Denník N

Tancujúci Pablo

Picasso tancuje s Jacqueline 1957. Foto – David Douglas Duncan
Picasso tancuje s Jacqueline 1957. Foto – David Douglas Duncan

Prichádza Acqua Alta, more sa smeje a mesiac s ním.

V susedovej záhrade majú vtáci hody na kukurici, ktorá ostala po nočnej žatve, sivé hrdličky sa idú pretrhnúť od horlivosti, krásne vyfarbený bažant sa chová elegantne, akoby sa ho to netýkalo.

Je ticho a hmla – tak ako sa na november patrí.

Vrátil som sa z ciest a užívam si pár dní samoty, potom sa zase vydám na cesty. Kde je sever, som azda nezabudol.

Cesta tam a cesta späť.

Znovu a znovu – ako v pomalom tanci, ako v skladbe Philipa Glassa, klavír hrá akoby v diaľke, na chvíľu sa priblíži a znova sa vzďaľuje.

Tanec, neprestajný tanec, tanec hrdličiek na susedovom skosenom poli ako na obrazoch, ako v živote.

Benátky boli očarujúce, vždy sú, ale dlho som tam nebol. Som rád, že stretávam staré miesta, a ešte radšej, že nachádzam nové.

Cesta na neznáme miesta v dobrej spoločnosti je to, čo mám naozaj rád.

A ešte rád tancujem, teda maľujem, teda oboje – hoboje.

Pýtali sa Pabla, prečo tancuje.

Odpovedal, že nie je žiadne „prečo“. Jednoducho tancuje. Vždy tancoval.

Pýtali sa, či je Tanečník, ktorý maľuje, alebo Maliar, ktorý tancuje.

Odpovedal, že áno, vyberte si, čo sa vám viac páči.

Pýtali sa, odkedy tancuje.

Odpovedal, že odjakživa.

Pýtali sa: Na čo myslíte, keď tancujete?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Dnes píše

Texty múdrych ľudí, ktorých redakcia poprosila, aby pravidelne písali o tom, čo práve teraz považujú za dôležité, spôsobom, ktorý sa im zdá práve teraz najvhodnejší.

Komentáre

Teraz najčítanejšie