Macko z Inakosti: Neviem si predstaviť, že by nejaký poslanec vyhlásil, že je antisemita

Situácia transrodových ľudí je podľa riaditeľa iniciatívy Inakosť Martina Macka najhoršia, aká kedy bola. Zásadnou prekážkou zlepšovania situácie je strana OĽaNO. „Pochopili sme, že nemá zmysel s touto stranou niečo riešiť,“ hovorí Macko.

V rozhovore o zmene situácie LGBTI+ ľudí po vražde Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha hovorí aj o tom, aké majú požiadvky, s kým o nich rokujú, aký význam pre nich má podpora od prezidentky a ako vnímajú postoj premiéra Eduarda Hegera.

Od vraždy Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča na Zámockej ulici uplynul mesiac. Ako sa zmenil život LGBTI+ ľudí?

Spamätali sme sa z úvodného šoku a postupne sa snažíme dostať do nejakého normálneho fungovania, čo sa týka aktivít našich organizácií aj samotných ľudí. Prirovnal by som to k tomu, ako korona zasiahla gastrobiznis. Táto vražda podobným spôsobom zasiahla akcie a podniky našej komunity. Len veľmi postupne sa vracia dôvera ľudí chodiť na takéto miesta, na naše akcie. O chvíľu bude filmový festival Inakosti, uvidíme, ako sa to na ňom odrazí.

Či nepríde menej ľudí?

Áno. Je veľký problém pritiahnuť ľudí na kultúrne akcie alebo do mesta. Verejný život sa utlmil. Toto tomu ešte pridalo.

Akým spôsobom sa spoločnosť a politici posunuli od teroristického činu?

Určite vnímame posun najmä u ľudí, ktorí boli viac-menej na našej strane, ale neprišlo im, že je to niečo dôležité. Veľa ľudí sa nám po teroristickom čine ozvalo a pýtali sa, ako môžu pomôcť. Videli sme aj pohyb spoločnosti, boli viaceré zhromaždenia, nielen v Bratislave, ale po celom Slovensku. Teraz prebieha kultúrny projekt Slovenská Tepláreň. Michal Kaščák to nazval najväčším projektom tohto typu v histórii Slovenska. Zapojilo sa vyše 600 subjektov, ide o sériu kultúrnych aktivít a diskusií po Slovensku. Na strane spoločnosti vidíme aj vlnu podpory a solidarity. Zo strany politiky je to zložitejšie. Hneď prvé dni boli vyjadrenia podpory, ale nenasledovalo pretavenie týchto rečí o solidarite do konkrétnych činov.

V iniciatíve Inakosť pracujete už roky. Ako na vás reagujú politici, keď za nimi prídete a chcete riešiť témy, o ktoré sa dlhodobo snažíte? Ako je to u jednotlivých strán?

Politické rokovania sme začali cez odborné poradné orgány vlády. Hovoríme skôr s ľuďmi, ktorí sú v exekutíve, s odborníkmi. Pôsobím v Inakosti desať rokov a za ten čas tam nenachádzame odpor alebo zásadné nedorozumenie. V odborných veciach je väčšinou zhoda. Na čom to vždy stroskotá, je politická vôľa. Keď vedenie ministerstva alebo poslanci a poslankyne blokujú tieto veci alebo ich nechcú zmeniť, tak sa nikde neposúvame. Rokovania so samotnými poslancami boli vždy problematické. Začali sa za vlády Smeru, diskusie boli najmä s mladými sociálnymi demokratmi alebo naopak s ľuďmi, ktorí prišli z SDĽ, či so skutočnými ľavicovými politikmi, ktorí na Slovensku boli a momentálne v Smere už nie sú.

Kto to bol?

Možno vám to príde trochu zábavné, ale bol to napríklad aj poslanec Blaha (Ľuboš Blaha, poslanec Smer-SD – pozn. red.), ktorý mal vtedy ešte iné postoje ako dnes. Trošku s úžasom som sledoval jeho vývoj. Bol jedným z tých, čo presadzovali legislatívu pre páry rovnakého pohlavia. Vtedy sa tomu nehovorilo registrované partnerstvá, ale úpravy životných situácií. Ďalej to bol poslanec Brixi (Otto Brixi býval poslancom za Smer-SD – pozn. red.). Nakoniec to bol čas, keď bola poslankyňou aj Edita Angyalová, ktorá sa potom prihlásila k LGBT ako prvá lesba politička v parlamente. Bolo to obdobie, keď bola v Smere ešte idealistická časť a chceli tieto veci riešiť. Potom sme najviac komunikovali s politikmi Mosta-Híd, najmä so slovenskou časťou, ktorá bola tiež liberálna, a so SaS. Komunikácia s OĽaNO nikdy vo veľkom neprebiehala.

