Denník N

Ruská tvrdá mäkká sila?

Rusko čoraz častejšie predvádza svoju vojenskú moc, ale jeho skutočná sila môže byť inde.

Autor je analytik CENAA

V poslednom čase sa neustále hovorí o nebezpečných ruských vojenských cvičeniach, respektíve o narúšaní vzdušných priestorov členských krajín NATO a ich partnerov. Samozrejme, podobná demonštrácia sily má za úlohu vytvoriť atmosféru strachu a podkopať sebadôveru štátov, proti ktorým sú podobné vojenské cvičenia, alebo narušenia vzdušných priestorov namierené. Zabúda sa však na „soft power“, takzvanú mäkkú silu, ktorou Rusko významne zasahuje do vnútorných záležitostí napríklad pobaltských štátov.

Pojem „soft power“ vytvoril americký politológ Joseph Nye. Mäkká sila je schopnosť štátu, alebo iného aktéra medzinárodných vzťahov presvedčiť iných, aby robili to, čo chce on, bez použitia sily alebo donútenia. Jednoducho povedané, aktér svojím správaním (najčastejšie zahraničnou politikou) vytvára situáciu, keď sa stáva pre iných príťažlivým.

Táto definícia teda neobsahuje negatívne konotácie. Ruská federácia však pojem soft power používa aj v negatívnom zmysle. Rusi využívajú mäkkú silu na zasahovanie do vnútorných záležitostí iných štátov. Pritom ich hlavným cieľom je cez médiá, sociálne siete alebo prekrúcaním informácií ovplyvniť domácu politiku iných krajín, ich strategické rozhodnutia alebo ich zahraničnopolitické smerovanie. Ako vynikajúci príklad môžeme uviesť pobaltské štáty, ktoré ruská mäkká sila ovplyvňuje najviac.

Tri dokumenty

Ruská federácia má použitie mäkkej sily zakotvené aj v nasledujúcich strategických dokumentoch – Bezpečnostná stratégia, Vojenská doktrína a Zahraničnopolitický koncept Ruskej federácie. Všetky dokumenty boli vydané len nedávno, môžeme teda predpokladať, že odrážajú aj aktuálne záujmy Ruska. Je zaujímavé sledovať, ako mäkká sila môže byť využitá aj za pomoci ozbrojených zložiek.

Zahraničnopolitický koncept Ruskej federácie, ktorý bol schválený a vydaný v roku 2013, považuje mäkkú silu za „komplexný nástroj na dosahovanie zahraničnopolitických cieľov, postavený na sociálnych, informačných, kultúrnych a iných metódach, alternatívnych k tradičnej diplomacii“ (§ 20).

Túto definíciu ešte nemôžeme považovať za negatívnu, ale ten istý paragraf obsahuje aj zmienku o „zneužití mäkkej sily a konceptu ľudských práv na účely vytvorenia politického tlaku na suverénne štáty, manipulácie verejnej mienky cez financovanie kultúrnych a ľudskoprávnych projektov“. V tomto kontexte je dôležité spomenúť aj § 39, ktorý považuje ochranu a záujmy „krajanov“ (compatriots/соотечественник) žijúcich v zahraničí za jeden z hlavných zahraničnopolitických cieľov Ruskej federácie.

Krajania

Pojem „krajan“ má veľmi širokú definíciu. Za krajana môžeme považovať osobu, ktorá sa narodila v Sovietskom zväze alebo Ruskej federácii a ktorá bola presídlená, osobu, ktorá sa narodila v Sovietskom zväze a teraz žije na území bývalých sovietskych republík (patria sem aj osoby bez štátnej príslušnosti), osobu, ktorá emigrovala z územia Sovietskeho zväzu alebo Ruska a teraz je občanom iného štátu, a nakoniec osobu, ktorá patrila k etnikám žijúcim na území Sovietskeho zväzu, a jej potomkov, ktorí sa cítia byť súčasťou ruskej kultúry.

Táto široká definícia vytvára spolu s cieľom ochraňovať ruských krajanov žijúcich v zahraniční a ich záujmy množstvo otázok. Ako chce Rusko ochraňovať záujmy svojich krajanov v zahraničí? Odpoveď môžeme nájsť vo Vojenskej doktríne Ruskej federácie, ktorú schválili a vydali v decembri 2014. V nej sa doslova píše (§ 22), že Rusko považuje za oprávnené použiť ozbrojené sily na ochranu občanov žijúcich mimo svojho územia. Pritom § 32j považuje ochranu občanov Ruskej federácie žijúcich mimo jej územia za jednu z kľúčových úloh ozbrojených síl.

Znepokojujúci je najmä § 31, ktorý hovorí o možnosti použitia ozbrojených síl mimo územia Ruskej federácie v prípade ochrany jej občanov, ktorí žijú mimo jej územia. K ucelenému obrazu chýba už len spomenúť jeden z cieľov Bezpečnostnej stratégie Ruskej federácie, ktorý hovorí o posilňovaní medzinárodného imidžu Ruska a vytvorení spoločného humanitárneho a informačno-telekomunikačného prostredia na území Spoločenstva nezávislých štátov a susedných regiónov.

Nie je to tak dávno, keď Putin žiadal ruský parlament o povolenie použiť ozbrojené zložky na Ukrajine, pričom ako dôvod uviedol ochranu ruských obyvateľov a armády. Samozrejme, parlament požiadavku schválil, ale jednotky, ktoré operovali na Ukrajine, nemali žiadne identifikačné znaky, ktoré by ich spájili s Ruskom.

Rusi dlho popierali, že by na Kryme operovali ich jednotky. Putin to priznal až mesiac po anexii Krymu. Podobne ako v prípade Krymu, ochranu krajanov žijúcich v zahraničí môže použiť Rusko aj v Pobaltí, kde žije veľká skupina rusky hovoriacich ľudí. V Estónsku hovorí rusky viac ako 25 percent, v Lotyšsku 25,8 percenta a v Litve okolo šesť percent obyvateľstva. Pobaltské štáty sú právom znepokojené správaním Ruska. V ich prípade je výhodou členstvo v NATO, no je dôležité, aby aj Aliancia bola pripravená na možnosť, že Rusi sa budú snažiť využiť ochranu krajanov ako test jej súdržnosti.

Cieľom nie je byť príťažlivým

Rusko tiež aktívne podporuje rusky hovoriacich krajanov žijúcich v Pobaltí aj prostredníctvom masmédií, kultúrnych podujatí a výučbou ruského jazyka. Dokazuje to aj navyšovanie rozpočtu ruských televíznych staníc. Rozpočet televízie Russia Today vzrástol za posledných desať rokov viac ako desaťnásobne z 22,6 milióna na tristo miliónov eur. Podpora ruskej kultúry je však len špičkou ľadovca, súčasťou šírenia ruskej kultúry je aj šírenie propagandy, dezinformácií a prekrúcanie pravdy.

Cieľom Ruska pritom nie je byť atraktívnou krajinou pre krajanov žijúcich v zahraniční, ale podporou ruskej kultúry ovplyvniť verejnú mienku a politické elity v susedných štátoch. Nedá sa povedať, že v súčasnosti má podpora ruskej kultúry na pobaltské štáty významný vplyv, ale z dlhodobého hľadiska treba sledovať vývoj a snahy Putina ovplyvňovať krajiny zvnútra. Mäkká sila má veľký potenciál a môžeme očakávať, že v budúcnosti sa stane neoddeliteľnou významnou súčasťou takzvanej hybridnej vojny.

Teraz najčítanejšie