Čo znamená byť Rusom a prečo je to žiaduce? Zdá sa, že nikto nevie

Autor je americký historik

V piatok sa ma Christiane Amanpourová v živom televíznom vysielaní opýtala, aké to je byť sankcionovaný Ruskom. Neuvedomil som si, že som bol zaradený na ďalší sankčný zoznam. Vedel som, že som bol sankcionovaný už skôr, ale v čase rozhovoru som nevedel o druhom prípade. Keď ma sankcionovali prvýkrát, nepovedal som nič, pretože sa mi to celé zdalo únavné a smutné.

Druhá sankcia je trochu iná, pretože sa zdá byť odpoveďou na môj otvorený univerzitný kurz o histórii Ukrajiny. Posledných pár mesiacov je to moja hlavná aktivita a tiež vec, v ktorej sa najväčšmi verejne angažujem – prednášky majú už milióny zobrazení. A tak sú dvojité sankcie, ktoré by si inak nezaslúžili pozornosť, menšou pripomienkou toho, ako vlády v Moskve a Petrohrade za posledného štvrť tisícročia zaobchádzali s ukrajinskou kultúrou. Ukrajina má svoj vlastný príbeh a ten treba umlčať. Chcel by som preto vyjadriť svoju solidaritu s tými Ukrajincami, ktorí skutočne riskujú.

Je to, akoby sa pokúšali utopiť milióny ľudí, kým na mňa v bezpečí na brehu dopadne pár kvapiek slanej vody. To ma oprávňuje iba k tomu, že ukážem na more, teda na skutočný zločin. Putin ohlásil inváziu na základe predpokladu, že neexistuje ukrajinský národ, a jeho plánom bolo fyzicky zlikvidovať ukrajinskú elitu. Ukrajinský odpor mu tento cieľ znemožnil dosiahnuť, ale zámer zostáva – každý deň ho artikulujú v ruskej štátnej televízii. Medzitým ukrajinskí spisovatelia, umelci a novinári našli svoj hlas. (Na podporu Ukrajincov aktívnych v kultúre počas tejto vojny som pomohol založiť program s názvom Dokumentácia Ukrajiny, ktorý môžete podporiť aj vy.)

Kým ja bezpečne učím na Yaleovej univerzite, ukrajinskí historici sú na fronte. Ľudia, ktorí reprezentujú ukrajinskú kultúru, riskujú, aby ju ochránili. Ukrajinská kultúra utrpela osobné straty. V boji zahynuli desiatky ukrajinských novinárov.

Udusená kultúra

Historici, novinári, umelci, športovci, tanečníci, hudobníci a ďalší riskujú, pretože vedia, že majú čo chrániť. Na ruskej strane je to všetko oveľa menej jasné. Ruské kultúrne osobnosti sa zhromažďujú v médiách, aby podporili vojnu, ale v skutočnosti nikto z týchto priaznivcov vojny nechce bojovať. Na začiatku vojny ruskí kultúrni aktivisti vo veľkom počte protestovali. Ako pravdepodobne pochopili, že misia ruskej „civilizácie“, ako ju definuje Putin, je čisto negatívna – ide o zničenie niečoho iného.

Ukrajinci si veľmi dobre uvedomujú, že snaha o zničenie ich kultúry je dlhodobá. Najtragickejším príkladom je „popravená renesancia“ – vraždenie ukrajinských spisovateľov uprostred sovietskeho teroru v 30. rokoch minulého storočia. Rovnako ako hladomor v tom istom desaťročí, aj táto udalosť leží hlboko v spoločnej pamäti Ukrajincov. Raz keď som mal na sebe ukrajinskú vyšívanú košeľu – vyšívanku, jedna Ukrajinka mi povedala: „Vyzeráš pekne. Ako naši spisovatelia v 20. rokoch.“ A po krátkej pauze dodala: „Predtým, ako ich všetkých zastrelili.“

Kultúra je udusená, keď jej chýba priestor, kde by sa mohla vyjadriť, ako sú noviny, vydavateľstvá, knižnice a školy. Za Ruského impéria bolo v druhej polovici 19. storočia verejné používanie ukrajinského jazyka veľmi obmedzené. Notoricky známy cisársky obežník zo 60. rokov 19. storočia hlásal, že ukrajinský jazyk „neexistoval, neexistuje a nemôže existovať“, čo bolo zvláštne stanovisko, pretože ak by neexistoval a nemohol by existovať, neexistoval ani dôvod na jeho zákaz. Oxymoron vystihuje aj niečo z dnešnej Putinovej citlivosti: ukrajinská kultúra neexistuje; to, čo sa zdá byť ukrajinské, je v skutočnosti ruské; a ak to Ukrajincom nie je jasné, treba použiť násilie.

