Slota a Fico: dve hlavy jednej zločineckej skupiny

Predseda Smeru už dlhé roky používa metódu, ktorá sa mu zjavne najviac osvedčila. Každú lož opakuje aj tisíckrát, aby jeho ľudia mohli predstierať, že je to pravda. Jednou z takých tisíckrát opakovaných lží Robera Fica je jeho tvrdenie, že sa stal trestne stíhanou osobou preto, lebo „mám iné názory, nie za to, že som niečo ukradol alebo niečo zobral“.

Každý nezaujatý pozorovateľ politickej kariéry trojnásobného premiéra môže uviesť desiatky prípadov, keď je jeho osobný podiel na tom, že sa republike „niečo“ ukradlo a jej občanom priamo spred nosa „niečo“ vzalo, úplne zrejmý a neodškriepiteľný.

Okrem prípadov, z ktorých jednoznačne vyplynulo, že „Fico chráni zlodejov“, je nezanedbateľný aj počet takých káuz, z ktorých je rovnako zrejmé, že samotný Fico sa na krádeži priamo zúčastnil. Napríklad aj ako šéf zločineckej skupiny na najvyššej štátnej úrovni, ktorá na hulváta okradla občanov o desiatky miliónov eur. Pred mesiacom sa jeden z takýchto prípadov stal opäť aktuálnym.

Ešte aj Fica oholil, lebo mu nedal polku

Národná kriminálna agentúra v druhej polovici októbra zverejnila, že po ôsmich rokoch opäť ohriala kauzu, ktorú Gašparova polícia, Kováčikova špeciálna a Čižnárova generálna prokuratúra chcela nechať počas druhej Ficovej vlády definitívne bokom. Tri osoby sú teraz obvinené z obzvlášť závažného zločinu podvodu, ktorý spáchala organizovaná skupina. Škoda mala dosiahnuť výšku najmenej 47 miliónov eur. Ide o prípad, ktorý je známy ako emisná kauza.

Aj ľudia, ktorí sa zo všetkých síl snažia o verejný život nezaujímať, museli zaznamenať echo kauzy pred tromi rokmi, keď bol zverejnený videozáznam nezabudnuteľného stretnutia Jána Počiatka, ministra financií, s Dobroslavom Trnkom, generálnym prokurátorom. Vďaka tomu, že Trnkovi pomohol nainštalovať kameru do jeho kancelárie Marian Kočner, si mohol každý pozrieť, ako v roku 2009 prebiehali stretnutia člena vlády, ktorý riadil financie štátu, s ústavným činiteľom, ktorý mal v republike na starosti dodržiavanie zákonnosti.

Okrem toho, že si Počiatek vybavil, aby ho Trnka vyvinil z kauzy Lemikon, bývalý minister sa zmienil aj o tom, ako veľmi mu imponuje Ján Slota, predseda vtedajšej vládnej strany, lebo „vymyslel nový kšeft minulý rok, ktorý nikto nepoznal, a to je predaj emisných kvót“. Dialóg, v ktorom sa ako v kvapke rosy odzrkadľuje celý vesmír slotovsko-ficovského vládnutia, stojí za podrobnejšie citovanie. Jeho zvrátenému obsahu (óde na podvodníka Slotu) zodpovedá aj primeraná forma vyjadrená slovníkom kriminálnej spodiny.

„Počiatek: ‚On ti niekde vyňúral, že existujú také medzinárodné kvóty, kokotské nejaké. Ja som tiež netušil, čo. AAU sa nejak volajú. Nikto netušil, že niečo také existuje. On to niekde vysmrdel, vyňúral. Vymyslel si systém, ako to predať niekomu. Predal to, do piči, nejakým americko-japonsko neviem akému vyjebanému konzorciu za 2,2 miliardy… Mnohí tam maturovali, že nízka cena, vysoká cena, pičoviny drístali, a nepredali to. Ten kokot sa s tým až tak nejebal, zobral motorovú pílu, bolo jedno, či to bolo draho alebo lacno, ale predal to. A 2,2 miliardy má kokot. Ešte aj Fica oholil, do piči, lebo nedal mu z toho polku, ale najak inak ho domotal. To je v piči úplne.‘

Trnka: ‚Ha, ha, ha, ha.’“

Okrem toho, čo tento dialóg hovorí o konkrétnej kauze, je aj malým príspevkom do diskusie, či Slovenská republika bola počas Ficových vlád mafiánskym štátom. Z dialógu je zrejmé, že významný člen dvoch Ficových vlád je celý bez seba z toho, že jeden z predsedov koaličnej vládnej strany prišiel na úplne nový, originálny spôsob podvodu na občanoch.

