Denník N

Pútnička Viera Orosová: Kým na ceste úplne vypnete, trvá to asi týždeň. Ale to vypnutie je potom naozaj dokonalé

Viera Orosová. Foto - archív V. Orosovej
Viera Orosová. Foto – archív V. Orosovej

Bratislavčanka Viera Orosová má za sebou už tri pešie trasy do Santiaga de Compostela. Z poslednej cesty, takzvanej Francúzskej, sa vrátila len pred pár dňami.

Na púť chodí spravidla sama. „Je to absolútne nespútaná sloboda – ísť niekam sám s tým, že máte pred sebou tisíc kilometrov. Každý deň sa sama rozhodnem, kde sa zastavím, kde budem spať. Keď som po desiatich kilometroch unavená, sadnem si, dám si kávu, môžem tam sedieť päť minút alebo aj hodinu,“ opisuje.

V rozhovore hovorí aj o tom:

  • ako sa pripraviť na cestu,
  • čo si zobrať a čo je úplne zbytočné,
  • kde možno po ceste prespať a ako sa stravovať,
  • po akom čase človek prestane pozerať do mobilu,
  • v čom ju táto skúsenosť zmenila,
  • kedy hrozilo, že cestu nedokončí.

Začiatkom novembra ste sa vrátili z cesty, ktorá mala vyše 1000 kilometrov a pešo ste ju prešli za päť týždňov. Aký ste mali pocit po návrate? Nepripadalo vám aspoň prvé dni všetko akési malicherné a bezvýznamné?

Ani nie. Nebol to môj prvý návrat z Camina, takže som už vedela, čo ma čaká. Prvý návrat bol určite najťažší. Teraz som sa už aj celkom tešila domov.

Kedy ste teda boli na svojom prvom Camine?

Pred piatimi rokmi, keď som išla len okolo 160 kilometrov. Vtedy mi to, samozrejme, pripadalo, že idem páchať strašne heroický výkon, teraz sa už na tom smejem.

Vtedy som bola preč len nejakých desať dní. No napriek tomu som mala pocit, že som urobila niečo naozaj mimoriadne, vytrhla som sa z reálneho sveta. Asi aj preto bol návrat do reality dosť náročný.

Teraz som sa už po tých piatich týždňoch naozaj tešila na prácu, domov, priateľa.

Takže po viacerých cestách už máte za sebou aj celkom dobrý tréning návratov?

Áno, aj to si treba natrénovať. Lebo prísť z toho mikrosveta dobra – ako zvyknem volať Camino – nie je ľahké.

Prečo mikrosvet dobra?

Ľudia tam nežijú bežnú realitu, ale niečo celkom iné. Keď na ceste niekoho stretnete, úplne prirodzene sa na seba usmejete a pozdravíte. Nikto sa tam nemračí. Ani neviem, čím to je. Keď sa tam ocitnete v strede ničoho, cudzí ľudia sú ochotní vám hneď pomôcť. Pristavia sa pri vás a pýtajú sa, či je všetko okej, či nepotrebujete pomôcť.

Myslíte ostatných pútnikov či miestnych, ktorí tam žijú?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Životy žien

Slovensko, Šport a pohyb, Svet

Teraz najčítanejšie