Čo znamená byť Rusom a prečo je to žiaduce? Zdá sa, že nikto nevie

Autor je americký historik

V piatok sa ma Christiane Amanpourová v živom televíznom vysielaní opýtala, aké to je byť sankcionovaný Ruskom. Neuvedomil som si, že som bol zaradený na ďalší sankčný zoznam. Vedel som, že som bol sankcionovaný už skôr, ale v čase rozhovoru som nevedel o druhom prípade. Keď ma sankcionovali prvýkrát, nepovedal som nič, pretože sa mi to celé zdalo únavné a smutné.

Druhá sankcia je trochu iná, pretože sa zdá byť odpoveďou na môj otvorený univerzitný kurz o histórii Ukrajiny. Posledných pár mesiacov je to moja hlavná aktivita a tiež vec, v ktorej sa najväčšmi verejne angažujem – prednášky majú už milióny zobrazení. A tak sú dvojité sankcie, ktoré by si inak nezaslúžili pozornosť, menšou pripomienkou toho, ako vlády v Moskve a Petrohrade za posledného štvrť tisícročia zaobchádzali s ukrajinskou kultúrou. Ukrajina má svoj vlastný príbeh a ten treba umlčať. Chcel by som preto vyjadriť svoju solidaritu s tými Ukrajincami, ktorí skutočne riskujú.

Je to, akoby sa pokúšali utopiť milióny ľudí, kým na mňa v bezpečí na brehu dopadne pár kvapiek slanej vody. To ma oprávňuje iba k tomu, že ukážem na more, teda na skutočný zločin. Putin ohlásil inváziu na základe predpokladu, že neexistuje ukrajinský národ, a jeho plánom bolo fyzicky zlikvidovať ukrajinskú elitu. Ukrajinský odpor mu tento cieľ znemožnil dosiahnuť, ale zámer zostáva – každý deň ho artikulujú v ruskej štátnej televízii. Medzitým ukrajinskí spisovatelia, umelci a novinári našli svoj hlas. (Na podporu Ukrajincov aktívnych v kultúre počas tejto vojny som pomohol založiť program s názvom Dokumentácia Ukrajiny, ktorý môžete podporiť aj vy.)

Kým ja bezpečne učím na Yaleovej univerzite, ukrajinskí historici sú na fronte. Ľudia, ktorí reprezentujú ukrajinskú kultúru, riskujú, aby ju ochránili. Ukrajinská kultúra utrpela osobné straty. V boji zahynuli desiatky ukrajinských novinárov.

Udusená kultúra

Historici, novinári, umelci, športovci, tanečníci, hudobníci a ďalší riskujú, pretože vedia, že majú čo chrániť. Na ruskej strane je to všetko oveľa menej jasné. Ruské kultúrne osobnosti sa zhromažďujú v médiách, aby podporili vojnu, ale v skutočnosti nikto z týchto priaznivcov vojny nechce bojovať. Na začiatku vojny ruskí kultúrni aktivisti vo veľkom počte protestovali. Ako pravdepodobne pochopili, že misia ruskej „civilizácie“, ako ju definuje Putin, je čisto negatívna – ide o zničenie niečoho iného.

Ukrajinci si veľmi dobre uvedomujú, že snaha o zničenie ich kultúry je dlhodobá. Najtragickejším príkladom je „popravená renesancia“ – vraždenie ukrajinských spisovateľov uprostred sovietskeho teroru v 30. rokoch minulého storočia. Rovnako ako hladomor v tom istom desaťročí, aj táto udalosť leží hlboko v spoločnej pamäti Ukrajincov. Raz keď som mal na sebe ukrajinskú vyšívanú košeľu – vyšívanku, jedna Ukrajinka mi povedala: „Vyzeráš pekne. Ako naši spisovatelia v 20. rokoch.“ A po krátkej pauze dodala: „Predtým, ako ich všetkých zastrelili.“

Kultúra je udusená, keď jej chýba priestor, kde by sa mohla vyjadriť, ako sú noviny, vydavateľstvá, knižnice a školy. Za Ruského impéria bolo v druhej polovici 19. storočia verejné používanie ukrajinského jazyka veľmi obmedzené. Notoricky známy cisársky obežník zo 60. rokov 19. storočia hlásal, že ukrajinský jazyk „neexistoval, neexistuje a nemôže existovať“, čo bolo zvláštne stanovisko, pretože ak by neexistoval a nemohol by existovať, neexistoval ani dôvod na jeho zákaz. Oxymoron vystihuje aj niečo z dnešnej Putinovej citlivosti: ukrajinská kultúra neexistuje; to, čo sa zdá byť ukrajinské, je v skutočnosti ruské; a ak to Ukrajincom nie je jasné, treba použiť násilie.