Ministrovi takisto veľmi imponuje, že Slota pri tomto podvode obabral nielen republiku, ale dokonca ešte aj Fica, lebo mu nedal z ukradnutého „polku“. A najvyšší strážca zákonnosti v štáte na informáciu, ktorú dostal z prvej ruky o zločincoch vo vláde a koalícii, reaguje iba veselým smiechom…

Už aj táto drobná epizóda je postačujúca na záver, že počas vládnutia Smeru bola Slovenská republika spravovaná mafiánskym spôsobom a bola v priamom a doslovnom zmysle mafiánskym štátom. Ničím iným ani nemohla byť, lebo predseda tejto strany pôsobil nielen ako šéf výkonnej moci, ale aj ako hlava zločineckej skupiny.

Pretože od činu samotného už uplynulo štrnásť rokov a od jeho začiatku sa mu podrobne venovali mnohí analytici a investigatívci, nie je ťažké celý príbeh zreprodukovať práve z toho pohľadu, akú rolu v ňom zohral šéf Smeru.

Prečo musel odísť minister Izák

Premiér Robert Fico 23. júla 2008 prekvapujúco oznámil, že požiadal Jaroslava Izáka, ministra životného prostredia a nominanta SNS, aby odstúpil z vlády. Vraj má odísť, lebo v konkrétnom prípade síce udelil dotácie v súlade so zákonom, ale jeho postup ako ministra bol „v rozpore s etickými pravidlami“.

Politickí analytici a komentátori si márne lámali hlavy, o čo tu vlastne ide. Veď pri iných členoch vlády na ich neodvolanie úplne stačilo, keď premiér povedal, že „nebol porušený zákon“. Izák bol taká zjavná výnimka z Ficovho pravidla, že na jeho odvolanie musel mať iný ako deklarovaný dôvod. Aký dôvod to bol, sa stalo známe v januári 2014.

Denník SME vtedy zverejnil obsah listu, ktorý vysvetľoval pozadie podvodu, ku ktorému došlo v emisnej kauze. Neznámy autor upozorňoval, že tvrdenia premiéra Fica o tom, že jeho vláda bola uvedená do omylu a oklamaná, nezodpovedajú realite. Napísal, že vláda nebola oklamaná, lebo o všetkom vedela, o čom svedčí „informácia Slovenskej informačnej služby pre predsedu vlády číslo 54-V-105-89/2008 z 18. júla 2008 pod názvom Nevýhodný predaj emisných kvót CO2 do zahraničia“. Viacerí poslanci vtedajšej opozície opakovane interpelovali premiéra, oslovili riaditeľa úradu vlády i riaditeľa SIS, aby sa k obsahu tejto informácie vyjadrili. Aby povedali, či takáto správa naozaj existuje, a prípadne zverejnili jej obsah. Odpoveďou bolo mlčanie.

Všetci oslovení mali na mlčanie dôvod, lebo už od roku 2010, keď prvú Ficovu vládu nakrátko vystriedal kabinet Ivety Radičovej, sa dostali na verejnosť dokumenty, z ktorých vyplývalo, že ministerstvo životného prostredia pod vedením Jaroslava Izáka už v lete 2008 veľmi usilovne hľadalo kupca pre slovenské emisné kvóty. Svedčila o tom korešpondencia, ktorá sa zachovala v archíve ministerstva. Pavol Tehlár, vtedajší generálny riaditeľ sekcie kvality životného prostredia, viedol veľmi intenzívne obchodné rokovania s istou Janou Lütkenovou, predstaviteľkou spoločnosti Onyx Trust Services AG.

Obchod sa však neuskutočnil, lebo päť dní po tom, ako Robert Fico dostal na stôl správu SIS o pripravovanom nevýhodnom predaji kvót, požiadal Izáka o odchod z vlády. Vďaka správe SIS bol Fico informovaný, čo Slota „vysmrdel, vyňúral“, aký systém vymyslel, aby kvóty podvodne predal a celý „zisk“ si nechal pre seba. Fico tento sóloobchod Slotovi v poslednej chvíli zatrhol. No nie preto, aby sa predaj štátnych aktív zrealizoval zákonne, poctivo a vo verejnom záujme, ale z toho dôvodu, aby sa s ním Slota o profit z podvodu pekne podelil.