Vy ste ich nepožiadali o stretnutie alebo sa odmietli stretnúť?

Bola jedna epizóda, vtedy bol ešte členom poslaneckého klubu Štefan Kuffa. Mal vyjadrenie o LGBTI: „Lepšie by ti bolo, keby ti zavesili mlynský kameň na krk a hodili ťa do vody.“ Vtedy nás ako LGBTI organizácie pozval Igor Matovič na zasadnutie klubu. Každý si predstavoval inak, k čomu má dôjsť. My sme si predstavovali, že to bude nejaké ospravedlnenie. Pochopili sme, že to bola šou pre médiá, ktorá mala upútať pozornosť a ukázať, že v OĽaNO sú rôzne názory a cenia si slobodu slova. Pochopili sme, že nemá zmysel niečo s touto stranou riešiť. Na kandidátke mali aj ľudí z občianskych iniciatív, s ktorými sme mali nejakú spoluprácu, a tí väčšinou z kandidátky alebo z klubu po nejakom čase odišli. Vyhodnotili sme, že nemá zmysel s nimi tieto veci riešiť. Najmä po referende sme sa zamerali na zmenu postojov verejnosti, na samotnú LGBTI komunitu.

Myslíte referendum za rodinu?

Bolo dôležité, aby sme žili otvorenejšie. Z prieskumov aj zo skúseností z iných krajín vidieť, že postoje verejnosti reálne mení to, keď ľudia osobne poznajú niekoho z komunity – geja, lesbu, transrodového človeka. Pre nás bolo dôležité apelovať na komunitu, na verejne známe osobnosti z komunity, aby boli otvorenejší vo svojej identite. To znamená, že im musíme istým spôsobom poskytovať bezpečné prostredie, tak sme sa zamerali na vybudovanie poradenských centier. Po referende v roku 2015 sme trochu odišli z politiky. V súčasnosti sa opäť obnovili politické rokovania, kde prezentujeme svoje požiadavky a rokujeme s poslancami, čo môžu dosiahnuť a čo je v ich možnostiach.

S ktorými poslancami teraz rokujete? Sú medzi nimi aj poslanci za OĽaNO, Sme rodina a Za ľudí?

Sú to poslanci, ktorí prejavili iniciatívu. Je to deväť alebo desať poslancov OĽaNO, ktorí majú vlastnú demokratickú platformu, to je silná skupina. Tvrdia, že chcú presadiť niečo, čo by sa čo najviac podobalo registrovaným partnerstvám. Ďalej je to celý klub SaS, ktorý mal v tomto jasné postoje. Samozrejme, poslanec Valášek z Progresívneho Slovenska, Miro Kollár zo Spolu, ale sú tam aj jednotlivci, veľmi ojedinele zo Sme rodina. Napríklad ešte nie je komunikácia s Hlasom.

S kým ste rokovali zo Sme rodina?

Napríklad s poslancom Krajčírom, teda šéfom bratislavskej organizácie.

V nedeľu v TA3 premiér Eduard Heger povedal, že sa plánuje s vami stretnúť. Kedy?

Momentálne sa bavíme o budúcom týždni a uvidíme, či sa to podarí uskutočniť.

Čo si od toho stretnutia sľubujete? 

Chceli sme premiérovi prezentovať požiadavky, ktoré má vláda naplniť. Mnohé z nich sú veci, ktoré nevyžadujú zmenu zákonov. Je to len o tom, že ak sa zmenia politiky na úrovni vlády alebo sa na niečo vyčlení rozpočet, zmenia sa organizačné veci napríklad v bezpečnostných zložkách. Potom sme sa chceli baviť aj o požiadavkách na zrovnoprávnenie, ktoré si už vyžadujú legislatívne zmeny. Premiér sa k tomu vyjadroval, dával mandát napríklad ministrovi spravodlivosti, ale chceli sme o tom v prvom rade hovoriť s ním, zistiť, aký má minister spravodlivosti mandát, o čom sa s ním môžeme baviť a o čom nie, ale to sa zatiaľ nepodarilo.

