S čím sa neviem zmieriť, keď premýšľam o Novembri
Mladí ľudia si zaslúžia našu vďaku za ich vtedajší vzdor a tá sa mala premeniť na trvalý záväzok demokratického štátu voči každej mladej generácii, lenže premenila sa na arogantnú ľahostajnosť voči nej.
Pád komunistického režimu vyvolali študenti, ktorí žiadali slobodu, a preto boli bití. Potom sa k nim pridali ich rodičia.
Komunistický režim sa dovtedy držal pri moci vydieraním rodičov, ktorých prinútil k poslušnosti výmenou za sľub, že umožní ich deťom študovať. Tento vzťah medzi únoscom a rukojemníkmi bol pevný a spoľahlivý len dovtedy, kým režim nezačal deti mlátiť.
Vtedy rodičia pochopili, že už ich neochránia tým, že budú sami ohýbať pred režimom chrbát. Tak sa začala revolúcia.
Dá sa teda povedať, že režim povalili mladí ľudia, ktorí sa vzbúrili nielen proti nemu, ale čiastočne aj proti svojim rodičom. Odmietli dohodu, ktorú ponad ich hlavy uzavreli s vtedajšou mocou.
Dá sa teda povedať, že neľudskosť vtedajšieho režimu bola vyjadrená jeho vzťahom k mladým ľuďom: boli preň len nástrojom na ovládnutie staršej generácie, ktorú bolo treba zlomiť, lebo si pamätala rok 1968.
Po páde režimu som si myslel, že vďačnosť starších generácií