Izák musel (pre stratu dôvery medzi zlodejmi a pre výstrahu) z vlády odísť a jeho nástupca Chrbet už bol uzrozumený, že o tom, ako sa bude profit z podvodného predaja deliť, už nebude rozhodovať iba samotný predseda SNS.

Po výmene Slotových nominantov vo Ficovej vláde sa na prvý pohľad akoby nič nezmenilo, lebo Pavol Tehlár v mene ministerstva naďalej pripravoval obchod s Janou Lütkenovou. Ale – a to je podstatné – tá sa už nesnažila získať kvóty pre Onyx, ale pre čerstvo založenú spoločnosť Interblue Group. Za ňou už boli iné osoby a zoskupenia ako za Onyxom. A tie sa postarali aj o inú „distribúciu profitu“, akú pôvodne pripravoval Slota. Hoci je celkom možné, že Počiatek mal pravdu a Slota Fica naozaj „oholil“, lebo „nedal mu z toho polku“, faktom je, že po výmene Onyxu za Interblue sa predseda Smeru naplno vložil do uskutočnenia a obhajoby evidentného podvodu s kvótami. Jednoducho konal ako šéf zločineckej skupiny.

Fico klamal vždy a vo všetkom

Prvá Ficova vláda mohla a mala slovenské emisné kvóty predať tak, ako ich predalo Česko, Maďarsko či dokonca aj Ukrajina. Naši susedia, ktorých vlády neboli až také skorumpované ako naša, predali kvóty priamo japonským záujemcom.

Slotovsko-ficovská zločinecká skupina vo vláde ich však hlboko pod cenu predala sprostredkovateľovi – spoločnosti Interblue Group. A tá ich – za plnú cenu – predala japonskej agentúre Asuka Green Investment. Za slovenské emisné kvóty zaplatili Japonci 123 miliónov eur. Ale na účet republiky z nich sprostredkovateľ poslal len 75,75 milióna eur.

Okradnúť republiku o 47 miliónov eur nebolo ťažké, lebo dvaja najdôležitejší predstavitelia vládnej koalície konali v zhode a do podvodu zasvätení ľudia na ministerstve i mimo neho splnili svoje úlohy. Oveľa náročnejšie bolo tento podvod ustáť – nie pred orgánmi činnými v trestnom konaní, ale pred verejnosťou. Vtedy sa Ján Slota stiahol a funkciu hlavného obhajcu neobhájiteľného prevzal doc. JUDr. Robert Fico, CSc. A robil to ako obvykle: klamal vždy a vo všetkom. Výpočet lží a manipulácií predsedu Smeru nemôže byť úplný, lebo ani na internete nie je toľko miesta, ale niektoré zo zvlášť perfídnych klamstiev spomenúť treba.

Fico sa v roku 2009 snažil verejnosti nahovoriť, že emisné kvóty vlastne ani nemajú nejakú reálnu hodnotu, lebo „to sú fiktívne veci, to sú len nejaké povolenky“. Neustále opakoval, že „tu ide v podstate o teplý vzduch, aby sme si nemysleli, že predávame niečo, ako je SPP“. Pokúšal sa vytvoriť dojem, že vláda vlastne za nič získala 75 miliónov eur, preto ju treba za predaj pochváliť, lebo vraj „žiadna iná krajina neurobila taký predaj, nezískala zdroje“. Pravda je taká, že jeho vláda nepredávala žiadne „fiktívne veci“, ale hodnotné štátne aktíva. A na rozdiel od iných vlád ich predala hlboko pod cenu, aby ním a Slotom vyvolená súkromná spoločnosť mohla rozdeliť profit do súkromných vreciek.

Na častú otázku, prečo sa vláda s predajom tak ponáhľala, Fico obvykle odpovedal: „Mali sme analýzy právnikov, ktoré jasne naznačili, že môže byť problém s prevodom nepredaných kvót z roku 2008 na rok 2009.“ Preto vraj ministerstvo životného prostredia išlo s kvótami tak rýchlo na „trh“. V skutočnosti s nimi ministerstvo na žiadny trh nešlo, ale iba oznámilo japonským záujemcom, nech idú za Interblue Group. Tvrdenie, že kvóty mohli prepadnúť, označil za nepravdivé ešte aj Gašparov policajný vyšetrovateľ, ktorý vedel, že ak sa od neho niečo očakáva, tak nevyšetrenie prípadu: „Ide jednoznačne o nepravdivé tvrdenie, nakoľko podľa uvedeného článku Kjótskeho protokolu je možné preniesť nevyužité jednotky AAU do nasledujúceho obdobia.“