S ministrom spravodlivosti Viliamom Karasom ste sa stretli koncom októbra. Ako to prebiehalo? Dozvedeli ste sa detaily o návrhu, ktorý má priniesť?

Minister to sám prezentoval, že chce najmä počúvať názory a požiadavky ľudí, ktorí sa v danej téme angažujú. My sme prezentovali požiadavky a problémy komunity, ako by sa dali riešiť, a z jeho strany ešte nezaznel rámec, o ktorom sa chce baviť. Pri pároch rovnakého pohlavia bude diskusia kľúčová a zameraná najmä na to, akým spôsobom sa bude uzatvárať nový inštitút, ktorý sa navrhuje. Keď sú to registrované partnerstvá, pár príde, uzavrie zväzok a je to v štátnej evidencii na matrike. Ďalej to nemusia nikde dokladovať a dokazovať. Keď navrhovali uzatvoriť to notárskymi zápisnicami (ako navrhovala SaS – pozn. red.), ako by som v praxi dokazoval, že som v nejakom zväzku? Budem nosiť notárske potvrdenie? Čo bude odo mňa vyžadovať daný štátny orgán? Kľúčová je registrácia, potom sa môžeme rozprávať o okruhu práv a povinností, ktoré sa na to naviažu. Myslím, že toto bude niečo, na čom aj táto iniciatíva stroskotá. Vyhlásenia Igora Matoviča alebo Borisa Kollára sú zásadne proti registrovaným partnerstvám.

Žiadate, aby poslanci schválili registrované partnerstvá alebo budete spokojní aj s iným inštitútom opisujúcim vaše práva?

O názve sa môžeme baviť, v každej krajine sa nazýva inak. Registrované partnerstvo je všeobecný názov. V istom zmysle je registrované partnerstvo aj manželstvo, lebo to je tiež nejaký registrovaný zväzok. Ide nám o to, aby inštitút znamenal v praxi zmenu a aby pomohol všetkým, aj tým, čo vychovávajú deti.

Najčastejšie sa spomína, že by koalícia dokázala podporiť informovanie o zdravotnej dokumentácii a dedenie. Takýto rozsah by vám stačil? 

Nie, to by v zásade nebol posun. Na výbore pre práva LGBTI+ ľudí sme mali analýzu, ktorá porovnávala postavenie nezosobášených párov – všetkých, aj heterosexuálnych, so zosobášenými. Ukázalo sa až 36 oblastí, ktoré treba upraviť. Toto sú len dve. Pri zdravotnej dokumentácii je oveľa dôležitejšia možnosť navštevovať partnera v nemocnici, to sú praktickejšie veci ako prístup do zdravotnej dokumentácie. To sa v zásade rieši až po smrti, keď je podozrenie na zanedbanie starostlivosti. Vtedy to má veľký význam, ale počas života to veľa neznamená. Pri dedení ide o to, aby to nebola forma testamentu, teda niečo, čo musí človek aktívne uzavrieť, aktívne ísť k notárovi. Drvivá väčšina populácie to nerobí, zas by sa tak vyžadovalo od nás ako menšiny, aby sme urobili krok navyše.

S akými požiadavkami budete chodiť na rokovania?

Som osobne celkom zvedavý, ako to chcú v koalícii vyriešiť, lebo sa o tom bavíme 20 rokov. Ani KDH nemalo problém, aj Daniel Lipšic, ktorý bol inak proti všetkému, čo súviselo s touto témou, tak vždy hovoril, že poďme upraviť životné situácie, spomínalo sa najmä dedenie. Ale za 20 rokov nik neprišiel s niečím konkrétnym, čo by túto vec posunulo. Problém je, ako to chceme bez registrácie urobiť, aby to malo praktický význam. Nie je to také jednoduché, keď odmietame urobiť najjednoduchšiu a najpraktickejšiu vec a ak chceme vymýšľať niečo nové, čo v iných krajinách nie je.

Máte po tých rokoch ešte nádej, že sa niečo zmení?

Sú aj pozitívne zmeny. V trestnom práve máme osobitný motív nenávisti pre sexuálnu orientáciu alebo podnecovanie pre nenávisť kvôli sexuálnej orientácii, čo nie je zatiaľ ani v Česku. V mnohých oblastiach sme sa posunuli. Máme antidiskriminačný zákon, v zásade vzorový, ide oveľa ďalej ako v okolitých krajinách. Ale jedna vec je, čo je v zákonoch, a druhá, ako to vyzerá v praxi. Najväčší posun po tomto teroristickom čine z hľadiska štátu je v polícii. Od roku 2013 je tu osobitný motív nenávisti voči sexuálnej orientácii, ale v policajných štatistikách sa ročne objavil maximálne jeden prípad. Ľudia z komunity nedôverovali polícii, nechceli nahlasovať takéto trestné činy. Z našich prieskumov vieme, že ich je okolo 30 ročne. Mysleli si, že keď to nahlásia, nič sa nezmení, spôsobí im to veľa problémov a budú sa musieť ešte konfrontovať s páchateľom. Sú to bežné problémy, ktoré majú všeobecne ľudia, ktorí nahlasujú trestné činy, ale tu je ešte navyše, že sa často ľudia nechceli prihlásiť k LGBTI+, zverejniť svoju identitu.

Čo zmena postoja polície priniesla?

Veľmi veľa. Je otázka, či vražda motivovala ďalšie takéto činy, ktoré sme za posledný mesiac videli, alebo sa zmenilo to, že ich ľudia začali nahlasovať, prestali sa báť hovoriť do médií alebo sa priamo obracať na políciu. Vidíme veľkú zmenu postoja aj komunikácie vedenia polície. Je iné, ak niečo začína vo vedení a ako sa to dostane až k policajtom prvého kontaktu, ktorí sú na ulici, takže tam to bude trvať ešte dlhšie. Čím ďalej sme od Bratislavy, tým je to horšie. Zmena prístupu polície je však veľmi dôležitá. Tam vidíme skutočne veľké zmeny vpred a prináša to aj výsledky a viac LGBTI+ ľudí sa odváži nahlasovať trestné činy. Druhý trend, ktorý vidíme a ktorý je typický pre krajiny, kde zlyháva politický systém, je, že rozhodovacia právomoc sa prenáša na súdy. To vidíme aj na Slovensku.

V poslednom čase prišli dve rozhodnutia súdov. Najvyšší správny súd posudzoval prvý prípad, ktorý sa týkal zmeny pohlavia. Zastal sa ženy, ktorá sa na matrike vo Zvolene neúspešne domáhala zmeny mena z dôvodu zmeny pohlavia z mužského na ženské. Krajský súd sa bude teraz musieť opätovne touto vecou zaoberať. Dá sa to vnímať ako signál, že súdy vnímajú rovnosť práv, ale aj európsky kontext lepšie, ako to vnímajú polici?

Súdy prichádzajú, až keď všetko ostatné zlyhá. Keď politici dlhodobo odmietajú riešiť problémy. Vysvetlím to na jednoduchom príklade: transrodoví ľudia, ktorí si zmenia doklady a majú novú identitu, si podľa zákona môžu zmeniť vysokoškolský diplom. Ale v školskom zákone niečo také nie je, takže stredoškolské vysvedčenia si zmeniť nemôžu. Je to nelogické, nie je to žiadny ideologický problém, ale my päť rokov nevieme dosiahnuť, aby parlament dal do zákona vetu: Škola môže vydať náhradné vysvedčenie po zmene pohlavia.

To znamená, že stredoškolské vysvedčenie má človek v jednom rode a vysokoškolské v inom?

A má tam aj iné meno. Viackrát to bolo v parlamente, vždy to zablokovali. Naposledy poslanci OĽaNO na čele s predsedom školského výboru Richardom Vašečkom. Dostalo sa to pred súdy a teraz rozhodujú proti školám, ktoré musia vydať nové vysvedčenie, lebo je to v rozpore s ústavou, s medzinárodnými dohovormi. Je úplne absurdné, aby človek, ktorý si chce zmeniť vysvedčenie, musel žalovať svoju školu, aby mu vydala nové. Trvá to dva roky a sú tam súdne trovy, ktoré platí škola. Školy to nechcú, ale zákon im to neumožňuje. A poslanci nie sú schopní upraviť ani takúto vec. Súdy vedia rozhodnúť len pre daný prípad a konkrétneho žiadateľa, ale Ústavný súd môže vyhlásiť legislatívu za protiústavnú, asi si na to budeme musieť počkať. A toto nás čaká v situácii transrodových ľudí všeobecne, lebo v súčasnosti je úplne najhoršia, aká kedy bola.

Prečo?

Do apríla platilo, že sa od ľudí vyžadovali operačné zákroky, môžeme to nazvať kastrácie. Nie sú to sterilizácie, je to úplné odstránenie pohlavných orgánov. Tento stav je úplne v rozpore nielen s medzinárodnými záväzkami a európskym dohovorom o ľudských právach, ale aj s našou Ústavou, lebo nikde v zákone nie je stanovené, že takto sa má postupovať. Je to svojvoľné, čo konštatoval aj Najvyšší správny súd. V apríli vyšlo nové usmernenie ministerstva zdravotníctva, ktoré tento stav odstránilo, boli tam rôzne alternatívy, ako môžu podstúpiť transrodoví ľudia tranzíciu. Napríklad hormonálna terapia, ktorá tiež fyzicky mení človeka. Opakujú sa rôzne stereotypy, že zrazu niekto, kto je muž a vyzerá ako muž, bude mať ženské doklady. To nehrozilo ani po tejto zmene. Ale usmernenie bolo stiahnuté po pár týždňoch z iniciatívy poslancov OĽaNO a Sme rodina. Odvtedy sme v situácii, keď neplatí nič, nič nie je možné, matriky odmietajú transrodovým ľuďom meniť doklady, vyhovárajú sa, že čakajú na ministerstvo zdravotníctva, kým vydá nové usmernenie. Lekári nechcú prijímať takýchto ľudí, lebo sa boja žalôb, sú v právnom vákuu, nemajú istotu v ničom, čo postupujú v tejto téme. Je jedna lekárka na celom Slovensku, ktorá ešte prijíma ľudí, ktorí chcú riešiť tranzíciu. Proces je v zásade zastavený.

Ministerstvo zdravotníctva sľubovalo, že to bude do pár týždňov, maximálne mesiacov. Ešte prednedávnom tvrdilo, že prebiehajú posledné odborné diskusie.

Minister Lengvarský, keď stiahol usmernenie, prezentoval kompromis, že sa vypracujú štandardy liečby. Je to podrobný dokument pre lekárov, kde je pre každú odbornú špecifikáciu vypracované, ako má postupovať. Postupujeme podľa predchádzajúcej medzinárodnej klasifikácie chorôb, stále nemáme novú implementovanú, takže je to stále vedené ako choroba. Je to vedené ako transsexualizmus. Mali sa vypracovať štandardy, už v júni bol text finálny, prešli všetky odborné recenzie, rovnako sa k tomu vyjadrili lekárske spoločnosti a podporili to. Od júna to až dodnes blokujú opäť poslanci OĽaNO, ktorí sú v rozpore so štatútmi odborných komisií do nich nominovaní a odďaľujú prijatie štandardov. Naposledy bolo stretnutie odbornej komisie na konci októbra. Je to veľký národný projekt financovaný z eurofondov. Bola pri tom poslankyňa OĽaNO aj so svojou asistentkou.

Ktorá? 

Pani poslankyňa Lucia Drábiková. Zablokovali prijatie štandardov a opäť to bolo odložené. Medzitým je situácia príšerná. Opäť sa to dostalo až na rozhodovanie súdov, čo je asi najhoršia možná vec. Keď to vyriešia rýchlo naše súdy, tak by to bolo v poriadku, ale keď budeme čakať na európske, je to aj medzinárodná hanba. Je to znak, že štát si nevie vyriešiť svoje veci, nevie upraviť legislatívu tak, aby vyšiel v ústrety vlastným občanom.

A ešte to aj dlho trvá. Mali sme prípad súdu v Žiline, ktorý posudzoval slovensko-argentínsky pár gejov, v ktorom neuznali jednému z partnerov právo na trvalý pobyt. Súd trval dva roky, čo je pre ľudí veľká komplikácia.

Áno, a to si ešte hovoríme, že v rámci slovenského súdnictva to je relatívne rýchlo. To je ďalší absurdný prípad. Nebavíme sa tu o uznávaní manželstiev, registrovaných partnerstiev, je to len o jednej konkrétnej veci, a to právo pobytu partnera, ktorý nie je občanom krajiny EÚ. Je to o to absurdnejšie, že toto právo tu majú občania iných štátov únie. Napríklad, keď je pár nemecko-brazílsky a prídu na Slovensko, tak Brazílčan právo na pobyt dostane. Ale keď je to slovensko-brazílsky pár, tak Brazílčan ho nedostane. Slovenské občianstvo je v tomto prípade na škodu. Očakávame veľmi jednoznačné rozhodnutie Ústavného súdu, lebo ombudsmanka túto vec tri roky riešila a nakoniec podala podnet na súd. Viackrát sme to predkladali, riešili na výbore aj s ministerstvom vnútra a nikto s tým nemal problém, vždy bola odpoveď, že nie je politická vôľa.

Momentálne vnímate, že najväčší politický odpor je z OĽaNO?

Najväčší politický problém je, že vláda nemá väčšinu, a aj keby sa na niečom dohodla, nie je záruka, že to prijme. Dlhodobo tieto veci blokuje väčšina klubu OĽaNO a Sme rodina.

Premiér Eduard Heger sľúbil cez víkend v TA3, že návrh, ktorý by mal upravovať práva LGBTI+, by mal byť začiatkom budúceho roka na vláde. Veríte, že to stihnú?

Návrh sa dá spraviť rýchlo. Otázka je, či tak rýchlo nájdu podporu a či sa medzi sebou na tomto dohodnú. Pre nás bude najdôležitejšie, či to bude prakticky znamenať zmenu, či to bude riešiť reálne životné situácie, ale nie tak, že sa ešte zvýši administratívna záťaž. Na Slovensku vieme, že s legislatívnym riešením sa dá prísť veľmi rýchlo. Aj cez pozmeňujúce návrhy, kde sa nemusí ani čakať pol roka, kým sa môže predkladať nový zákon alebo novela v tej istej veci. Technicky sa to dá spraviť, ale dosť pochybujem, že sa to podarí dohodnúť.

Najmä poslanci OĽaNO sa v poslednom období nevyjadrujú podporne. Poslanec OĽaNO Milan Kuriak na sociálnej sieti napísal: „Verejne priznávam, že som homofób, a nehanbím sa za to.“ Ako si vysvetľujete, že poslanec takto komunikuje? 

Sme jedna z posledných skupín obyvateľov, voči ktorej je prípustné sa takto vyjadrovať. Neviem si predstaviť, že by nejaký poslanec verejne vyhlásil, že je antisemita. Niektorí boli síce za to odsúdení, ale nepriznávali sa k tomu verejne. Ukazuje to, kde sme sa dostali po referende za rodinu. Všetkými politickými komentátormi sme boli vyhlásení za víťazov referenda, lebo neprišlo dosť ľudí, aby bolo záväzné. V praxi to však znamenalo obrovský posun vo verejnej mienke. Podarilo sa im úspešne zarámcovať, že tu je skupina za rodinu a my sme skupina, ktorá je proti rodine, ktorá ohrozuje rodinu. Vymedzuje sa to tak, že ja som za rodiny, tým pádom to znamená, že som proti LGBTI+. V slovenskom konzervatívnom alebo v kresťanskom prostredí to bolo veľmi silné. A strany, ktoré v tomto majú umiernený postoj, neuspeli. Stále si nesieme odkaz a musíme ho do budúcna prekonať.

Motív napádania alebo ohrozenia vidieť často pri vyjadreniach politikov. V sobotu bol v RTVS György Gyimesi z OĽaNO, ktorý sa prezentoval ako člen napádanej väčšiny. Keď sa ho moderátorka Marta Jančkárová spýtala, či by sa nehodila väčšia tolerancia voči LGBTI ľuďom, odpovedal: „Tolerantní by mali byť progresívci voči nám.“ Presadzovanie zväzkov pre páry z LGBTI+ komunity označil za narušenie poriadkov, ktoré tu fungujú tisíce rokov. Ako by ste mu vysvetlili, ako vyzerá život utláčanej skupiny ľudí? 