Boj proti fantómovi

Keď bol Putin mladý muž, na sklonku existencie Sovietskeho zväzu bola sovietska politika voči ukrajinskej kultúre skôr administratívnou dekapitáciou. Na rozdiel od stalinistov z 30. rokov sa sovietski vodcovia v 70. rokoch neuchyľovali k masovému teroru a na rozdiel od dnešného Putina nepopreli existenciu Ukrajiny. Sovietsky prístup vtedy smeroval k odsunutiu ukrajinčiny do postavenia akéhosi ľudového nárečia. Ukrajinské učebnice sa tlačili v čoraz menších nákladoch a v školách sa používali čoraz menej. Študenti končiaci strednú školu mohli robiť prijímačky na vysokú školu v ukrajinčine, no ak by tak urobili, neprijali by ich. Ruština mala byť všeobecným jazykom sovietskeho štátu, a preto mal každý ambicióznejší človek brať ako svoj prvý jazyk a používať na verejnosti práve ruštinu. Ukrajincov, ktorí sa tejto myšlienke otvorene bránili, posielali do gulagu alebo do psychiatrickej väznice.

Oficiálny ruský postoj k Ukrajine je, že nie je „normálne“, aby sa niekto staral o čokoľvek okrem osobného pohodlia a technickej efektivity. Ruské mediálne elity prezentujú kultúru ako niečo vyprázdnené: žiadne fakty, žiadne hodnoty, len hra moci a peňazí, v ktorej sa počíta prešibanosť ako nástroj manipulácie, a kto si to neuvedomuje, vôbec nie je šikovný. Len čo bola ruská kultúra definovaná ako postmoderná sebadeštrukcia, existencia ukrajinskej kultúry bola o to znepokojujúcejšia. Nešlo len o to, že Ukrajina je iná, ale o to, že slúži ako pripomienka toho, že kultúra môže byť niečím, čo presahuje pud sebazáchovy. Keď ruskí propagandisti hovoria o Rusku ako o „normálnom“ a o Ukrajine ako o „nenormálnej“, majú na mysli toto.

To je, mimochodom, dôvod, prečo je pre Rusov v masmédiách ťažké vysvetliť ukrajinský odpor. Chýba im totiž akýkoľvek koncept sebauvedomelého ľudu. Sami seba vnímajú ako šikovných víťazov a ruský ľud ako manipulovateľných hlupákov. Nevedia si predstaviť, že by bránili morálny národ svojím vlastným telom, a tak nemôžu pripisovať takýto motív ani Ukrajincom. Preto ruskí politici a propagandisti hľadajú silu ukrajinského odporu niekde mimo Ukrajiny či dokonca mimo reality: v sprisahaniach nacistov, židov, gejov a satanistov. V týchto fantáziách sa nikto nemusí pýtať, čím Rusko je alebo by mohlo byť, čo by mohla reprezentovať ruská kultúra, pretože je definovaná ako opozícia voči fantómovi.

Redukcia na biológiu

Takto môžeme pochopiť rôzne záhadné prívlastky, ktoré Putin a jeho propagandisti pripisujú Ukrajincom. Mohlo by sa zdať zvláštne označovať Ukrajincov za služobníkov nacistov a zároveň za súčasť medzinárodného židovského sprisahania; v oboch prípadoch sa myslí len niečo ako „nie Rusi“ alebo „náš vyvolený nepriateľ“. Záhadnou kombináciou fašizmu a márnomyseľnosti oficiálni ruskí predstavitelia vyčerpávajú a ochudobňujú sekulárne aj náboženské koncepty, ktoré by inak mohli slúžiť ako morálne pravidlá. Keď „nacista“ znamená len „náš vyvolený nepriateľ“, neznamená to vôbec nič. Myšlienka, že politika sa začína svojvoľným výberom nepriateľa, je presne nacistická (to vieme od Carla Schmitta).

Oficiálni predstavitelia v Moskve už dávno prestali predstierať, že vojna na Ukrajine má niečo spoločné s NATO. Dokonca aj príbeh o nacistoch ustúpil v posledných týždňoch predstave vojny proti satanovi a jeho pekelným služobníkom. Toto je ešte fundamentálnejšia – ak je to vôbec možné – definícia sveta z hľadiska delenia na nás a nich. Predstavuje súčasnú ruskú formu kresťanského fašizmu. Ukrajinský židovský prezident je označovaný ako „malý diabol“, ktorý je súčasťou väčšieho satanského sprisahania. To nielenže potvrdzuje fašistický rámec a popiera ľudskosť a slobodu Volodymyra Zelenského, ale vykresľuje to Rusov ako nevinné obete, ktoré sú predurčené plniť božskú prozreteľnosť. Ak sú to satanisti, potom my bez ohľadu na to, čo robíme, koľko mučiarní používame, koľko jám smrti kopeme, musíme byť na strane svätosti a absolútneho dobra. To hovorí hlavný moskovský propagandista Vladimir Soloviov deň čo deň miliónom svojich divákov.