V apríli 2009, keď kauza vrcholila, Fico vzal zodpovedného ministra bezvýhradne pod svoju ochranu: „Dali sme si predložiť všetky informácie z ministerstva životného prostredia… Minister Ján Chrbet, ktorý rozhodoval o emisných kvótach, postupoval presne podľa zákona, ktorý prijala predchádzajúca vláda.“ Nebola to pravda, lebo podľa zákona, ktorý prijal parlament v roku 2004 za vlády Mikuláša Dzurindu, mohlo ministerstvo predať kvóty len „priamo na dražbe kvót“. Novelu, vďaka ktorej mohlo predať emisné kvóty „priamo, sprostredkovane alebo na dražbe kvót“, presadila vo februári 2007 práve Ficova prvá vláda. Iba vďaka tomu mohla zločinecká skupina v nej predať štátne aktíva pokútnej garážovej firme za „slovenskú“ cenu.

Práve o tejto cene klamal Robert Fico nielen najviac, ale aj najnehoráznejším spôsobom.

Skutok sa stal, ale nie je trestným činom

Na správy médií, že Česko, Ukrajina i Maďarsko predali svoje kvóty za prinajmenšom dvojnásobok slovenskej ceny, reagoval Fico tvrdením, že on týmto informáciám neverí, lebo jemu to vraj nechce nikto povedať: „Zaujímavé je, že ani v priateľskom rozhovore s predsedom vlády Českej republiky, pánom Topolánkom, som sa nedozvedel, za koľko to predali. Povedal mi: ‚Roberte, všechno ti povím, ale toto ne.’“ Ide o výrok, ktorý na nerozoznanie pripomína účelové fabulácie typické pre Vladimíra Mečiara. Faktom totiž je, že českí činitelia z toho, za koľko predali svoje kvóty, žiadne tajnosti nerobili.

V júni 2009 cenu zverejnil exminister životného prostredia Martin Bursík a po ňom aj Ladislav Miko, jeho nástupca. Obaja potvrdili, že české emisie japonskí kupcovia získali za dvojnásobok slovenskej ceny. Predseda Smeru, konfrontovaný s týmto faktom, sa uchýlil k vyhláseniu, že síce Česi dostali dvojnásobok, ale nedá sa to vraj porovnať so Slovenskom, lebo „v Českej republike majú inú štruktúru predaja. Podstatná časť ceny je takzvaný tzv. offsetový program, čiže za peniaze, ktoré im Japonci musia dať, musia nakúpiť technológie“. Tak ako všetko, čo Fico tvrdil, aj toto bola lož, čo potvrdil český minister životného prostredia: „Offsety tam nie sú. Je to cash…“

Pobúrenie nad tým, že páchatelia zločinu so štátnou pečaťou (tak emisnú kauzu nazval Jozef Šátek, bývalý elitný policajný vyšetrovateľ) sa nanajvýš drzým spôsobom obohatili o 47 miliónov eur, bolo také veľké, že ho nemohla ignorovať ani slovenská polícia pod vedením Tibora Gašpara. Začala prípad vyšetrovať ako zneužitie právomoci verejného činiteľa, porušenie povinnosti pri správe cudzieho majetku a legalizáciu príjmu z trestnej činnosti.

Vladimír Mečiar, jediný predseda koaličnej strany, ktorý bol od kšeftu s emisiami odstrčený, však povedal presne, čo bolo potrebné vyšetriť: „Kto bol organizátor skupiny, kto návodca, kto zosnoval celú skupinu.“ Na rozdiel od polície koaličný partner Slotu a Fica nemal problém povedať, že kauzu bolo potrebné vyšetrovať ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny.

Disparátna kvalifikácia skutku, k akej sa uchýlil vyšetrovateľ, vytvorila vhodné predpoklady na to, aby vyšetrovanie dospelo k žiaducemu záveru – o žiadny trestný čin vraj nešlo. „Z vykonaných výsluchov svedkov a zabezpečených listinných materiálov nebolo objektívne možné posúdiť výhodnosť, respektíve zjavnú nevýhodnosť uzavretej rámcovej zmluvy o predaji kvót skleníkových plynov,“ napísal vyšetrovateľ v uznesení o zastavení trestného stíhania. Jeho záver potom odobril aj špeciálny prokurátor.

