veľmi intenzívne. Ja som z toho úplne ochorela. Bolo to také vzrušujúce, že som dostala teploty. Ale možno to bolo aj preto, že vonku bola naozaj zima.

Chcela som byť od začiatku pri tom. Bola som na konzervatóriu, ale intuitívne som išla na VŠMU. Odtiaľ ma vyhodili, že som príliš mladá a nemám tam čo robiť. Oproti bolo VPN, odtiaľ ma nevyhodili, tak som prežila celú revolúciu tam.

Pätnásťročná?

Mala som na starosti kasičku. Papierovú krabicu pri vstupe do Mozartovho domu, kam ľudia nosili peniaze na revolúciu. Ostatní sa venovali ušľachtilejším veciam, ja som strážila krabicu s peniazmi. Chodili babičky, ktoré si zvliekali pečatné prstene a šperky a dávali ich do krabice. Ľudia tam nosili peniaze, každý chcel niečo povedať a ja som tam bola a počúvala ich príbehy. Odvtedy verím v ľudí. To bolo také dojemné!

Na čo sa potom používali tie peniaze?

Chodila som nakupovať do mliečneho baru jedlo, chlebíčky pre ľudí z VPN. Platili sa z toho letáky, chod celej VPN. Trochu ma desilo, že to mám na starosti akurát ja.

Do školy ste nechodili?

Nie. Nikto vtedy nechodil do školy, nie?

Hovoríte, že vďaka tomu veríte, že ľudia sú dobrí. Celých 30 rokov vás to drží?

Áno, také to bolo silné. Som za to ohromne vďačná. Vnímam svojich kamarátov, ktorí si nemyslia, že ľudia sú dobrí, a zdá sa mi, že sa im s tým pocitom žije ťažšie ako mne.

Myslím si, že by malo platiť, že očakávaš, že človek je dobrý, kým nespraví niečo naozaj zlé. To je ako s rešpektom – človek sa narodí a má ho mať, nemá ho získavať, ale môže ho stratiť. To sa mi zdá ako lepšia motivácia.

Ste spokojná s tým, ako žijeme – ako spoločnosť? 

Máme veľký problém, preskočili sme veľa rokov demokratických konverzácií. Niečo ako debaty v londýnskom Hyde parku. Nemáme za sebou roky debát, hádok, ktoré sú však na úrovni, bez fyzických útokov. My sme to preskočili a dostali sme rovno aj sociálne siete. Je to akoby päťročné deti dostali autá, alkohol a všetky naraz začali šoférovať opité po ulici. Nerobí nám to dobre. Vytvára to falošné nádeje, falošné sklamania, falošné frustrácie a myslím si, že to je jeden z najväčších problémov nielen tejto mladej demokracie.

Pasujeme sa s tým, ako vieme a ani na sociálnych sieťach nie je iba zlo, dejú sa tam aj pekné veci. Ale je to aj priestor pre podvodníkov, ktorí šíria nenávisť.

Aj napriek tomu si myslím, že to zvládneme. Vo všetkom vidím stále nádej.

Keď si spomeniete, čo ste si mysleli, kde budeme o 30 rokov, sme na tom dobre? Mali ste úplne iné predstavy?

Rozhodne by som sa do krvi hádala, že nie je možné, aby sa vrátil extrémizmus v tejto podobe a ešte k tomu aj do parlamentu. Hádala by som sa, že extrémizmus je zastaralá vec.

Veľa vecí sa darí, ale záleží na tom, s čím sa porovnávame. Ľudia menej vnímajú problémy ostatných krajín, tak sa môže zdať, že sme tu banánová republika, ale napríklad Taliani na tom nie sú o nič lepšie ani horšie. Máme to isté percento ľudí s krajne pravicovými názormi ako aj v ostatných európskych krajinách. Populizmus je celosvetový problém demokratických zriadení.

Trápi ma, že sa tu permanentne bičujeme, akí sme zlí. Mne sa to nepáči. Chápem, že to môže vyznievať až naivne, ale ja to tak jednoducho mám.

Máte recept na optimizmus?

Keď príde informácia, ktorá je pre mňa devastačná a ochromí ma, nedovolím jej, aby ma úplne paralyzovala. Snažím sa zapnúť mozog a kriticky sa na to pozrieť: Do akej miery je to pravda? Kde sú príčiny? Je to také deštrukčné, že to bude pokračovať, alebo je to iba výkrik jedinca? Postaví sa tomu občianska spoločnosť? Zastavíme tú deštrukciu? Nenechám sa tým dlho emočne zmiesť do ochromenia. Mám v sebe takú poistku a chcem s tým hneď niečo robiť. Hovorím si – poďme zabrániť, aby sa to opakovalo.

A hovoríte, že ste to získali v Novembri 89?

Úplne. Jeden človek môže meniť svet. Môže začať tým, že si vysadí muškáty do okna, môže vyjsť do ulíc, môže robiť veci iným spôsobom, inak písať, hovoriť, formovať malé skupiny. Môže pekne žiť. Ak človek pekne žije, je spokojný a šťastný, ostatní sa možno pridajú.