Ale byť proti Ukrajine na definovanie Ruska nestačí. V politike založenej na delení na nás a nich v skutočnosti neexistuje „my“. Oslavovaním „nás“ ako opaku „ich“ sa ruský fašizmus vyhýba otázke, kto „my“ v skutočnosti sme. A definovaním „nás“ ako tých, čo „ich“ úplne zničia, ruský fašizmus kazí a likviduje základné pojmy, na ktorých možno vybudovať kultúru.

Hlavným úspechom Ruska v tejto vojne sú únosy státisícov ukrajinských žien a detí a ich rozptýlenie po celej Ruskej federácii s výslovným cieľom vytvoriť v budúcnosti viac Rusov. V tomto genocídnom akte sa kultúra redukuje na biológiu, násilnú fyzickú kontrolu materníc a bábätiek. Čo však znamená byť Rusom a prečo je to žiaduce? Zdá sa, že nikto nevie. Teda okrem toho, čo je opäť negatívna definícia, že v Ruskej federácii je príliš veľa nebielych. Nie náhodou sú to pôvodní obyvatelia, ktorých posielajú bojovať a umierať na Ukrajinu.

Ruský svet na ústupe

V deň, keď som bol sankcionovaný druhýkrát, ma zaujali obrázky z Chersonu, kde miestni vítajú ukrajinské špeciálne jednotky ako osloboditeľov. Niekoľko ukrajinských jednotiek sa vydalo do mesta, v podstate na prieskum, aby zistili, či je cesta po tom, čo sa Rusi stiahli, bezpečná. Cestu im však zatarasili davy Ukrajincov, ktorí ich chceli objať a dať im kvety. A tancovať a spievať. Pripomenul som si, že ukrajinská štátna hymna je skôr o budúcnosti ako o minulosti: osud sa na nás ešte usmeje, ak budeme pokračovať v boji. Ďalšia pieseň, ktorú som počul, tá o červenej kaline, je tiež o budúcnosti, o tom, ako spoločným konaním možno prekonať smútok a obnoviť slobodu.

Ruská kultúra bola na Ukrajine pred prvou inváziou v roku 2014 a súčasnou deštruktívnou vojnou oveľa rozšírenejšia a populárnejšia. V dôsledku vojny Ukrajinci menia svoje jazykové návyky a významní spisovatelia prestali písať po rusky a začali písať po ukrajinsky. Nič nezničilo to, čo Putin nazýva „ruským svetom“ tak, ako to urobila jeho vojna. Ruský svet je teraz na ústupe a s tým, ako ustupuje, kradne a páli.

Keď Rusi opustili mesto Cherson, ukradli mnohé kultúrne artefakty. Ukrajinské knižnice, vydavateľstvá a archívy počas vojny drancovali alebo ich rovno ničili. Z múzea v Melitopole ukradli staroveké artefakty zo skýtskeho zlata. Rusi vykradli asi štyridsať ukrajinských múzeí vrátane umeleckého múzea v Chersone. Uprostred radostných scén v tomto meste si ukrajinskí novinári našli čas na to, aby informovali aj o súboroch z regionálnych archívov, ktoré Rusi tiež ulúpili.

Čím skôr, tým lepšie

Tento zdanlivo nedôležitý príbeh sa ma dotkol. Ukrajina je dobrým miestom pre historický výskum. Dejiny ZSSR sa už desaťročia píšu skôr v Kyjive ako v Moskve, pretože podmienky na prácu sú tam oveľa lepšie. Keďže som v Rusku sankcionovaný, tieto archívne súbory sú teraz mimo môjho dosahu. Oveľa dôležitejšie však je, že sú mimo dosahu ukrajinských historikov. Toto je strata, toto je zločin.

V hlbokom zmysle sú však tieto dokumenty, napriek ich fyzickému vlastníctvu, nedostupné aj pre Rusov. Ktokoľvek môže zabíjať, ničiť a rabovať. Ale načo? Ruskí školáci dnes dostávajú učebnice, kde sa neobjavujú slová „Ukrajina“ a „Kyjiv“. Čo sa tým dosiahne? Ako potom môžu deti porozumieť minulosti a sebe, ak neexistuje vonkajší svet, dokonca ani žiadny bezprostredný sused? Na základe čírej negácie nie je možné udržať žiadnu kultúru Ruska.

Sankcionovanie za moje prednášky nijako nespomalí šírenie vedomostí o ukrajinskej histórii. Ak niečo dosiahne, pravdepodobne to skôr tento proces urýchli. Ja som len na okraji ukrajinskej kultúry, učím sa od Ukrajincov a iných učím, čo môžem. Pokus o utopenie je hrozný a násilný, no zlyhal. Deň čo deň sa ukrajinská kultúra vynára, kým ruská kultúra sa potápa. Čím skôr a rozhodnejšie Rusko prehrá túto vojnu, tým lepšie to bude pre ruskú budúcnosť.

Článok zo stránky substack.com uverejňujeme s autorovým súhlasom