Denník N

Generácia 89: Krv a pôda, to sme ešte stále my, hovorí režisér Kerekes

Peter Kerekes v mladosti. Archív Petra Kerekesa
Peter Kerekes v mladosti. Archív Petra Kerekesa

Generácia 89 je séria rozhovorov s ľuďmi, ktorým November zmenil život a oni dnes ovplyvňujú tie naše

V novembri 1989 ešte neboli dospelí. Boli už dosť starí na to, aby vnímali, čo sa okolo nich deje, ale veľké rozhodnutia mali ešte pred sebou. Dnes sú to ľudia, ktorí zásadným spôsobom ovplyvňujú verejnú diskusiu alebo priamo riadia krajinu. Je to Generácia 89, nie v zmysle, že by November organizovali alebo boli jeho tvárami, ale sú to ľudia, ktorým nežná revolúcia zmenila životy. Prišla pre nich a pre ne v pravý čas.

Peter Kerekes je filmový režisér. Dlhé roky sa venoval dokumentárnym filmom, úspech však má aj s hranými filmami. Hovorí, že ak by neprišiel November, nebol by filmárom.

Vyrástol v Košiciach, v maďarskojazyčnom prostredí a dodnes sa cíti rozkročený medzi dvoma krajinami.

„Ak sme s niečím nespokojní, na 90 percent si za to môžeme sami, pretože sa málo zapájame do politiky a verejného života.“

Čím ste chceli byť v lete 1989? 

Vôbec som nevedel. Mal som 17 rokov a vedel som, čo nechcem byť. Môj tatko bol filmový a televízny režisér, skoro celý život strávil v košickej televízii a ja som ho zažil, ako sa každý piatok vracia domov v depresii, lebo ho nadriadení ničili s úplne stupidnými pripomienkami. Pamätám si, ako mi raz hovoril, že robili nejaký folklórny program o slovenských ľudových baladách, a keď bola kontrolná projekcia, stranícky vedúci mu hovorí: Ďurko, prečo je to také smutné? On odpovedal, že to sú balady. A vedúci: Áno, ale nemohlo by to byť trochu veselšie?

Vedel som, že všetky médiá boli štátom kontrolované, a preto nemám šancu robiť vo filme alebo v televízii, aj keď ma to lákalo. Chodil som na gymnázium, všetko som odsúval, že nejako bude. Nemal som žiaden plán a zrazu prišla revolúcia.

Čo vás vtedy ešte bavilo okrem filmu?

Mal som rád divadlo. V Košiciach sme robili s pantomimickým divadlom. Boli sme hlasová zložka pantomimického divadla Brontosaurus. Robili sme politický kabaret. Na tú dobu to boli odvážne veci. Mal som 16-17 a bol som tam najmladší člen.

Bral som to čisto ako zábavu, nevedel som si predstaviť, že by som to niekedy robil profesionálne.

Pre to, že sa vám to nezdalo ako profesia, alebo pre to, že by ste nemohli slobodne robiť, čo by ste naozaj chceli?

Videl som z domu, ako otcovi vyčítajú absolútne blbosti. Robil nejakú publicistiku o bezdomovcoch, išlo to hneď do trezoru. Veľa vecí mu zakazovali a bol nešťastný. Nechcel som dopadnúť ako on.

Mali ste vtedy hrdinov?

Vyrastali sme na maďarskej televízii. Som z Košíc a sme maďarskojazyční. Nemal som priamo hrdinov, ale Maďari začali s liberalizáciou oveľa skôr. Aj tam bola stále nejaká kontrola, ale boli ďalej. V lete 1988, pri výročí ruskej okupácie, natočili napríklad rozhovor s Alexandrom Dubčekom. V maďarskej televízii sme videli rozprávať Dubčeka a k tomu boli maďarské titulky.

Nevedel som sa ľahko dostať k samizdatu, ale paradoxne cez Rudé právo som objavil manifest hnutia České deti. To boli ľudia ako Petr Placák, spisovateľ z najmladšej generácie disidentov. Nechceli robiť to, čo Charta, rokovať s režimom o ľudských právach, pretože celý režim považovali za absolútne nelegitímny. Vyšli s totálnou negáciou režimu a navrhovali

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Generácia 89

Rozhovory

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie