Macbeth ako protivojnový manifest
Čarodejnícke veštby, nezdravá túžba po moci ústiaca do zločinov – vrážd, viera v nezraniteľnosť, odhalenie a smrť. To je stručná charakteristika príbehu o Macbethovi, drámy Williama Shakespeara. Uplynulý víkend ju uviedli v Činohre SND po tretíkrát vo vyše storočnej histórii divadla. Najskôr v roku 1933 v réžii Janka Borodáča, druhýkrát v 1959 v réžii Jozefa Budského. Tentoraz sa úlohy režiséra ujal Martin Čičvák, ktorý má skúsenosť aj s naštudovaním Macbetha ako opery v pražskom Národnom divadle (2015).
Táto téma však nie je pre SND iba otázkou dávnej histórie. V roku 2019 tu mala derniéru Verdiho opera Macbeth. Hudobná dráma tak má tie isté postavy, ten istý príbeh, to isté posolstvo, „len“ iné slová, používa iné výrazové prostriedky. No v oboch prípadoch sú geniálne obrazné, symbolické a nadčasové.
Tri čarodejnice a vraždiaci pár
Verdiho hudbu v Macbethovi označujú muzikológovia za oveľa dramatickejšiu, než bolo v Taliansku v druhej polovici 19. storočia zvykom. Veľkú vášnivú ctižiadosť a zločinnosť vyzdvihuje potreba presnej hlasovej škály hlavných predstaviteľov. Postava lady Macbeth by mala disponovať dramatickým sopránom, Macbeth je úloha pre nižší mužský hlas – barytón.
Už prvá scéna u Shakespeara, scéna čarodejníc, ktoré predpovedajú Macbethovi, že bude kráľom, inšpiruje režisérov k rôznym adaptáciám a verziám. Verdi tri čarodejnice nahradil veľkým zborom čarodejníc. Režisér Marián Chudovský v roku 2003 v opere Macbeth v SND počas veľkého dámskeho zboru čarodejníc vymyslel
