Denník N

Spisovateľ Jonathan Franzen: Nemyslím si, že moje postavy sú nešťastné

Foto - Shelby Graham
Foto – Shelby Graham

Nepíšem knihy s posolstvami a ponaučeniami a už vôbec nepíšem politické alegórie, tvrdí americký spisovateľ Jonathan Franzen, autor spoločenského románu Križovatky.

Medzi veľkých hráčov amerického románu vstúpil Jonathan Franzen knihou Rozhrešenie, hoci nebola jeho debutom. Priniesla mu však obrovský úspech a množstvo literárnych ocenení vrátane Národnej knižnej a Pulitzerovej ceny. Ešte väčším triumfom bol román Sloboda.

Vo vydavateľstve N Press práve vyšiel jeho najnovší román Križovatky, prvá časť zo zamýšľanej voľnej trilógie s názvom Kľúč k pochopeniu všetkých mytológií. Príbehom rodiny Hildebrandtovcov, ktorý sa odohráva v sedemdesiatych rokoch, sa Franzen opäť vracia k psychologickej dráme v bežnej americkej domácnosti.

V rozhovore s autorom sa okrem iného dočítate:

  • čo podľa autora rozhoduje o tom, či je román dobrý;
  • prečo liberálna forma náboženstva mizne;
  • prečo dal svojmu románu názov Križovatky;
  • o ktorej z postáv Križovatiek sa mu písalo najťažšie.

Ako by ste sám seba charakterizovali nie ako spisovateľ, ale ako človek?

Som nadpriemerne vysoký (smiech). Trávim veľa času rozmýšľaním o zbytočných a hlúpych veciach. Keď niekam idem, dopredu počítam so všetkým, čo sa môže pokaziť a spomaliť ma. Pred cestou autom rozmýšľam napríklad nad tým, v ktorých pruhoch presne pôjdem. Jednoducho, pri všetkom priveľa rozmýšľam.

Ovplyvňuje vás to potom pri tom, ako píšete? Je toto nadmerné premýšľanie vidieť aj vo vašich knihách?

To rozmýšľanie nie je zase úplné zlé. O postavách rozmýšľam celé roky. To isté platí o príbehoch. Snažím sa to použiť na to, aby som písal dobré vety. Dalo by sa povedať, že romány ma baví písať aj preto, že mi dávajú nekonečné možnosti na to, aby som to rozmýšľanie nejako použil. Pri písaní románu totiž nadmerné premýšľanie neexistuje.

Keď som bol mladší, veľa som rozmýšľal nad jednotlivými vetami. Prepisoval som ich tak dlho, až boli nakoniec mŕtve. Ale aj to sa dá vyriešiť. Nepamätám si presný citát od Alice Monroeovej, ale práve ona o písaní beletrie povedala, že čím hlbšie človek ide, tým viac vrstiev nájde. Vždy sa dá ponoriť hlbšie, vždy je nad čím rozmýšľať. Mám hyperaktívny mozog a týmto ho zamestnávam.

Titul Križovatky od autora Jonathana Franzena vychádza v knižnej edícii Denníka N. Kúpite ho na obchod.dennikn.sk.

Čo teda rozhoduje o tom, či je román dobrý? Je to hĺbka príbehu, hĺbka myšlienok alebo kvalita viet?

Ak by som si mal vybrať z týchto troch možností, tak kvalita viet, lebo práve v nich sa ukrývajú myšlienky aj hĺbka príbehu. Myslím si, že ak človek píše na vysokej úrovni a ide vetu po vete, nakoniec vytvorí niečo, čo spĺňa kritériá aj v tých ostatných oblastiach.

Spomenúť však treba aj iné veci: autorovi musí na tom diele záležať. Často vidieť, či ide s kožou na trh, či má niečo naliehavé, či ide o niečo osobné. Existujú krásne performatívne romány, najmä v anglickej literatúre za posledných sto rokov, kde je veľmi ťažké nájsť niečo, na čom autorovi záleží – je to len performance a je to vidieť na vetách. Ak to na druhej strane odsýpa, tak človek vie, že naozaj ide o niečo vážne. Vidieť, že autor to má premyslené, je v tom vložený, a potom vznikajú aj tie dobré vety.

Prečo sú vaše romány také dlhé a hrubé? Dobrý príbeh sa predsa dá napísať aj na sto stranách.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie