Tretia sloha našej hymny
Mentálne pohodlný človek pohltený prózou života potrebuje, aby mu niekto pomohol pohľadať a zrozumiteľne naformulovať argumenty do boja proti pocitu zmaru, proti únave z verejnej debaty a oportunizmu zákonodarnej aj výkonnej moci.
Autor je spisovateľ
Je tu november, ochladilo sa, starí idealisti povyliezali z dier, ide sa spomínať. Pozor, zrejme dôjde aj na pátos a poetizmy. Tento rok som sa tešil na text nasýtený spomienkami začínajúceho učiteľa v malom meste. Chystal sa spomínať na november ’89. Lebo hoci to na prvý pohľad vyzerá tak, že nám slobodu vyštrngali plné námestia v Prahe a Bratislave, v celistvom obraze doby by mu to jeho mestečko chýbalo.
Škola, v ktorej práve začínal učiť, stála na trase, po ktorej prúdili davy pracujúcich do svojich fabrík – strojárskej, drevárskej, obuvníckej a textilnej. Ten náhle precitnuvší dav 27. novembra 1989 kráčal na Štúrovo námestie, aby demonštroval podporu generálnemu štrajku, ktorého heslo bolo – koniec vlády jednej Strany. Učitelia pootvárali okná a spolu so žiakmi zástupu pod oknami školy spievali štátnu hymnu. Sústružníci, zvárači, šičky, šustri, čalúnničky… tlieskali vlastným deťom, aby si sami dodali odvahy. Keď žiaci dospievali Kde domov můj a Nad Tatrou sa blýska, zo zadnej lavice sa ozvalo: „A tretiu slohu spievať nebudeme?“ „Akú tretiu slohu?“ opýtal sa učiteľ. Sajúúúz nerušííímnyj… Na námestí sa medzitým striedali rečníci a veľa hovorili o tom, že je čas na obrodu a očistu spoločnosti.
Takéto apely už vyznievajú dojímavo staromódne. Na pomenovanie toho, čo žijeme, sa hodia asi ako stonka rukoly na mäsiarsky klát. Jej krehkosť len podčiarkne krvavosť spomienok na to, čo sa na tom utrápenom dreve dialo predtým. Upozorňovanie na ten rozpor znervózňuje obe strany. Tí, čo cítia brutalitu kláta, sa nevedia dočkať toho, kedy sa budú môcť vrátiť k svojej práci. Rukoloví krasoduchovia sa umárajú pri predstave svojej márnej obety. Odmlčia sa, poberú každý v svoju stranu a medzi nimi zavládne mlčanie. Agresívne ticho mínového poľa.
A pritom – vedeli sa rozprávať. Bolo to namáhavé a riskantné, ako každé hľadanie, ale vedeli, že to za nich nikto neurobí. Dianie na námestiach ich posmeľovalo, ale keď sa skrehnutí rozchádzali domov, vedeli, že zajtra v práci, v škole budú musieť čeliť alebo zvedavým otázkam, alebo zlomyseľným poznámkam: Tak čo?! Už ste nám tú slobodu vybojovali?
Keď má ten mladý idealista hovoriť o tom, ako prežíval koniec éry jednej Strany dnes, pripadá si ako odumretý konár. Suchár a mudrlant, čo ľúbi rozdávať nevyžiadané rady. Sám od seba to teda nerobí a čaká, kým sa ma na to niekto opýta. Trochu urazený, trochu nadutý, lebo veď on dobre vie, ako to bolo. Bol pri tom a vie, koľko pochybností a odvahy ho to stálo. Raz ročne sa mu uľaví, lebo ak už nik iný, položí mu túto otázku kalendár.
Nesťažuje sa, že ho ideály a lídri Novembra ’89 sklamali. Hoci – ruku na srdce –