My tu máme pocit, akoby sa všetko malo udiať počas nášho života. Niektoré procesy ale naozaj trvajú dvesto rokov.

Napriek tomu – nemysleli ste si, že po 33 rokoch budeme už ďalej?

Robíme desať vecí naraz. To, čo napríklad v Amerike trvalo desiatky rokov, my riešime za pár. My ideme Ironmana všetky tri disciplíny naraz.

Rozmýšľali ste niekedy počas týchto 30 rokov, že by ste odišli zo Slovenska?

Nie. Mala som ponuky, divadelné a aj na presťahovanie, v Poľsku a v Čechách, ale mám to tu rada, baví ma to tu. Mám divadlo, svoju prácu a sledovať našu spoločnosť je môj koníček.

A nie je to tým, že vaša práca je závislá od jazyka? Predstavte si, že by ste boli programátorka, ktorá rozpráva v univerzálnom kóde. 

Ale ja som si prácu s jazykom vybrala preto, že cítim silu slova. Cítim ho ako zbraň – alebo ako liek. Viem s ním zaobchádzať. Vybrala som si ho ako pracovný nástroj a verím v to.

Máte ešte hrdinky? 

Ja sa na ľudí ako na všeobecné autority vôbec neupínam. Niekto je pre mňa autorita v sebaovládaní – ako kráľovná Alžbeta. Chimamanda Adichie je pre mňa autoritou, lebo vie veľmi sexy hovoriť a písať o feminizme. Páčia sa mi tie nové mladé premiérky, aké majú sebavedomie. Páči sa mi naša prezidentka.

Ale najväčší hrdina je teraz pre mňa ukrajinský prezident Zelenskyj. Dojíma ma tá podobnosť s Pánom prsteňov, s Frodom, malým hobitom a s Mordorom za chrbtom. Musí každé ráno vstať a byť statočný, aby mohli byť statoční všetci ostatní.

Táto vojna mi veľmi zmenila aj pohľad na mužov v dobrom slova zmysle. Prvýkrát v živote som videla tú tichú sústredenú mužskú silu, keď o niečo naozaj ide.

Môžem sa aj ja spýtať? Prečo sa optimizmus, ktorý je tvrdo vydretý, považuje za naivný alebo detinský?

Lebo je jednoduchšie byť preventívne pesimistický. Byť kritický je v poriadku, ale je rozdiel byť kritický a šíriť beznádej. 

Nehovorím o naivite, neprimeranom optimizme. Aj ja vidím chyby a omyly, ale odmietam podľahnúť tomu. Tvrdo pracujem na tom, aby som sa dostala k optimizmu, ktorý je postavený na rozmýšľaní, porovnávaní, hľadaní riešení. Motivácii.

Tak, ako si na Slovensku musíme stále opakovať, že slušnosť nie je slabosť a agresia nie je sila, musíme si začať hovoriť, že optimizmus nie je naivita a hlúposť.

Áno, ale nesmie to prerásť do toho, že to bude zmenšovať problémy. Lebo my ich reálne máme. Sú na to tvrdé dáta. Rozumiete ľuďom, prečo s láskou spomínajú na komunizmus?

Myslím si, že im rozumiem. Čo neznamená, že s tým súhlasím. Nie je to len tým, že boli mladí a zdraví. Im bolo naozaj dobre. Nedokázali sa pretransformovať do demokratického sveta. V ňom sa treba veľmi veľa rozhodovať, pochybovať, rozmýšľať, chybovať a opravovať, učiť sa a znova a znova. A nemá to konca. Im bolo dobre v tom, že im niekto stále hovoril, čo majú a nemajú a nemôžu robiť a nemuseli sa sami rozhodovať.

Hlavne sú to ľudia, ktorí majú zníženú potrebu sebavzdelávania, sebazdokonaľovania. Oni sa nevyvíjajú ďalej a majú pocit, že v jednej chvíli už majú dostávať. Ja si myslím, že do posledného výdychu na tomto svete máme na sebe pracovať. Demokracia pre mňa nie je podstatné meno, ani život ním nie je. Obe sú to slovesá. Je to permanentná činnosť, ktorá je možno pre niekoho namáhavá a toho človeka potom štve, že to je ťažké.

Je to každodenná práca. Pre uľahčenie tejto práce si predstavujem našu demokraciu ako 16-ročného chalana, ktorému preskakujú neuróny v neurotransmiterových dráhach. Niekedy máš pocit, že to je dospelý človek a potom spraví takú detinskú chybu. Objaví sa vzdor, truc, sebadeštrukcia. Musíme byť k spoločnosti láskaví.

Ale nám to trvá už tridsať rokov. Máme ako spoločnosť iný čas, niečo ako ľudské a psie roky?

Áno, ja si to myslím. Možno sme len v období detského vzdoru. Neviem, ale nie je úžasné to sledovať? Žijeme dejiny.