Kolaps zdravotníctva na vlastné oči (jeden z príbehov)
Cítite obrovský hnev na tých, ktorí rozklad toho najdôležitejšieho, zdravotníctva, dopustili.
Budeme hovoriť o čomsi, čo je popri lyžiarskych vlekoch nepodstatné, o zdravotníctve. No skúsme to. Váš rodič má 82 rokov a trpí neznesiteľnými bolesťami kolena. V prestarnutej populácii nič výnimočné. Veď práve!
Idete na súkromnú kliniku k ortopédovi. „Poteším vás, nie je to taká hrozná artróza,“ povie nad RTG snímkou kolena. Áno, potešíte sa. Váš rodič dostane lieky proti bolesti a obstrek. Idete s nádejou domov.
Ste s ním sám doma, nikoho na pomoc nemáte. Neznesiteľné bolesti sa stupňujú. Váš rodič (má chodúľku aj barlu) v noci cestou na toaletu prvýkrát spadne. Vybehnete z izby. Neskoro, leží už na zemi. Keďže má nielen 82 rokov, ale aj rovnaký počet kilogramov, sám si neporadíte. Aj pre neznesiteľné bolesti kričí pri každom nesprávnom pohybe kolena.
Voláte záchranku. Na dispečingu sa muž pýta, či má po páde úraz. Opýtate sa, ako to máte vedieť. Muž si vypýta vášho príbuzného k telefónu, ten zopakuje to, čo ste vraveli vy. Záchranka nakoniec povie, že úraz „asi“ nemá a že máte zavolať na pomoc mestskú políciu. Voláte ju. Povedia, že máte volať záchranku. Trochu sa rozčúlite. Naveľa-naveľa príde (ochotná) hliadka a príbuzného spoločne posadíte. Ďalšie dni voláte na pomoc (ochotného) suseda.
Bolesti kolena sa stupňujú.