Na celú záležitosť sa napokon ešte pozrel generálny prokurátor Jaromír Čižnár, ktorý sa zachoval ako dobrý Ficov spolužiak. Podpísal sa totiž pod stanovisko, že „skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, sa stal, ale nie je trestným činom“. Čižnár dokonca pripustil, že okolnosti predaja emisných kvót „evokujú indície (ktoré nie sú dokázané a nie sú dôkazmi), že uskutočnenie transakcie priamo s konečným nadobúdateľom AAU (japonský subjekt) bez účasti Interblue Group, L.l.c. by bolo pre Slovenskú republiku výhodnejšie“, ale to bolo najviac, na čo sa zmohol.

Ak v roku 2014 mali policajný vyšetrovateľ, špeciálny i generálny prokurátor problém priznať evidentnú a potvrdenú skutočnosť, dnešní vyšetrovatelia už také zábrany nemajú. Obvinenie – zatiaľ voči trom osobám – vzniesli preto, lebo spôsobená škoda bola zrejme najmenej 47 miliónov eur. Tomuto obvineniu sa dá vytknúť iba jedno – že bolo vznesené až teraz. Lebo času na to, aby sa od radových členov zločineckej skupiny dostalo vyšetrovanie k jej hlavám, už nie je nazvyš.

Ja som na emisiách nezarobil

V roku 2010 sa prvý raz dostala na verejnosť informácia, kto v zoskupení Interblue „ošetroval“ záujmy Roberta Fica. Ján Figeľ, vtedajší predseda KDH, spomenul, že mal možnosť vidieť dokument, ktorý „vychádza z opisu pavúka zrejme od švajčiarskych orgánov o distribúcii profitu z transakcie“. Podľa neho z tejto transakcie profitovala aj spoločnosť Ossian Establishment, za ktorou bol údajne Jozef Brhel, jeden z akcionárov Smeru. Práve v jeho kancelárii na desiatom poschodí bratislavského hotela Double Tree by Hilton – podľa viacerých svedectiev – neskôr zasadal neoficiálny a neústavný, ale o to výkonnejší orgán. Dalo by sa povedať, že to bol výbor pre riadenie a únos štátu, ktorého členmi boli politici Smeru a im blízki oligarchovia.

Jozef Brhel hneď po Figeľovom vyhlásení prišiel s replikou, ktorú použil vždy, keď ho niekto spomenul v súvislosti s emisiami: „Ja neprofitujem a nikdy som neprofitoval na kauze predaja emisií… Ja som na emisiách nezarobil, na procese predaja emisií som žiadnym spôsobom neparticipoval a nemal som z neho cez firmu Ossian Establishment Ltd. alebo mimo nej absolútne žiadny príjem alebo zárobok.“

O to podivnejšie preto pôsobí fakt, že pri prehliadke jeho kancelárie v Hiltone, ku ktorej došlo v súvislosti s kauzou Mýtnik, sa okrem iného našli dokumenty aj k emisnej kauze, ku ktorým mala zákonný prístup iba polícia a prokuratúra. Brhel, ktorý s emisiami vraj nemal absolútne nič spoločné, uchovával v kancelárii informáciu od švajčiarskeho prokurátora, ktorá sa týkala distribúcie profitu z predaja kvót. Jej adresátom bol špeciálny prokurátor Kováčik. V Brhelovej kancelárii našli informáciu švajčiarskeho prokurátora o podozrení z trestného činu prania špinavých peňazí, v ktorej je zmienka, o akej spoločnosti Brhel povedal, že má oprávnenie disponovať jej účtami. Ale mal aj informáciu, ktorú v emisnej kauze poslal švajčiarsky prokurátor priamo slovenskej generálnej prokuratúre, a viaceré ďalšie dokumenty. Ak niekto tak dôkladne a nezákonne zhromažďoval a archivoval všetko, čo sa týkalo „distribúcie profitu“ z predaja kvót, tak to iste nesvedčí o pravdivosti jeho tvrdenia, že s celou kauzou nemá vôbec nič spoločné.

Jozef Šátek už v januári 2010 napísal, čoho sa emisná zločinecká skupina podľa neho dopustila a za čo by mala byť stíhaná: za závažný zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, za pokračovací zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa, za pokračovací zločin sprenevery, pokračovací zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti a za zločin marenia spravodlivosti, „začo jej členom hrozí až dvadsať rokov trestu odňatia slobody“. Čo je hlavný dôvod, pre ktorý Robert Fico nemôže prestať s tým, aby tisíckrát vyvrátené lži nevydával za pravdu o vlastnej nevinnosti.