Je to paradoxné, lebo pán Gyimesi je z maďarskej menšiny, takže by si mohol uvedomiť, ako sa cíti menšina v spoločnosti. Aj keď z hľadiska národnostných menšín máme garancie práv od ústavy až po zákony. V každej spoločnosti je menšinový stres, to znamená, že príslušník menšiny sa najskôr musí vyrovnať s tým, že má v spoločnosti menšinové postavenie. V našom prípade to nastáva, keď si ľudia v puberte uvedomujú, že majú inú sexuálnu orientáciu. Nevedia o tom nájsť žiadne informácie, medzi rovesníkmi je to minimálne terčom posmechu. Už vtedy si človek uvedomí, že toto je niečo zlé a je to niečo, čo sa týka mňa, mojej identity, môjho najväčšieho vnútra. Má to zásadný vplyv na duševné zdravie aj na to, ako ľudia zapadajú do kolektívu na celý život. Ľudia si nájdu spôsoby psychologickej obrany, ale prichádzajú aj praktické problémy v živote, napríklad, keď si chcem založiť rodinu. Od mužov gejov sa vôbec neočakáva, že by mali záujem vychovávať dieťa, ani im to štát neumožňuje. Nemôžu byť obaja otcovia alebo mať právny vzťah k dieťaťu. Ide to takto až do smrti, keď riešime aj dedenie a choroby. To sú krízové situácie, keď zistíte, že predsa len potrebujete garancie od štátu, ktoré väčšina má a často si neuvedomuje, čo manželstvo znamená. Všetci to berú ako samozrejmosť, ale neuvedomia si, aké by to bolo bez neho.

Čo spôsobujú takého výroky politikov medzi LGBTI+ ľuďmi? Majú strach, väčšiu ochotu odísť ? 

Najhoršie je, že to vzbudzuje pocit odcudzenia v spoločnosti. To, že nepatrím na Slovensko. Máme veľký problém, že veľa ľudí odchádza. V Česku nie je ani jazyková bariéra. Možno jedna z najväčších slovenských LBGTI komunít je v Prahe. Prispieva to k tomu, že ľudia sa čím ďalej, tým viac necítia byť súčasťou slovenského národa, spoločenstva, ktoré tu žije. Má to veľké dôsledky.

Uvažovali ste niekedy, že odídete zo Slovenska? 

Áno, keď som bol na dlhodobom študijnom pobyte v Prahe, ale odvtedy nie. Neviem, čo by sa muselo stať, aby som odišiel. Plánujem tu ostať a zmeniť situáciu.

Vrátia sa ešte niekedy ľudia z LGBTI+ komunity na Slovensko?

Záleží, do ktorého štátu odišli a či si tam vytvoria nový život a rodinu. Niektorí sa stále plánujú vrátiť, napríklad sa postarať o rodičov na dôchodku. Je to rôzne, ale väčšina sa už nevráti. Všeobecne platí, že keď si človek vytvorí nové zázemie v krajine, má tam priateľov, veci tam idú násobne jednoduchšie a má lepšie prostredie v práci, tak sa už ťažko na Slovensko vráti.

Existujú odhady, koľko LGBTI+ ľudí odišlo? 

Je ťažké osloviť ľudí, ktorí sú už reálne v zahraničí. Robíme raz za päť rokov celoslovenský LGBTI prieskum, kde sa pýtame ľudí, ktorí žijú na Slovensku, na ich skúsenosti s diskrimináciou a podobne. Je tam aj otázka, či zvažovali odchod zo Slovenska a z akého dôvodu. Viac ako polovica ľudí to zvažuje.

Je niečo, čo vám z toho prieskumu vyšlo, čo by ich názor zmenilo?

Prvá vec, ktorú by chceli, aby sa zlepšila, bola zmena atmosféry, pocit, že patria do spoločnosti, aby tu neboli homofóbne útoky, aby neboli napádaní na uliciach. Zmena legislatívy bola až druhá.

Prezidentka Zuzana Čaputová stojí jednoznačne na strane obhajoby práv LGBTI+ ľudí. Dávala to najavo pred vraždou aj po tomto teroristickom čine. Nemá legislatívne možnosti na úpravu zákonov. Čo pre vás znamená podpora prezidentky? 

Je to veľmi dôležité. Je jediná politička, ktorá sa správa ako štandardný demokratický politik inde v Európe. V inej krajine by si to nik ani nevšimol, ale u nás je to výnimočné. Posun trochu nastal aj u premiéra Hegera. Tiež mal na začiatku nie najšťastnejšie vyjadrenie, ale mal sebareflexiu a bol ochotný ho zmeniť. Osobne bol prítomný na spomienkovom pochode dva dni po vražde. Vidíme rôzne stupne správania politikov. Prezidentka je skutočne výnimočná a je veľmi dôležité, že je tu aspoň jeden ústavný činiteľ, ktorý má postoje také, aké majú byť.

Čo pre vás znamená november ‘89? Nadväzuje pre vás boj za práva LGBTI+ ľudí v niečom na ideály Novembra, ktoré žiadali po rokoch totality demokraciu a práva pre všetkých?

Zmena po novembri umožnila, aby vôbec vzniklo nejaké LGBTI+ ľudskoprávne hnutie na Slovensku. Československo bola jedna z krajín, ktorá relatívne skoro, už na začiatku 60. rokov, odtrestnila homosexualitu. Ale v prostredí totalitného štátu sa o tejto téme nehovorilo, nezobrazovala sa v médiách a ŠtB ju zneužívala na vydieranie ľudí. Akceptácia spoločnosti ani nemohla nastať, lebo sa o tom vôbec nehovorilo a pretrvávali predsudky z obdobia, keď bola homosexualita trestná. Až po zmene režimu mohli vzniknúť prvé organizácie, ktoré sa venovali tejto téme, združovali LGBTI+ ľudí a začal sa verejná diskusia, mohla sa začať riešiť aj nízka akceptácia a podobne. Zmeny, ktoré priniesol november, boli základným predpokladom, aby sme sa vôbec niekde posunuli.

A ako ten posun vnímate?

Je tu nejaký posun. Najdlhšie sa ako otázka v prieskumoch verejnej mienky dáva otázka na toleranciu, či by vám neprekážal v susedstve homosexuálny pár. Dávajú tam aj iné skupiny: napríklad Rómovia, alkoholici, imigranti, užívatelia drog a tak ďalej. Na začiatku 90. rokov by prekážal homosexuálny pár až vyše 60 percentám ľudí. Postupne to klesalo. V roku 2012 to už bola len tretina. Potom prišlo referendum, a opäť sme stúpli až na 46 percent a odvtedy trochu klesáme, už sme pod 40. Stále sme sa však ešte nedostali na úroveň spred referenda. Veľmi dôležitá zmena, ktorú November priniesol, je, že LGBTI+ ľudia sú viditeľnejší oveľa viac ako dovtedy. Po rokoch sme zadali otázku do prieskumu Focusu, či ľudia osobne poznajú geja či lesbu vo svojom okolí. Výsledky sú zo začiatku tohto týždňa. V roku 2016 nikoho nepoznalo 60 percent ľudí a teraz je to 53 percent. Trochu sme klesli, ale stále väčšina ľudí osobne nikoho nepozná. V 90. rokoch to bolo vyše 99 percent populácie, ktorá povedala, že nikoho nepozná. Bola to tabu téma, akoby to neexistovalo. Z toho vyplýva aj pocit, že je to akoby moderná téma a tých ľudí je teraz viac. Dôvod je, že predtým sa nikto z komunity neodvážil k nej prihlásiť. Bola to téma kriminálnych a škandalóznych rubrík v novinách. Toto sa výrazne zmenilo.

Vy ste s tým posunom spokojný? 

Očakávali sme, že bude rýchlejší, že sa posunieme oveľa ďalej. Aj by sme sa posunuli, ale v tomto je dôležitý aj štát a legislatíva. Štát tým, že žiadnym spôsobom neuznáva rodiny párov rovnakého pohlavia, a tak vydáva aj signál do spoločnosti, že je to nejaká menejcenná skupina. Alebo ešte tým, že sa zakáže o tom na školách hovoriť (ide o návrh poslancov Kuffovcov, ktorý chcú zakázať tému LGBTI na školách – pozn. red.). Toto sú ešte silnejšie signály, že to je niečo, o čom sa nebudeme ani baviť, a niečo podradné alebo dokonca škodlivé. Naopak, keď štát urobí pozitívne kroky, tak to ten proces urýchli. V každej krajine, kde prijali registrované partnerstvá či manželstvá, vidíme skokové posuny v akceptácii LGBTI+ ľudí smerom k lepšiemu, aj v Česku sme to videli. U nás to nenastalo.