Denník N

Dvadsiatnička o vyhorení: Bola som vyčerpaná do takej miery, že mi spolubývajúca nosila jedlo

Paulína Samašová. Foto - Patrícia Marková
Paulína Samašová. Foto – Patrícia Marková

S Paulínou Samašovou sme sa zhodou okolností rozprávali hneď potom, ako sa skončilo jej terapeutické sedenie. Z vlastnej iniciatívy vyhľadala prvýkrát odborníčku už v šestnástich rokoch.

Teraz má 23 a rieši aj problém, o ktorom sa hovorí čoraz častejšie: syndróm vyhorenia. Medzi príčiny zaraďuje vo svojom prípade priveľa aktivít popri štúdiu v Anglicku a tiež covidové obdobie.

„Stretla som v Londýne niekoľkých Slovákov a je neuveriteľné, čo všetko dokážu robiť – stážovať na veľvyslanectve, popritom rozbiehať vlastný startup, variť pre ľudí bez domova a zároveň byť prezidentom nejakého školského spolku… V porovnaní s nimi som sa cítila, ako keby som nemala hodnotu. Hlavou mi išlo: Ostatní dokážu toľkoto a ja to nezvládam. Čo je so mnou zle?“ opisuje Paulína Samašová obdobie, keď si na sebe začala všímať príznaky vyhorenia.

Spätne hodnotí, že najťažšiu fázu jej pomohli prekonať práve terapia v kombinácii s antidepresívami a tiež priateľkina podpora.

V rozhovore sa dočítate:

  • o jej skúsenostiach s terapiou,
  • prečo vyhorela a ako sa to prejavovalo,
  • akú rolu v tom zohral covid,
  • či sa po doštudovaní plánuje vrátiť na Slovensko,
  • aké reakcie zažívajú s priateľkou v Bratislave.

S prestávkami chodíte na terapiu už sedem rokov. Ako vám pomáha?

Dáva mi veľmi veľa. Môžem sa vyrozprávať niekomu, kto je nezaujatý a navyše vyškolený. Vždy, keď prídem zo sedenia, cítim sa ľahšie. Vypúšťam tam všetku ťarchu, ktorá sa vo mne medzičasom nazbierala.

Niekedy je terapia menej produktívna, napríklad dnes po nej nemám pocit, že by sme prišli na nejaké veľké veci. Ale cením si aj validáciu, ktorú od terapeutky dostávam, v zmysle: „Vidím, že sa trápiš. Je to úplne normálne.“ Tiež ma ubezpečuje, že na tom vieme popracovať, no nemusíme začať hneď. Niekedy ma len necháva precítiť svoje emócie.

Chodia otvorene na terapiu aj vaši rovesníci alebo je to vo vašom okolí skôr tabu?

Moja priateľka chodí na terapiu, moja najlepšia kamarátka chodí na terapiu… Čiže v blízkom okolí nevnímam, že by išlo o tabu tému. Neviem, či je to Bratislavou alebo mojou generáciou, no vyhľadanie pomoci neberieme ako znak osobného zlyhania.

Myslím si, že všetci si v živote prejdeme niekoľkými ťažkými situáciami, a nie vždy ich budeme vedieť riešiť sami. Preto je jednoducho veľmi oslobodzujúce vyrozprávať sa profesionálovi, ktorý vám dokáže často poradiť lepšie ako blízki.

Terapeutov ste už niekoľkokrát menili. Podľa čoho si ich vyberáte?

Pri výbere si nestačí len vypýtať číslo od kamaráta,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

LGBTI+

Rozhovory

Vzťahy

Životy žien

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie